Ako som bežala Cross du Mont Blanc II.časť

Takto to začínalo…

Prvý kilometer pohodka. Na trati síce kopec kaluží, ktoré všetci preskakovali, lebo veď treba sa držať v suchu. Ale po prvom km sme museli podbehnúť cestičkou popod most, kde bolo asi 20 – 25 cm vody a nedalo sa to nijako obísť. Dosť na to, aby nám krásne žblnkalo v teniskách. Povedala som si, že tých zvyšných 22 km hádam nejako prežijem aj v mokrých ponožkách. To som ešte ale netušila, aká sranda nás čaká ?. Ďalej sa šlo fajn, mierne stúpanie. Niekde na štvrtom km mi zdrhla Natálka, tak som ďalej bežala sama. Prvých 5 km som dala za 36 minút. Paráda, tak už len 17 km, to predsa dávame normálne v tréningu… Neskôr dobieham Maťu, pozeráme na hodinky, bežíme už asi hodinu. Takže dávame prvý gél. Stratégia je zjesť každú hodinu jeden.

Nepozeraj hore

Na desiatom km je občerstvovačka, trochu som sa tam zdržala, lebo ozaj bolo z čoho vyberať ?. Dopĺňam vodu a idem ďalej. Tu sa mi stratila Maťa (potom som sa dozvedela že ona si občerstvovačku proste nevšimla, tak prefičala ďalej…). Takže bežím zase sama. Čas 1 hodina 20 minút. Tu už začal prvý fajný kopec. Podľa toho, ako som mala naštudovanú trať, mal sa končiť na trinástom km. Tak si vravím, 3 km do kopca proste musím nejako dať. Nakoniec z toho neboli 3, ale 4 km do hnusného kopca, kde sme šlapali jeden za druhým. O behu sa nedalo ani len snívať, to by som sa musela inak volať… Základ bol nepozerať sa hore a ísť si svoje tempo, resp. tempo skupiny. Hore na kopci som chytila kŕč do pravého stehna.

Úplne mi vyplo nohu. Ale keďže som v tom čase bola na tom ešte psychicky veľmi dobre, bolo mi to strašne smiešne a uchechtávala som sa popritom, ako som si dávala strečing a magnézko. Po pár minútach odpočinku som sa mohla vydať na cestu dole. Tieto 2 km dolu kopcom boli tiež dosť vtipné. Bežať sa nedalo, zostup bol veľmi strmý, takže sme len dávali pozor, aby sme si nevytkli členky a tak. Priemerné tempo na týchto dvoch km som mala 14:30 a 14:39, takže pomalšie ako hore kopcom. Ono, obiehať sa tam veľmi nedalo, takže ak šiel niekto veľmi pomaly, občas nič iné neostávalo, len spomaliť tiež. Ale bolo to fajn ísť chvíľu dolu kopcom. Zbehli sme do výšky 1460 metrov a potom to celé začalo☺

Takto pokračovalo…

Nasledoval výstup do 1800 m, odtiaľ sa malo bežať už len dole do Chamonix. Medzičas: 2 hodiny 30 minút a 7 km predo mnou. Tak to musím dať do štyroch hodín, nie??? Začína pršať, hmm. Celkom fajn osvieženie. Výstup hore. Nechápem, kde sa vo mne našla energia obiehať ľudí, ale obieham. Predbehol ma týpek v žltom, držím sa ho ako kliešť a idem závratným tempom 12:14 hore. Ďalší kilák som odbehla, teda vlastne odkráčala, v tempe 14:13.Super, bežím/plazím sa v tempe 4 km za hodinu, to sa vám už na pretekoch stalo?? Ostáva mi 6 km, ale matika nepustí, do 4 hodín to musím skrátka dať!!! 🙂 Žalúdok sa správa čudne, takže gél si už radšej nedávam. Musí mi stačiť energy tabletka. Pokračujem. Pozerám sa hore, preklínam samu seba, že som to urobila, kopec proste nemá konca. Nohy si necítim, ale stehno zatiaľ drží. Ktovie ako dlho ešte. Hlavne sa už nepozeraj hore!! Nadávam. Strašne. Už nie len v hlave, ale nahlas. Výhodou preteku v zahraničí je, že vám väčšina ľudí nerozumie.

Nekonečný kopec

V tom počujem niekoho za mnou „Sorry, I don’t speak French“. Známy hlas, ale to už asi budú halucinácie. Našťastie neboli, osoba ma predbieha a ja zisťujem že je to Anka, kamoška športovkyňa. Super pocit zas niekoho známeho stretnúť. Vystískali sme sa a bežali (rozumej šlapali) sme ďalej spolu. Tu už som na tom bola naozaj zle. Vravím Anke že nevládzem, nech ide pekne dopredu a nech v Chamonix podá správu, že žijem. Anka je ale super, takže ma stále povzbudzovala a kopec preklínala spolu so mnou. To sa hneď ide lepšie. Vraví mi: „Už len kúsok tuto vybehneme z lesa a sme hore“. Koniec lesa som videla, takže paráda, ideme.

Autor: Mirka Filová