Jedného večera si tak sedím a pozerám na medaily zavesené na klinci. A hlavou sa mi rozbehali myšlienky, s ktorými sa s Vami rada podelím.

Odlietame nečakane a narýchlo do Kene –  osud to tak zariadil. Za šumu mora sa nám nohy zabárajú do kenského piesku. Bežím za dcérou so slovami: „Ale ja neviem behať …“ a morský vánok mi prináša jej slová: „MAMI, VEĎ TY BEHÁŠ CELKOM DOBRE.“ Táto veta, ktorú dcéra vyslovila rozhodla o mojej budúcej „bežeckej kariére“.

Po 25 kilometroch už človek akosi stratí cit pre vnímanie každého kroku. Nohy monotónne predbiehajú jedna druhú, hojdajú sa, ich striedavý pohyb sotva vnímam. Dávno si už zvykli na nerovný povrch, zmes štrku a hliny.

Keď som niekedy v septembri dostala od Lacka mail s otázkou, či pôjdeme 6. januára vybehať majonézový šalát na ultra do Talianska, neváhala som s odpoveďou ani sekundu. Partia skúsených ultra bežcov, moje obľúbené Taliansko, 53 km popri morskom pobreží, prevýšenie podobné tomu na Rýchliku Zoška – Bratislava sľubovalo veľmi príjemný bežecký zážitok.

Už dlhší čas som sa zaoberal myšlienkou, odbehnúť si maratón v chorvátskom Záhrebe. V Chorvátsku mám už odbehnutých zopár maratónov, poznám miestnych rivalov, ale v hlavnom meste som ešte nemal tú česť. Maratón v Záhrebe býva druhú októbrovú nedeľu. Tak to bolo aj v roku 2013.