Kniha (ne)starnúceho bežca

Ale čo ak ste bežcom vo výslužbe? Čo ak ste zabehli väčšinu z toho, čo ste chceli a váš vek sa približuje k veku nároku na starobný dôchodok? Predstavovať Martina M. Šimečku netreba. Ale táto kniha nie je o jeho publicistickej činnosti, ani o ďalších disidentských, mysliteľských či literárnych aktivitách s výnimkou športu.

Jeho úvahy bežca, plavca, tenistu a jazdca na koni o pohybe, tele a mysli sú skvelou pomôckou pre každého, kto si uvedomuje, že starne. Nie, milí priatelia, ani bežci nežijú večne. Zažívajú aj dni bolesti, napádajú ich vírusy, prepadajú závislostiam. Ak si však zachovajú tú najdôležitejšiu závislosť – a to túžbu po pohybe, tak sa im podarí starnúť s pokojom na duši. Šimečkova Telesná výchova je v prvom rade až bolestne úprimná kniha o samom sebe.

Odhaľuje vlastné slabosti a jeho únik z civilizácie sa deje nielen duševne, ale aj fyzicky. Každé leto totiž opúšťa tento svet plný hluku a sťahuje sa do maringotky pod Muránskou planinou. A tam filozofuje, rozjíma, vychutnáva si chvíle samoty a okrem iného aj behá. Behá tak, aby si užíval silu prírody, aby z nej čerpal a ponúkal odpovede pre mnohých bežcov, ktorí si niektoré otázky ešte stále nepoložili alebo sa dokonca stále boja si ich položiť. Jeho životné múdrosti sú odskúšané na jeho vlastnom tele a podpísané nie krvou, ale vlastným potom.

Ako sám priznáva, „Športujem z toho istého dôvodu, prečo čítam: knihy rovnako ako šport sú zdrojom poznania a pôžitku. Cenou za ne je námaha.“ Myslím že táto Telesná výchova patrí do knižnice aj tých, ktorí tú školskú telesnú výchovu nemali v obľube, pretože bežecké texty M. M. Šimečku sú skvelým sprievodcom pre každého, kto si uvedomuje vlastnú smrteľnosť, ale zároveň nerezignuje na život, na radosť v teniskách a pri potulkách po cestách-necestách.