Daj – li medaili? – SÚŤAŽ
Jedného večera si tak sedím a pozerám na medaily zavesené na klinci. A hlavou sa mi rozbehali myšlienky, s ktorými sa s Vami rada podelím.
Tých medailí zase nie je tak veľa. Sú to „len“ účastnícke medaily z niektorých behov, ktoré mám za sebou. Až na jednu sú všetky kovové. Z akého sú kovu? Neviem. Určite to nie je ani zlato, ani striebro ani bronz.
Kedysi boli odmeňovaní len víťazi. Neexistovali odmeny a pocty pre druhých a tretích. Víťaz berie všetko. Všetko v staroveku znamenalo: veniec z bobkového listu a postavená socha v rodnej dedine alebo meste a pocty a oslavy pri návrate domov. Veľa? Málo? Ťažko nám po mnohých storočiach súdiť.
Neskôr začali byť odmeňovaní aj športovci na druhom a treťom mieste. Zlatom, striebrom, bronzom.
Pripomínalo mi to Dobšinského rozprávky, kde tiež najcennejší kov bolo zlato, potom nasledovalo striebro a potom meď. V našom prostredí, kde sa tieto 3 kovy najviac vyskytovali a ťažili, to bolo prirodzené, vo svete sa namiesto medi používalo ako ocenenie bronz.
Kedy, prečo a načo začali byť odmeňovaní všetci účastníci bežeckých súťaží medailami, neviem a nebudem ani po tom pátrať. Je to holý fakt. Víťazi sú odmeňovaní vecnými a finančnými darmi a všetci dostanú medaily.
No neznehodnocuje sa tým hodnota medailí? Veď ju dostane každý, či dobehne prvý, či posledný. Človek v eufórii si ani nestihne vychutnať dobeh do cieľa a už (sa)mu vešajú na krk dievčiny s medailou.
Mne osobne by ako pamiatka na beh stačilo štartovné číslo, kde si na druhú stranu píšem čas a poradie. Medaily sú pekné, potešia, ale … čo s nimi, keď ma tu nebude? Cenu majú len pre mňa. Pre mojich potomkov to budú len haraburdy, ktoré mi buď dajú to truhly alebo ich vyhodia. Chcem sa zúčastniť ešte na mnohých behoch a medailí bude pribúdať.
Bežci sa zúčastňujú na pretekoch kvôli medailám, alebo pre atmosféru, pre stretnutie s priateľmi, pre prekonávanie samých seba (a súperov), pre to, aby spoznali nové miesta na Slovensku a vo svete? Chcú bežci tie medaily? Alebo ich musia organizátori zabezpečiť? A tým zvýšiť cenu štartovného? Čo by sa stalo, keby medaily nedostali všetci, ale iba prví traja? Prišlo by pretekať menej ľudí?
Nuž takéto kacírske myšlienky mi v ten jeden zimný večer prebiehali hlavou. Moje medaily nie sú zbytočné, občas si na nich zacinkám, pohladkám ich pohľadom a spomeniem si, ako som ktorú získala. A teším sa na ten typický zvuk, keď kov sa stretne s kovom, pribudne nová medaila, pozdravia sa navzájom a vylúdia spolu nejakú melódiu.
Zuzana Jandurová
Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.
Rozhodla som sa, že dám hlas každému bežeckéme príbehu, pretože sú to krásne bežecké vyznania. A tak som dala hlas aj v počte šiestemu príbehu. Pri čítaní bežeckého príbehu : „Daj – li medaili?“ som si vravela, že hneď odpíšem bežkyne, ktorá má takéto príliš negatívne názory na „rozdávanie“ medailí. Pisatelka článku má cca 10 medailí – niektoré z nich mám aj ja a každá mi je mimoriadne vzácna. Ja mám cca 70 medailí a viac – ťažko spočítať. Behám len od roku 2011 a naozaj medaile sa dávali len víťazom. Ale je úplne úžasné, že organizátori postupne začali dávať medaile každému bežcovi, ktorý dobehol do cieľa. Ten pocit, že si odbehnete napr. polmaraton v Blansku – kde som konečne po 13 mesiacoch prekonala osobák z Budapešti a „nejaká“ dievčina mi dá na krk medailu je úžasný.a každý bežec si tú medailu zaslúžil. Na druhý deň som si odbehla polmaraton PSA RUN v Trnave a pri dobehu do cieľa mi dievčina dávala medailu so slovami: „Vy si to zaslúžite najviac“ – nádherný pocit a získanie ďalšej medaile, ktorú si vážim a pripomína mi úžasný polmaratón, kde som prekonala osobák zo včerajšieho dňa. Takže pohľad na medaile vo mne vyvoláva spomienky na ten-ktorý úžasný beh. A písať tak negatívne, že je to znehodnocovanie medailí … to vôbec nie. A ďalšie negatívum, že čo bude s medailami, keďjzomrieme? Že majú cenu len pre nás? To nie je pravda. O cca 30 rokov, keď tu už nebudem (možno ešte budem), tak sa moja rodinka o moje medaile „pobije“, tak by som mala spísať záveť, že komu odkážem bežecké medaile. Článok som dočítala do konca s presvedčením, že pisateľke hneď odpíšem. Keď som si prečítala kto to píše, tak … infarktová situácia … Zuzka Zuzulienka jedna z naj-naj-lepších bežeckých kamošiek. Zuzi odbehli sme si spolu niekoľko nádherných behov. Napr polmaraton v Banskej Bystrici atď. Tá medaila je nádherná. Tešme sa, že čoraz viac organizátorov „rozdáva“ medaile „každému“ – teda nie každému ale bežcom, ktorí si to zaslúžia, že si ten-ktorý beh odbehnú. Ja osobne som vďačná za každý beh a za každú medailu. Áno mám aj niekoľko medailí, ktoré mám len ja – aj 6 nádherných bežeckých pohárov – to som si „vybehala“, ale som toho názoru, že každý bežec ktorý odbehne či už maratón, polmaratón, alebo menší beh si tú medailu – keď to organizátori zabezpečia – zaslúži. Ako Zuzi píšeš, že či by bežci nebežali keby sa medaile nerozdávali – no bežali by, lebo bežali dovtedy kým sa medaile nerozdávali ale je to také milé, že po dobehnutí do cieľa dostaneme medailu, ktorá nie je ani zlatom, či striebrom, ani brondzom, ale pre bežca má mimoriadnu hodnotu. Je to hodnota spomienok na náderný beh, na predbežeckú aj pobežeckú atmosféru, na stretnutie s bežeckými priateľmi …Kažá medaila je výnimočne spomienková. A tak Zuzulienka teš sa z každej medailičky, ktorá Ti pribudne aj keď „len“ z odbehnutého behu, hoci tie za umiestnenie sú určite vzácnejšie. Jla som môj bežecký príbeh: „Nevedela som, že viem behať …(Keňa mi otvorila oči …) napísala na cca 10 strán, kde som písala o samých pozitívnych vlastnostiach a môžem povedať, že ma absolútne nenapadá niečo negatívne aby som o behu napísala – to sa nedá. A Ty Zuzulka tu píšeš, že prečo sa rozdávajú medaile …? Tak za tých pár sekúnd „slávy, keď dobehneš do cieľa a dievčina Ti dáva na krk medailu to určite stojí a za ten úžasný pocit, že som si to odbehla a tá medailička pribudne k ďalším „súrodencom“ a pohľad na ňu poteší nielen oko ale aj „bežecké srdiečko“
Sonička, Ty si napísala snáď dlhší komentár ako ja príspevok 🙂 A živo som si predstavila, ako to čo je napísané hovoríš svojím typickým štýlom, energicky, rýchlo, s tebe vlastnou gestikuláciou a výrazom tváre. Normálne mám v ušiach zvuk Tvojho hlasu. 🙂
Negatívny postoj k rozdávaniu medailí nemám. Len som sa tak zamyslela a dala svoje myšlienky na papier. Ak v tom vidíš Ty alebo ostatní čitatelia veľa negatívneho, tak to nepovažujem za môj problém . Ak je niečoho príliš veľa, stráca to svoju hodnotu. Priveľa jedla, priveľa oblečenia, priveľa vecí, priveľa slov. Priveľa medailí.
Za každou medailou je veľa práce, námahy, úsilia, snahy, potu. To z pohľadu nás, pretekárov. A my, čo sme začali behať na staré – často už ubolené kolená, s pohnútkami ktoré sú pre našich rovesníkov nepochopiteľné, je aj schopnosť povzniesť sa nad čudnými pohľadmi a často aj nepríjemnými poznámkami okolia.
A predošlé tvrdenie si dovolím zopakovať: Za každou medailou je veľa práce, námahy, úsilia, snahy, potu. Pozrime sa na to z iných pohľadov. Zo strany organizátora ako to vidím ja, čo nie som organizátorka žiadnych pretekov, ale je to môj názor, ak sa mýlim, organizátori, prosím opravte ma. Takže zo strany organizátora:
Niekto musel (sorry, aj keď toto slovo nemám rada, lebo tvrdím, že človek musí iba zomrieť) takže niekto chcel – alebo bol požiadaný navrhnúť medailu, aby vyzerala pekne z obidvoch strán, aby sa na ňu zmestilo všetko, čo treba, a aby bola zaujímavá, pekná, pútavá. K nej prispôsobiť stuhu, aby ladila s miestom, časom konania, s celkovým výrazom medaile, aby medailu stuha nepokazila, ale vyzdvihla. Zamyslela si sa, alebo niekto z čitateľov nad takouto „maličkosťou“?
Potom organizátori zadali zákazku na výrobu. Veľmi silne pochybujem, že sa razili v najstaršej mincovni v Európe, teda v našej Kremnici. Hoci by som si to silne priala, ale vieme, aká je situácia vo svete a že sa z čisto finančného hľadisko oplatí aj keď je to na hlavu postavené, priviezť na Slovensko niečo cez pol zemegule, ako to dať vyrobiť tu. Rada by som sa mýlila, ale vlastné skúsenosti v iných oblastiach mi to potvrdzujú.
Niekto musel niekde tie kovy vyťažiť, zliať vo vhodnom pomere dokopy a vyraziť obrázky. Niekto musel tie stužky poprevliekať a pospájať. Kto? Deti v Ázii? Alebo to boli naši ľudia?
Vyrobené medaily musel niekto zabaliť. Do igelitu, do kartónov, na palety No a potom ich transportovať z miesta výroby do miesta usporiadania pretekov. Lietadlami, loďami, vlakmi autami.
Balíčky s medailami vážia niekoľko kg. Organizátori ich zo svojich skladov alebo prenajatých priestorov nakladajú svojimi rukami do áut. Že si pritom riadne zaposilujú a precvičia svoje svaly na rukách, snáď nikto nepochybuje. Odvoz do cieľa je mestských pretekoch bez problémov. Trochu väčšie problémiky môžu nastať pri krosových behoch s cieľom mimo obývaných oblastí. Hlavne po dažďoch.
Toto všetko vidím za každou medailou. Kus poctivej roboty každého človeka, ktorý sa pričinil o ten konečný efekt, keď si my, pretekári užívame svojich „pár sekúnd“ slávy a skláňame hlavu, aby nám boli zavesené na krk medaily
Vážim si robotu každého neznámeho človeka, ktorý sa zapojil do návrhu, výroby, distribúcie každej medaily.
Ešte 1 vec mi napadla, keď som si prečítala znova Tvoj komentár:
Pamätáš si na tých chalanov, pri ktorých sme sa v Bystrici po odbehnutom polmaratóne pristavili a mali vyskladaný celý obrázok z medailí? A na môj začudovaný obdivný pohľad? A na tú radosť v ich očiach, že to dokázali? Tak kvôli tomuto krátkemu záblesku šťastia v očiach pretekárov sa oplatí vynaložiť tú všetku námahu, energiu a rozdávať medaily.
Zuzulienka Zuzka, dúfam, že si sa neurazila, že som napísala môj koment k Tvojmu článku. Ja som len chcela vyjadriť, že ja osobne sa každej medailičke teším a Ty si tam písala, že či to nie je zbytočné … No OK máš vo všetkom čo si v predchádzajúcom príspevku napísala pravdu.Organizátori majú s výrobou medailí určite veľa práce. A tá celá séria medailí čo sme videli v Banskej Bystrici- keď sa odbehne cca 5 alebo viac behov, tak to bola naozaj nádhera. A Zuzi pekne Ti pribúdajú hlasy k článku, čo ma tešííí. Tak sa dúfam vidíme na vyhlasovaní výsledkov tejto súťaže O Najkrajší bežecký príbeh dňa 29.3. na GAIA RUN – Bežci pomáhajú Matke Prírode. Prvých 15-násť príbehov má byť vydaných knižne, tak sa tam „hádam“ obe dostaneme. A ak sa Ťa môj koment „dotkol“, tak sa na mňa nehnevkaj … ja som to myslela v dobrom, že si myslím, že každý bežec, ktorý si odbehne napr. nádherný polmaratón v Banskej Bystrici a iné behy, že si tú medailičku na krk po dobehnutí do cieľa zaslúži. Teším sa na stretko na najbližšom behu – Soňa
Ahoj, Soni, nemám ani ten najmenší dôvod sa na Teba hnevať, aj keď v otázke zbierania medailí máme rozdielne názory. Do Gaia Run je ešte veeeeeeeeeľa času a ja tiež dúfam, že sa tam uvidíme, pomôžeme matičke prírode a niečo si odkráčame, AK sa neuvidíme na tomto behu, tak pevne verím, že na niektorom inom.