Ona sa mi rehoce, Soňa, múza, ktorá mi hovorí: „toľko máš spomienok a Ty stále nič napísať nechceš.“ Sedíme si na pive a ona s prekvapením pozerá. Zobral som si papier, lepšie povedané servítku z wc a začal písať v hospode svoj príbeh.
…stojím na štarte a je mi zima. Pofukuje. Neobliekla som si ešte jednu vrstvu, aby som to neprehnala…treba mi! Ježiši! Už zas? (to sú iba nervy, snažím sa ukľudniť. No len aby!) V duchu si opakujem: to je úžasné! To si predsa chcela! Opakujem si to stále dokola, ale strach a rešpekt a znovu strach predsa vyhrávajú.
Mám rád výzvy a šport. Urobiť si olympijský triatlon, zajazdiť si formulu 1, na bicykli z Bratislavy do Bruselu – to všetko som si splnil a o maratóne som sníval už dlhšie.
Pred čím utekáš? – Touto otázkou ma zaskočil môj obľúbený hudobný dramaturg môjho obľúbeného rádia, v ktorom som v tom čase pracovala. Už tam síce nerobím, no rádio je aj napriek povinným kvótam stále mojím najobľúbenejším. Práve som vtedy nastúpila a celkovo sa v mojom živote pohlo veľa vecí a ľudí. Vedel, že sa venujem behu a rada o ňom rozprávam.
Som žena, ktorej sa život prehupol (ani neviem ako) za istý medzník, o ktorom sa nahlas v slušnej a vychovanej spoločnosti nediskutuje, nepolemizuje, nekonverzuje. Iba sa taktne toleruje. Je fakt, že ešte nemám toľko, aby som odišla do snehovej búrky a už sa nevrátila ako nejaká eskimácka babizňa… no.
Vidím autobus. Bežím. Tentoraz som ho stihla. Ale za akú cenu? Šofér pozerá a pýta sa niečo v takom zmysle, či mi má pomôcť. Nevládzem odpovedať, pokrútim hlavou. Capla som na sedadlo a vysypala som tam celý obsah kabelky . Našla som „fúkatko“, fukla som si do úst. Účinok je okamžitý. Cievy, ktoré sa mi zúžili sa roztiahli a umožnilo mi to dýchať. Šofér celý čas stál, nepohol sa zo zastávky v prípade, že by bolo treba volať lekársku pomoc.
Go, go, go ozýva sa hlas z lesa nad Levočou a v tom sa spomedzi stromov vyrúti zvláštne kvarteto dva zapriahnuté psy, dievča odpichujúce mašerské sane a za nimi na lane pripojená lyžiarka. Stačí okamih a veľkou rýchlosťou miznú na opačnej strane bežeckej trate.
Viedeň, nie tak vzdialená od nášho hlavného mesta, hodina a pol cesty autobusom. Dobré dopravné spojenie mi umožnilo šetriť čas, energiu a financie na ubytovaní a mohol som ísť do Viedne „na otočku“.
90 kíl, vysoký krvný tlak, časté krvácanie z nosa, nevysvetliteľné svrbenia pokožky. Aj takto vyzeral môj zdravotný stav pred 3 rokmi. Už dlho pred tým ma premkýnal strach a hrôza pri pohľade do zrkadla, jednoducho som nespoznával toho chalana v odraze.
Odkaz Emila a Dany Zátopkovcov