Ervín tiež skončil v nemocnici, ale nevládal utiecť – SÚŤAŽ

Ervín mi po prečítaní môjho príbehu zo Záhrebskej nemocnice nevie odpustiť, že som napísal, že v čakárni lúštil krížovky. Vraj nelúštil ale driemal, tak sa ospravedlňujem. Druhé čo ho hnevá, že aj on skončil v nemocnici, ale nikto o tom nevie a on to nevie napísať. Vzhľadom na to že som bol pritom, sľúbil som mu, že trošku zaspomínam a niečo napíšem. Tá nemocnica nebola taká podstatná ako všetko okolo toho. Bolo to ešte v máji roku 1992. Ja aj Ervín sme cítili, že na Slovensku sme už ako bežci na „vrchole“ treba sa ísť presadiť do zahraničia. Prípravy boli obrovské. Bolo treba všetko zosúladiť, aby to vyšlo a bolo to hlavne lacné.

Vybrali sme si dva polmaratóny. Jeden vo Francúzsku v mestečku Soultz a druhý v Stuttgarte v Nemecku. Doba bola trochu iná ako teraz. Žiadny internet, žiadne vymoženosti, to nám však nevadilo. Už tri mesiace pred pretekmi som začal korešpondovať s Francúzmi. Dával som si prekladať moje listy aj odpovede, na ktoré som netrpezlivo čakával pri poštovej schránke každé ráno. Po prisľúbení nejakého toho štartovného od Francúzov nebolo už čo riešiť a môžeme sa ísť presadiť a zviditeľniť do zahraničia. Aby som dostatočne vyťažil moje najnovšie auto Fiat Panda, beriem okrem Ervína aj môjho otca a tetu, ktorých po ceste vyložím v Nemecku u strýka. Ja s Ervínom budeme pokračovať do Francúzska. Všetko prebehlo podľa plánu, prešli sme tisíc kilometrov, vyložili sme otca a tetu u strýka v Nemecku a hurá do Francúzska. Našťastie sme moc neblúdili. Ani sme sa nenazdali a boli sme asi 50 km od mesta, kde zajtra budeme bežať.

Bolo asi 22 hod, na hotel sme nemali, tak som odhlasoval, že prespím v aute a Ervín za autom. Unavený sme rýchlo zaspali. Bolo však asi 5 hodín ráno, začalo svitať a zobudil nás hluk áut. Hneď som pochopil, že to čo som si myslel je celkom inak. Čo som si myslel? Myslel som si, že s autom som zaparkoval niekde v lesíku. Bolo to síce na kraji lesíka, no bola to cesta tretej triedy a Ervín mal šťastie, že mu nejaké auto neprešlo po nohách. To by sa mu asi moc dobre nebežalo. Všetko stíhame, mestečko sme v pohode našli. Bolo tam rušno už od skorého rána. Bol to pre nich veľký sviatok a pre nás tiež. Dozvedeli sme sa, že vo včerajších novinách písali že prídeme. Hneď ma napadlo „to zas bude trapas“. Držali sme sa bokom, aby sa nás náhodou nezačal niekto niečo vypytovať. Po francúzsky nevieme vôbec a po nemecky je to tiež bieda. Prekvapilo ma ale aj potešilo, keď sa mi prihovoril neskorší víťaz, bežec z Česka. Rozprávame sa, rozprávame, a nešlo mi do hlavy podľa čoho vedel, že sme Slováci. Nedalo mi to a pýtam sa ho ako nás poznal. ,,Však to je jednoduché. Stačí pozrieť, čo máte obuté“. Ja som mal obuté najnovší model z Partizánskeho a Ervín takisto akurát trochu zachovalejšie.

Všetko je pripravené, môžeme ísť na to. Bolo to dosť náročné, ale zvládli sme to na 50 percent. Ja už sedím na vyhlásení výsledkov a napchávam sa francúzskymi špecialitami. Horšie je, že zatiaľ Ervína nevidím. Nie, že by mi chýbal, ale bolo to podozrivé, lebo všetci už boli v cieli a jeho nikde. Vydýchol som si, keď som ho krivkajúceho stretol na chodbe. Porozprával mi ako zle skočil a vyvrtol si členok. Odviezli ho do nemocnice do Guebwilleru asi 10 km od Soultzu. Neklamal. Bol aj on v nemocnici, on však na rozdiel odo mňa nemusel utekať. Nohu zafixovali a doviezli ho do Soultzu. Zdá sa však, že jeho štart v Stuttgarte je ohrozený.

Ďalší týždeň do nedele sme mali každý stráviť osobitne. Ja som sa presunul k strýkovi, Ervín mal v pláne usadiť sa priamo v Stuttgarte u známych. Až tu sa Ervín na vlastnej koži presvedčil, že Nemci nie sú ani zďaleka takí pohostinní ako Slováci. Známi – neznámi nechápavo pozerali na Ervína, keď zazvonil pri ich dome. Videli ho prvý krát a dúfali, že aj posledný. Hlavný plán bol, čo najrýchlejšie sa ho zbaviť. Asi 10 rokov nazad v osemdesiatych rokoch aj Ervínov otec išiel do Francúzska, ale na bicykli. A tu, v tomto dome mu dali napiť vody. Tak vznikla medzi nimi rodinná družba. Ervín sa tam držal zubami nechtami až do štvrtka. Ja som v tom čase bol 150 km od Ervína v mestečku Blumberg. Vo štvrtok pri večeri mi strýko okrem iného oznámil, že tu bol nejaký chalan a domáhal sa na mňa. Bral som to ako žart, nikto totiž nevedel ani Ervín, kde strýko býva. Keď mi opísal toho neznámeho už som vedel ktorá bije. Bol to môj kamarát. Strýko mu dal 20 mariek, poslal ho preč a poradil mu nejaké lacné ubytovanie. Až neskôr sa od Ervína dozvedám, že jeho známi sa rozhodli že pôjdu radšej na dovolenku. Podarilo sa im zistiť, že strýko robí taxikára a kde býva. Tak Ervína doviezli za mnou a rýchlo zmizli. Blížila sa nedeľa a čakal nás druhý pretek. Vôbec som netušil, čo je s Ervínom ja sa znovu presúvam do Stuttgartu na štart pretekov. Dúfal som, že aj Ervín sa tam ukáže. Netrvalo dlho a našiel som ho. No hneď prvý pohľad na neho neveštil nič dobré. Položil som mu otázku: Kde si spal? Obzrel sa za seba a ukazuje na telefónnu búdku. Pre istotu sa pýtam znova. Kde si spal? Znova len ukázal na búdku. Myslel som, že už má štartovnú horúčku. Búdka meter krát meter… To si spal po stojačky?Pýtam sa. No tam sa dá aj sadnúť.. odpovedá. Vydýchol som si. Kde je ubytovaný som sa dozvedel. Položil som mu druhú otázku. Kde máš kapsu s vecami? Neviem, asi mi ju ukradli. Ervín sa tu motal už od soboty, kapsu si položil pri tenisových kurtoch a išiel sa prejsť. Nejaký dobrák ju tam uvidel a zaniesol ju na políciu. Našťastie diplomacia zapracovala a hodinu pred štartom mal Ervín nazad kapsu aj s vecami. Bombu mu tam nenašli len smradľavé tenisky. Presne o desiatej vyrážame. Tentokrát ani jeden z nás v nemocnici neskončil, to bola jediná pozitívna vec. S časmi okolo 1 hodina 16 minút sme nijako neohúrili, myslím, že k spokojnosti sme mali ďaleko. Ervín sa mohol aspoň vyhovoriť na noc v telefónnej búdke a boľavú nohu, ja som sa sťažoval iba na teplo. Ervín si ešte vyfotil telefónnu búdku a mohli sme ísť domov. Horšie však bolo keď som mu oznámil, že mám ešte prácu na dva dni u strýka. Na to, že by som Ervína zobral k strýkovi som nemohol ani pomyslieť. Bol som sám rád, že sa mi ušlo miesto na spanie na chodbe. Ervín nebol z toho moc nadšený, ale inú možnosť ako čakať na mňa do stredy nemal. Veziem Ervína čo najbližšie k mestu Blumberg, aby som ho mohol tajne prikrmovať. Nocľah si už musel zadovážiť sám.

Je streda 4 hodiny ráno. Mám ho vyzdvihnúť na železničnej stanici, kde plánoval stráviť poslednú noc. Nepočítal som stým, že stanicu v noci zamykajú. Behám okolo stanice, prezerám búdky ale Ervína nikde. Chodím, vykrikujem jeho meno, ale nič. Až po chvíli vidím ako nejaká mátoha na siedmom nástupišti vstáva z lavičky a ide ku mne. Bol som rád, bol to môj druhý najlepší kamarát, iba on vie prečo je druhý. Sadáme do auta a veríme, že zdraví sa dostaneme až domov do Trenčína. To sa nám aj podarilo. Často s Ervínom spomíname na tento výlet keď vidíme telefónnu búdku, ale čím ďalej ich je menej a tak sa môže stať, že na tento výlet úplne zabudneme.

So súhlasom Ervína Páleníka zaspomínal a zverejnil Stano Ďuriga.

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.