Viedeň, nie tak vzdialená od nášho hlavného mesta, hodina a pol cesty autobusom. Dobré dopravné spojenie mi umožnilo šetriť čas, energiu a financie na ubytovaní a mohol som ísť do Viedne „na otočku“.

Deň pred pretekom

Sobota patrila tradične vyzdvihnutiu štartovacieho balíčka a spoznávaniu hlavného mesta a jeho historickej časti. Aj tentoraz som sa, ako sa už tradične strácam v uličkách, „stratil“ aj v tých viedenských. A keď nás začal tlačil čas odchodu, s Mikom (spolubežcom z Dolného Kubína) sme zvážili urýchlený presun na miesto registrácie a vyzdvihnutie si štartovacieho balíčka.

Cestou sa zamýšľam nad tým, či by len predsa nebolo lepšie aby registračné stany boli v blízkosti miesta štartu a nie na vzdialených miestach, roztrúsených po meste. Pravdepodobne by to bola ťažko riešiteľná úloha na logistiku a zabezpečenie dostatočne veľkého priestoru. Ale pre nás bežcov jednoduchšie. Hlavné bolo, že sme si svoje batôžky vyzdvihli včas a načas sa vrátili na stanicu.

Deň emócií

Nedeľa sú 4 hodiny ráno, a ja neznášam tieto ranné vstávania, aj keď som celú noc v polospánku rozmýšľal nad pretekom. V hlave som si predstavoval trať celých 42,195 km, všetky zákruty, stúpania, klesania. Celé telo mám ubolené, pripadám si ako 80 starček, vstávam na etapy.

Začínam zo svojim ranným rituálom, mierne pozmeneným (vďaka rannému vstávaniu! :/), zjem 2 banány, riadok čokolády. Umyjem zuby a oblečiem sa. Zvyšný banán a čokoládu si balím a pustím sa do nich tesne pred štartom. Cestou na autobusku dumám, nad tým, čo tak asi robia ostatní ľudia. Niektorí spia, niektorí žúrujú, iní sa vracajú z párty domov. A ja idem na maratón. Autobus je našťastie prázdny a s dostatkom pohodlia, cestujeme asi piati z toho traja bežci. Nálada v nás (s Mikom) stúpa a tešíme sa na blížiaci sa štart. Rozoberáme stratégiu, ako je najlepšie začať, aké tempo je optimálne, vzhľadom na silný vietor a chlad, ktorý na nás čaká.

Stanica autobusu je vzdialená necelé 3 kilometre od miesta štartu, silný a chladný vietor dáva o sebe poznať a víta s otvorenou náručou. Bude to ťažký pretek. Už vidím Reichsbrücke– most pri ktorom štartujeme, ako prechádzame na druhú stranu badať na ňom „náročný víkend“ mladých rakúšanov. Konečne miesto štartu.

Divadlo plné emócií vďaka fanúšikom!

Straussovo mesto ovládli emócie, tie bežecké, hemžia sa nás tu tisíce, všetci postávame von, v tom vetre. Nemôžeme sa ukryť ani v blízkej stanici metra, po chvíľke nás z nej vyhadzujú. Nastupuje najťažší moment, vyzlečenie sa do bežeckého oblečenia.

Zima sa poriadne zahlodáva do mojich odhalených častí tela, je ¾ hodina pred štartom, začínam sa rozcvičovať a zahrievať skrehnuté telo. Ide to ťažko, ale postupne prekonávam stuhnuté svaly. 15 min. pred štartom sa idem postaviť do koridoru č. 2, v ľavej časti štartu ide o prvý koridor, čo mi dáva zaujímavú výhodu a nemusím sa prebíjať cez množstvo tiel. Presne o 9:00 nás odštartovali, masa ľudí sa hýbe, z helikoptéry krúžiacej nad nami musí byť na toto divadlo nádherný pohľad.

Zvolil som si tempo v tepe 125-130, čo predstavuje priemernú rýchlosť 4:30 min/km, držal som sa pomerne slušne celých 20 km. Už tradične je mojou achilovou pätou úsek medzi 25-35 km, kde som poľavil, čo bolo vidieť hlavne na čase a srdcová frekvencia sa mi zvýšila cez 135. Záverečných 7 km bolo famóznych, našiel som sa a opäť som zabral, podarilo sa mi cieľovú pásku prebehnúť v čase 3:13,28 (čistý čas 3:13,11) a vylepšiť si svoj osobák. 

Emóciami nabitý pretek, hlavne vďaka skvelým fanúšikom po celej trati mal aj svoje muchy. Vysoké štartovné – 87 eur + 5 eur za čip, ku ktorému nedostanete náramok na suchý zips, takže sa musíte modliť, aby vám vydržal počas celého behu na šnúrkach, v cieli dostanete tašku s jednou fľašou vody, banánom a cereálnou tyčinkou boli skutočne málo. Fotka za 20 eur to už len zaklincovala. Ale za to nealko pivo v cieli to stálo a ja si škrtám 5. hlavné mesto z 28.