Keď som sa v apríli stretol s Ľubom Hrčkom na káve, spomenul, že majú družbu so Slovinskými kolegami a je možnosť získať registráciu na septembrový beh v Julských Alpách.

Neváhal som ani chvíľu, tam som ešte nebol a tento beh je zaradený do UTMB série a jeho dokončenie znamená zisk kameňov na prihlásenie sa na UTMB 2024. Sú tu aj skutočné ultra traily (100km a 170km), ale vybral som si len detskú verziu 58km/3030m. Po zdravotných problémoch v posledných mesiacoch som si na viac netrúfal.

Zobral som si týždeň dovolenky, že pred behom s rodinou spoznáme Julské Alpy a aspoň aj rodina z toho bude niečo mať. Kranjská Gora je centrom tejto oblasti a okrem zimy je tu aj v lete čo robiť. Ideálne miesto na bicykel (cestný aj horský), turistiku (vysokohorskú aj feraty).

Štvrtok som si prebehol posledných 5km nášho závodu, aby som vedel čo ma čaká. Ak mám čas, veľmi sa mi to v minulosti osvedčilo. Na konci behu je človek unavený, príp. je dobeh v noci a poznanie trate je výhodou.

V piatok som si dal dvojitú porciu špagiet, nech je na druhý deň čo páliť a išiel som sa schladiť do neďalekého jazera Jasná. Niečo ako naše Štrbské pleso (menšie plochou ale podobné počtami turistov). Jazero je napájané z miestnych horských potokov, takže akurát na regeneráciu. Neviem, prečo som sa kúpal sám a ostatní ostávali na brehu. Voda bola priezračne čistá.

Večer som išiel ešte pozrieť na odchod autobusov s bežcami na 100km trati. Pretekári na 170km už boli od obeda na trati. Počasie hlásili teplé, preto sme si aspoň nemuseli zobrať dlhé nohavice, tričko a rukavice… Aj tak som mal najväčší batoh zo všetkých. Ale to ja vždy. Pre istotu, veď čo keby som sa na hrebeni stratil, na občerstvovačkách došiel proviant, prepadol ma medveď, bolo treba na hrebeni bivakovať, predsa len nasnežilo… Minulý rok po 3-dňových dažďoch sa v deň závodu ochladilo, hore začalo snežiť a premrznutých pretekárov sťahovala horská služba z hrebeňa a zrušili závod.

Ráno v sobotu som už čakal s ostatnými bežcami na autobusy, ktoré nás zobrali z Kranjskej Gory do Žirovnice, malej dedinky kde miestny DJ už všetkým obyvateľom dával najavo, že dnes sa dlho spať nebude, lebo tu sa deje niečo veľké. Problémom boli len WC, ktorých bolo ako vždy málo a nás predposratých veľa. Ale všetci to nakoniec stihli, aspoň si myslím a 5 min pred štartom som sa dostavil aj ja. Rozklus bude prvých 2km po dedine. Zaradil som sa do zadnej časti a vybehli sme. DJ ešte pridal decibely, nech už naozaj nikto nespí.

Po 2 km asfaltu sa terén trochu zdvihol, nech sa nenudíme, bohužiaľ sa bežalo po lúkach nad dedinou, kde sa pasú kravy a 3x sme museli prechádzať cez prechody plotov, kde sa zmestí len 1 človek. Tak sa vytvorili zápchy, ale hovoril som si, pohoda, stále máš čas.

Po 8km sme mali výškových 800m a kontroloval som si, že prvá občerstvovačka je 11km a 1700m nastúpaných metrov. To mi nejako nesedelo, až kým sa terén nezodvihol. Teda, ak ste bežali Ultra Fatru, predstavte si Sidorovo a na 3km sme dali 900m. V niektorých častiach mi boli paličky nanič, nakoľko som sa musel pridŕžať skál rukami.

Ale išlo sa mi dobre, až na to, že aj tu sa rozvinul taký nešvar a tam kde sa nedá predbiehať, tvoria sa rady kráčajúcich a prvý v rade neuhne a neuhne. Takže všetci idú ako najpomalší vedúci vpredu. Keď sme ho postupne predbehli a prišiel rad na mňa, zasyčal som Scusi, sinistra, lebo som videl jeho vlajku na štartovnom čísle – zelená biela červená. Uhádol som farby, ale pomýlil som si ich otočenie a z Taliana sa vykľul Maďar. Ale tak sa preľakol, že ma pustil pred seba.

Aby čas rýchlejšie prešiel, snažím sa podľa národnosti (vlajky na štartovom čísle) s bežcami prehodiť pár slov alebo aspoň pozdraviť v ich rodnom jazyku. Takto som sa zoznámil aj s Gabikou, Slovenkou, ktorá pekne rýchlo kráčala hore (ešte som netušil ako sa mi táto známosť bude neskôr hodiť) .

Na prvej občerstvovačke pod vrcholom Stol 2236mnm, (11km/1700m) som sa dlho nezdržiaval, v stúpaní bolo dosť času dať si gély, tyčinky. Doplnil som len vodu a bežal ďalej. Dozvedel som sa, že som na 142.mieste z 546 štartujúcich a v TOP 10 v kategórii dôchodcov 50+. Nasledoval krátky 300m zbeh nepríjemnou suťou, ale potom prišiel dlhý nádherný beh hrebeňom. Terén ako Malá Fatra s výhľadmi vľavo na Slovinsko a vpravo Rakúsko, nakoľko hrebeňom ide štátna hranica.

Prišli sme na ďalší kontrolný bod, chata Golica vo výške 1500mnm (24km/2000m). Chata je tesne pod kopcom, takže 300m stena bola priamo nad nami. Bolo treba dobiť baterky – polievka, cola, tyčinka. Hlavu dole a ísť, nepozerať sa hore. Z vrcholu znova krásny výhľad, ale kto pozná zbeh zo Suchého do sedla (aj na stranu Magury aj chaty pod Suchým) takýto nepríjemný a strmý terén na nás čakal. V mojom veku so slabými kolenami, pudom sebazáchovy a posratosťou som si to nepustil ako všetci okolo mňa. Takže so stratil veľa pozícií, ale prudké zbehy ja nemusím a neviem. Za chvíľu sme boli o 700m nižšie. Tu sa terén narovnal a širokou zvážnicou s miernym klesaním sme dobehli do dedinky Dovje (40km/2500m).

Keď sme vyšli pred dedinou z lesa, teplota stúpla o 100 ͦC. Hlava si povedala, ak chceš prežiť, musím začať chladiť telo a na trávenie neostane energia. Takže si poraď a trp! Ostal som v stave keď pohľad na pitie a jedlo mi spôsoboval napínanie žalúdka. Skúsil som aspoň trochu piva, ale žalúdok sa ozval, že naposledy, lebo… ako hovorí skvelý ultra bežec Vladko C. – Keď si nevracal, nebol si na ultra preteku. Tak je to tu, ešte síce nie úplne, ale asi začína Ultra.

Tak som sa vydal na posledných 18km v horúčave, dehydrovaný, bez energie a možnosti ju doplniť. Tento úsek by som v tréningu dal za max. 1,5 hodiny. Ale nie teraz. Za občerstvovačkou sa hneď začalo stúpať, aspoň trochu v lese, ale keď som dokráčal dole, nasledoval 8km úsek po otvorenej rozpálenej cykloceste. Skúsil som pobehnúť, lebo nohy by išli, ale žalúdok nedovolil, tak som pajdal a paličkami sa snažil udržať vo vertikálnej polohe.

Nebol som sám. Kolegovia zombíci čo išli so mnou nevyzerali lepšie. Tak sme aspoň začali s Arpádom z Maďarska rozprávať o Tatrách, veľkom točenom v cieli a podobných fatamorgánach. Spomínal, ako ho minulý rok z hrebeňa sťahovala horská služba s omrznutým lícom a teraz táto Sahara.

Došuchtali sme sa na poslednú občerstvovačku Gozd Martuljek (50km/2700m). Tam som si sadol a nevedel čo ďalej. Už som nič nechcel, len sedieť a sedieť. Zrazu ma zbadala Gabika, Slovenka, ktorú som spoznal na prvom kopci a snažila sa mi prihovoriť. Mala tu svoj support (manžela Maťa a syna) a tí, keď Gabika odišla sa vrhli na mňa. Schladili mi hlavu asi litrom ľadovej vody, dali magnézium, čipsy, naplnili do fľašky kolu. Cítil som sa ako kráľ Killian keď ho obskakujú počas UTMB. Maťo mi povedal, že už len 8,5km a 300m kopček hneď za občerstvovačkou. Rozlúčili sa so mnou s vedomím, že ma už asi nikdy neuvidia a išli do cieľa povzbudiť Gabiku.

Dopil som pivo a povedal si, že limit je až 15 hodín a ja si po tie 2 kamene na UTMB prídem. Vstal som a snažil otestovať životné funkcie, dokonca som spravil aj pár krokov, vydal som sa teda na cestu. Začal som stúpať na posledný 300m kopček, celkom to išlo a keď sme sa so zombíkmi na seba pozerali, smiali sme sa. Zo zúfalstva. Na to sme nemuseli ani nič povedať a prekladať si to. Každý prežíval svoj ultra stav.

Na vrchu kopca som zrazu spoznal miesto, kde som sa vo štvrtok bol prebehnúť a vedel som, že mám do cieľa posledných 5km, ktoré už poznám. Rozbehol som sa (teda tempo neviem, ale pripadal som si ako Usain Bolt). A dobehol som až do cieľa, kde na mňa Gabika s Maťom čumeli ako na zjavenie. Ty si dobehol? Však len 7 min. za Gabikou? Na to, že si bol pred chvíľou polomŕtvy, tak paráda.

Veľmi som im poďakoval za záchranu. Vedel som, že fyzicky na to mám, len to teplo a nemožnosť dopĺňať tekutiny a energiu ma odstavilo. V cieli som sa ešte chvíľu triasol, ale po sprche a jedle som rýchlo ožil a znova fungoval.

Celkovo hodnotím tento závod ako nádherný svojim prostredím a organizáciou. Náročný bol hlavne strmým stúpaním a technickým klesaním z Golice a v neposlednom rade veľmi teplým počasím na záverečných 18km. Vrelo odporúčam, ak by ste chceli spoznať túto časť Álp. Z Bratislavy je to cca 5 hodín autom.

Chcel by som poďakovať beh.sk za možnosť bežať v týchto nádherných horách. V neposlednom rade Run For Fun, za to že behám, vďačím ich bežeckým kempom a radám Štefana, Vladka a Renátky. A ešte raz ďakujem Maťovi za záchranu na poslednej občerstvovačke a klobúk dole, keď som sa dozvedel aký super ultra trailový bežec ma obsluhoval.

Miro Franko | foto Miro Franko, (red.)

Júlske Alpy TRAIL RUN | UTMB Slovinsko