Som Baba. Lesopark vedľa podtatranského mestečka, kopec s vrcholom rovnakého mena. Čistý vzduch a neuveriteľné ticho, v ktorom môžete zreteľne počuť, ako povetrím svištia krídla vtákov a ako sa so šuchotom a praskaním naspäť vystiera tráva, na ktorú ste práve šliapli.

„Mami, veľmi, veľmi Ťa ľúbim“, s týmito slovami prišla za mnou moja druhá dcéra, silno ma objala a pokračovala: „Gratulujem Ti k narodeninám a dávam Ti DARček – pôjdeš behať Vajnorský minimaratón.“ Zasmiala som sa nad takou absurdnosťou a moja prvá reakcia bola: „No určite.“ A dcéra povedala: „NO URČITE!“

Po zverejnení môjho „dojáku“- Útek z nemocnice, prvá kritika a reklamácia prišla od Ervína. Môj kamarát Ervín, nerozlučný to môj kamarát, pokiaľ som ho porážal na pretekoch, rád som ho vozil autom. Keď sa však na mňa dotiahol výkonnostne, musel som to obmedziť, lebo sme v jednej kategórii.

Jedného večera si tak sedím a pozerám na medaily zavesené na klinci. A hlavou sa mi rozbehali myšlienky, s ktorými sa s Vami rada podelím.

Odlietame nečakane a narýchlo do Kene –  osud to tak zariadil. Za šumu mora sa nám nohy zabárajú do kenského piesku. Bežím za dcérou so slovami: „Ale ja neviem behať …“ a morský vánok mi prináša jej slová: „MAMI, VEĎ TY BEHÁŠ CELKOM DOBRE.“ Táto veta, ktorú dcéra vyslovila rozhodla o mojej budúcej „bežeckej kariére“.

Po 25 kilometroch už človek akosi stratí cit pre vnímanie každého kroku. Nohy monotónne predbiehajú jedna druhú, hojdajú sa, ich striedavý pohyb sotva vnímam. Dávno si už zvykli na nerovný povrch, zmes štrku a hliny.

Keď som niekedy v septembri dostala od Lacka mail s otázkou, či pôjdeme 6. januára vybehať majonézový šalát na ultra do Talianska, neváhala som s odpoveďou ani sekundu. Partia skúsených ultra bežcov, moje obľúbené Taliansko, 53 km popri morskom pobreží, prevýšenie podobné tomu na Rýchliku Zoška – Bratislava sľubovalo veľmi príjemný bežecký zážitok.

Už dlhší čas som sa zaoberal myšlienkou, odbehnúť si maratón v chorvátskom Záhrebe. V Chorvátsku mám už odbehnutých zopár maratónov, poznám miestnych rivalov, ale v hlavnom meste som ešte nemal tú česť. Maratón v Záhrebe býva druhú októbrovú nedeľu. Tak to bolo aj v roku 2013.

Mám dojem, že v poslednej dobe beháva takmer každý, kto sa aspoň ako tak rozhodne zdravšie žiť či dožičiť si viac pohybu. Bežecké súpravy, tenisky, sporttestery, polmaratóny, charitatívne behy, maratóny, bežiace deti, bežiace celebrity, bežecké príručky a knihy. Zdá sa, akoby sa beh stával novým trendom, ba až davovou psychózou. Avšak aj v obrovskej mase bežiacich ľudí sa skrýva nespočetné množstvo ciest a príbehov, ktoré ich doviedli až k rozhodnutiu spraviť prvý krok… a ďalší, a nezastaviť sa a ísť ďalej. A toto je jeden z nich.

Priatelia BEHU LEŽÉRNEHO, pre radosť behaného a zdraviu prospešného vyhlasujú súťaž o Najkrajší bežecký príbeh. Je beh činnosť, bez ktorej si svoj život neviete predstaviť? Zmenil vám beh život, alebo ste s ním zažili svoje najkrajšie chvíle? Čokoľvek to je, čo vám beh daroval, podeľte sa o tom s nami a vyhrajte jednu z troch cien, ktorú do súťaže venoval Ready2Run.sk