Keď som niekedy v septembri dostala od Lacka mail s otázkou, či pôjdeme 6. januára vybehať majonézový šalát na ultra do Talianska, neváhala som s odpoveďou ani sekundu. Partia skúsených ultra bežcov, moje obľúbené Taliansko, 53 km popri morskom pobreží, prevýšenie podobné tomu na Rýchliku Zoška – Bratislava sľubovalo veľmi príjemný bežecký zážitok.

Na čo som sa to zase dala?

Nadšenie zo mňa mierne opadlo po naštudovaní trasy, povinnej výbavy a podmienok pretekov. Môže byť jarných 14 stupňov alebo môže fúkať Bora, severný vietor ktorý môže dosahovať rýchlosť 145 km/h. (Väčšinou prúdi v krajinách okolo Stredozemného mora a dokáže narobiť riadnu paseku). Môže byť sucho alebo môžeme potrebovať mačky. Môže to byť trail plný výhľadov alebo boj o ako-tak bezpečné dobehnutie do cieľa. La Corsa della Bora je navyše ťažký beh, v rámci ktorého môžu bežci získať kvalifikačné body na Ultra marathon du Mont Blanc. Radosť z blížiaceho sa behu sa vo mne miešala s obavami, že toto už je naozaj nad moje sily. Navyše dva dni pred pretekmi organizátori zverejnili video zo zľadovatelého úseku a oznámili, že niektoré etapy sú schodné len s mačkami. Zabalila som si všetko potrebné a 4. januára som si ľahla spať s otázkou načo som sa to zase dala…

Vyrážame

Čerstvý sneh, zima ako v ruskom filme a šesť bláznov sa ráno o 7 nakladá do dodávky. Vyrážame. Samotný beh zatiaľ veľmi neriešime, chalani sú starí harcovníci a my s Katkou sa utešujeme tým, že pri najhoršom budeme behať po miestnych kaviarňach. Ešteže to espresso je v Taliansku všade dobré. Nasledujeme auto piatich chodcov, ktorí sa odhodlali prejsť polovicu trasy turisticky. Najmladší z nich má deväť rokov. Už samotná cesta do Terstu je plná prekvapení. Napríklad keď zaspím v krajine kde je relatívne sucho a teplota nad nulou a zobudím sa v chumelici ako z vianočného filmu. „Toto nemyslia vážne, v tomto neštartujem,“ skríknem a v dodávke sa rozprúdi debata o tom ako behať v snehu. Našťastie čochvíľa dorazíme na miesto, ktoré nás privíta takmer jarným počasím. Vzduch vonia morom a ešte čímsi čo u nás nerastie. Po registrácii a spresnení, že my s Danom nie sme Slovinci ale Slováci (ii ale naša chyba, naša) sa odoberáme do hotela. Zhodíme veci a vyrážame spolu s turistickou posádkou do ulíc tak trošku zajesť a dobre, aj ľahko zapiť, predštartovný stres.

Štartujeme

Dva croissanty, žemľa, káva a džús na raňajky a vyrážame na stanicu na autobus, ktorý nás má odviezť na štart. Plný autobus bežcov, s Katkou sme zatiaľ jediné ženy. Dobrá nálada nás neopúšťa. Štartuje sa z malebného námestia v mestečku Muggia, posledné kontroly toho, či máme všetko a dav sa rúti cez štartovaciu bránu. Dano s Martinom a Lackom štartujú z predných pozícii my s Katkou a Peťom sa držíme vzadu. Prvé kilometre sú viac – menej rovinaté, asfaltové, čo mi zatiaľ celkom vyhovuje. Na hodinkách pípa jeden km za druhým a dostávame sa k prvému kopcu v teréne, kde sa vytvorí rad. „Tatry na vás,“ smejeme sa keď bežci pomaly našľapujú v bahennom teréne a my ho vybehneme ako srnky. Už o chvíľu sa však ukáže, že sme našich kolegov podcenili a seba tak trochu precenili.

Utekáme kopčekmi v okolí industriálnej zóny, terén podobný našim Karpatom ibaže s výhľadom na more. Beží sa dobre. Katka s Petrom mieria dopredu, ja si držím konverzačné tempo a hlavou mi prebleskne, že toto sa dá zvládnuť pod osem hodín. Po rannom nízkom príjme tekutín ďalšia chyba…

Dámy a páni, vitajte v Mordore

Klasické lesné, celkom dobre behateľné trasy sa menia na ťažký, kamenistý terén. Pomaly stúpam do vrchu, energie mám dosť a tak ma stúpanie celkom baví. Bežíme cez Val Rosandra, terén sa už ani náhodou nepodobá na Karpaty, skôr pripomína Nízke Tatry. Onedlho dobieham k prvej z mnohých občerstvovačiek v typickej talianskej dedinke. Nechám si načapovať asi deci vody, nechcem sa zdržiavať, na doplnenie zásob tekutín akosi pozabudnem, čo sa neskôr ukáže ako takmer osudná chyba. Kilometre začínajú ubiehať pomalšie, terén je náročnejší. Medzičasom som videla prvého zraneného bežca na strmom suťovom svahu, ktorý som schádzala pomaly krok po kroku, zatiaľ čo ostatní bežci sa vrhali strmhlav dole. „Hm, toto si ešte musím natrénovať,“ napadá mi. Aj ma terén už trochu štve, no ešte stále ma baví.

Dochádza mi voda. Štverám sa do ďalšieho suťového vrchu. Majú tu v tom Taliansku aj nejaké normálne lesné cesty? Už to prestáva byť zábava. O chvíľu sa ukáže prečo. Začínajú ma pichať ľadviny, točí sa mi hlava, je mi zle. Začínam sa nekontrolovateľne triasť a zrazu mi dochádza energia. Snažím sa ju doplniť tyčinkou. Nepomáha. Som dehydrovaná. Zaparkujem sa na kraj a volám Katke a Peťovi, či nie sú nablízku. Nutne potrebujem vodu. Nie sú. Chytá ma panika, naokolo žiadna voda, sneh, nič. Zvažujem, že sa spýtam niekoho cudzieho. Dopíjam kritickú rezervu vody a rozmýšľam ako sa dostanem na občerstvovačku. Cestá sa zdá nekonečná. Po príchode myslím len na infúziu a teplú nemocničnú posteľ. Volám manželovi a nekontrolovateľne sa rozrevem. Som omáčka, položím to na 23 kilometri. „Tak toto je tá kríza,“ prebleskne mi hlavou. Muž ma virtuálne nakopne, vyrazím ďalej. Ešte v poloagónii samozrejme zakufrujem, čo môže byť lepšie ako si nadbehnúť v stave vyčerpania ďalšie metre. A vracať sa do kopca.

Som nas… Strašne nahnevaná a hovorím si, že toto je môj posledný beh. V hlave spriadam plány ako sa odhlásim zo všetkého načo som prihlásená , dám výpoveď v práci, kúpim si dom na samote a budem variť džem. Zúfalstvo naberá obrátky. Poháňa ma hnev. O chvíľu sa ale zázračne upokojím a všetko prejde.

Terén je ľahší, síce zima a trochu prší ale kilometre na hodinkách pípajú o čosi rýchlejšie. Kríza zažehnaná a ja sa zase začínam tešiť. Zvládla som to! Celkom sama, s telefonickou podporou. Idem si mode „od občerstvovačky k občerstvovačke“. Od ďalšej ma delí iba 10 km, to dám. Dala som. V Opicine ma čaká prvá kontrola, človek z organizačného tímu nascanuje moje číslo a so širokým úsmevom mi gratuluje: Brava! „Áno ale veľmi ťažký trail,“ odpovedá mu. „Ťažký ale krásny,“ reaguje. Musím uznať, že napriek všetkému má pravdu. V rámci občerstvenia ma čaká prekvapenie – napríklad údený losos, parmezán, pre mäsožrútov sú pripravené rôzne šunky. Bella Italia dokonca aj v lesoch, všetci milí, usmiati, gratulujú a povzbudzujú. Príliš sa ale nezdržiavam, kríza ma zdržala až až a makám ďalej.

Behať po Taliansku je sen!

Terén je rovný, prudko dobre behateľný, výhľady úžasné. Utekáme malebnými talianskymi mestečkami, cez vinice regiónu Prosecco, pod nami sa otvárajú výhľady na more, prístavy. Chvíľu bežím s novým kamarátom, máme spoločné tempo, dohovárame sa rukami nohami. Ide nám to spolu. Má asi o 40 rokov viac ako ja a tak ho predsa len nakoniec nechávam za sebou. Dobieham na kopec, pozerám, čo je to na obzore. Oblaky? Je zamračené a pás slnka osvetľuje len veľhory na horizonte. Dolomity. Pred nimi útes a úplne biely zámok (a nie, nemala som halucinácie z dehydratácie). Na tej Zemi je tak krásne! Minimálne za tento pohľad celá táto morda stála.

Taliani sú úžasní, vysmiati, povzbudzujú, jedna pani mi dokonca povie, že nás s manželom hlboko obdivujú (toľko zase po taliansky rozumiem 🙂 ).

Zase tie skaly, vrrrrr

Už keď si začínam myslieť, že dobehnem pred západom slnka a ako fajn to odsýpa nasledujú zase suťové a kamenisté úseky. Hodinky ukazujú 50 km, od cieľa ma delia tri (ako sa neskôr ukáže neboli tri ale šesť, malý vtip organizátorov 🙂 ). Tieto kamenisté kilometre sú nekonečné, ide to pomaly, behať sa nedá. Vyťahujem čelovku, no toto bude iná sranda… Hlavne si nezlomiť nohu! Keď tak ruku. Nech môžem behať 🙂

Po úmorných kilometroch kedy kladiem opatrne nohu pred nohu a dávam pozor, aby som sa nezrúbala z útesu, predo mnou mávajú svetlami pracovníci civilnej obrany (ktorí boli na celej trase takmer všade, na každom nebezpečnom úseku alebo tam, kde by človek mohol zle odbočiť). Vo svetle čelovky vyzerajú ako z filmu TRON. Prevádzajú mňa a ešte jednu bežkyňu cez cestu (ten pocit dôležitosti keď kvôli tebe zastavia premávku na hlavnej ceste). Bežím popri mori, mierim do prístavu PortoPiccolo. Do cieľa.

Finisher, teší ma

Prebieham spolu s jednou pani (lebo po mne dobiehajú tuším už len bežci 60+ 🙂 ) cieľovou bránou, dostávam medailu S1 Finisher. Až ma to dojme. Dala som to. 56 km, 10 hodín 8 minút. Možno to mohlo byť aj lepšie ale vzhľadom na terén a krízu som spokojná. Len by ma fakt zaujímalo z ktorej planéty sú exoti z bedne, ktorí to dali pod 5 hodín. V miestnych reštauráciách je pre nás výmenou za lístok pripravená večera (ehm, pre niektorých obed). Môj spolubežec 60+ ma pozýva na pivo, slušne gestikulujem a odmietam. Po horúcej sprche mi nerobí problém zjesť celú Margeritu, doprajem si aj pohár červeného. Opäť stretávam svojho spoločníka, ktorý mi potrasie rukou a pobozká mi ju. Oh, Italia! 🙂 O chvíľu sa zase naloďujeme do dodávky a vyrážame smer Slovensko.

O perfektných organizátoroch, ľuďoch, organizácii, jedle, scenériách by sa ešte dalo veľa popísať. Ale niečo si treba nechať aj na budúci rok. Aj tak klobúk dole pred hlavným organizátorom, ktorý prvý ročník zvládol bravúrne. A inak.. To by v tom bol čert, aby som ten čas nezosekala budúci rok aspoň o hodinu 🙂

Ďakujem našej úžasnej posádke a starostlivým ultra bežcom Lackovi, Martinovi (ktorý bol mimochodom 11.), Danovi a Peťovi za to ako sa o nás postarali, dopravili nás bezpečne tam aj späť, za cenné rady a zážitky z iných behov. Teším sa na ďalšie akcie s vami. A ďakujem Katke, že sa na to dala a robila mi dámsku spoločnosť aspoň počas cesty autom. Nakoniec som aj celkom rada, že som si to opäť prebehla takmer celé sama a posunula samú seba a svoju hlavu zase o kúsok ďalej.

PS Pri plánovaní behov odporúčam pozrieť si, čo daný pretek zahŕňa. Toto teda naozaj nebolo ružové i keď z textu vyššie to vyzerá, že to bola horská idylka 😉 Nebola, veru nebola.

Katarína Hittrichová

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.