Šampionát je iba prirodzeným vyvrcholením našich klubových aktivít

Sú na Slovensku lokality, ktoré sú niečím príznačné, špecifické. Odlišujú sa od tých ostatných a vytvárajú predpoklady pre väčšie alebo menšie anomálie oproti celoplošným normám a zvyklostiam, či už v kladnom alebo zápornom slova zmysle. Nemusia to byť vždy iba architektonické prvky, ľudové zvyklosti, poprípade gur­mánske špeciality. Môže to byť i ten najelementárnejší inštinkt človeka spojený s prirodzenou túžbou po pohybe, pochopiteľne, zakódovaný do širšieho povedomia ľudí s touto lokalitou neodlučiteľne spätých. Tak tomu bolo zrejme i  v metropole strojárstva na Strednom Považí, kde sa pred tridsiatimi siedmymi rokmi začali formovať základy jedného z najväčších a najznámejších združení rekreačných a kondičných bežcov na Slovensku, dubnického JOGGING KLUBU.

O tom, ako k tomu došlo, čo všetko mu predchádzalo a čo dokázalo ovplyvniť celú jeho súčasnú podobu sme si celý jeden mesiac pred slávnostným otvorením 17. majstrovstiev sveta veteránov v behu do vrchu (17th WMRA/WMA Masters World Mountain Running Championships) zaspomínali s tými najpovolanejšími – Františkom Plašienkom, Jozefom Daškom a Jánom Bakytom, ktorí spoločne s Kosťom Krajčovičom stáli pri jeho zrode a  starostlivo dozerali na jeho prvé nesmelé krôčiky.

„Samozrejme, kedysi sme o klube ako takom ani nechyrovali“ ponára sa do spomienok ako prvý František Plašienka. „Tobôž už nie o názve, ktorý teraz nesie. V Dubnici nad Váhom a jej okolí bolo v tom čase veľa mladých ľudí, ktorých navzájom spájala jedna veľká láska k športu. Stretávali sme sa na najrozličnejších športových podujatiach a mali sme z toho vždy veľmi dobrý pocit. Osobne si napríklad veľmi rád spomínam na lyžiarsky maratón Biela stopa SNP, či národný cestný beh Devín – Bratislava, ktorý v každom jednom z nás zanechal nezmazateľné stopy. Vzhľadom na skutočnosť, že väčšina z nás pracovala v Závodoch ťažkého strojárstva, snažili sme sa pole našich aktivít, celkom prirodzene a pochopiteľne preniesť aj do spoločenskej sféry podniku. Podporu sme našli u vtedajšieho vedenia ZV ROH, predovšetkým u podpredsedu pre kultúrno-spoločenskú činnosť, Konštantína Krajčoviča. Ešte koncom sedemdesiatych rokov bola pri ZV ROH vytvorená športovo-branná komisia, ktorá vo svojej kompetencii zastrešovala športové aktivity svojich zamestnancov vo viac ako dvadsiatke športových disciplín – kolkami počnúc a rekreačným behaním končiac.“

Nedá mi v tejto súvislosti nespomenúť skutočnosť, že František Plašienka bol jedným z úspešných predsedov spomínanej komisie, v poradí posledným, ktorý ju viedol až do jej úplného zániku v pamätných ponovembrových udalostiach roku 1989.

„Vzhľadom na skutočnosť,“ pokračuje po chvíli expredseda, „že väčšina z nás bola odchovaná niektorou z individuálnych športových disciplín, pomerne veľkej obľube sa tešil už spomínaný rekreačný beh. Ten v tomto období zaznamenával obrovský boom, stával sa hitom, akousi módnou vlnou aj u tých najširších vrstiev obyvateľstva. Veľmi populárna bola v tom čase najmä Liga 100, behal sa celý rad ďalších masových podujatí, ktoré aj napriek tomu, že boli takmer vždy podfarbené určitým politickým motívom, či historickým odkazom, získavali si z roka na rok čoraz väčší počet svojich priaznivcov. Konkrétne môžem napríklad spomenúť 25-kilometrový Beh k srdcu SNP v Martine, alebo Medzinárodný maratón mieru v Košiciach. Ku vzniku klubu sa významným spôsobom viaže práve druhé zo spomínaných podujatí, nakoľko v roku 1980, keď sme sa v rámci príprav na jeho jubilejný päťdesiaty ročník vracali autom z obchodného jednania v ZDA Partizánske, niekto nahlas a celkom nečakane vyslovil myšlienku o založení vlastného, rýdzo bežeckého klubu v meste. Myšlienka sa zapáčila …“

„A podľa všetkého,“ zapája sa s úsmevom do rozhovoru Jozef Daško, oduševnený športovec a organizátor, „padla na úrodnú pôdu. Novovzniknuté občianske združenie sme pomenovali na Klub rekreačného behania pri ZTS Dubnica nad Váhom. Myslím, že názov klubu dostatočne vystihoval jeho poslanie, ktoré sa klub podujal svojim programom v najbližších rokoch napĺňať. Prvou akciou na ktorej sme sa pod jeho hlavičkou ako kolektív predstavili bola Partizánska vatra SNP a to ešte v septembri spomínaného roku 1980. Hneď nato, v januári nasledujúceho roku sme sa zúčastnili ďalšej – lyžiarskeho maratónu Po stopách 1. československého armádneho zboru. Spomínam to preto,  že práve tieto dve podujatia sa neskôr v našom termínovom kalendári, popri Bielej stope SNP usadili natrvalo ako podujatia dominantné, teda tie, na ktorých naši členovia nikdy nechýbali.

Bežecké hnutie, ako také, bolo však už od svojich počiatkov motivované predovšetkým dravou súťaživosťou. Popri Lige 100, riadenej centrálne prostredníctvom regionálnych pobočiek a propagujúcej vytrvalostný beh ako jednu z pohybovo najúčinnejších aktivít pre zdravie a zlepšenie fyzickej kondície, ktorá podľa objemu nabehaných kilometrov zaraďovala svojich účastníkov do štyroch výkonnostných tried – extraliga min. 200 km mesačne, I. liga 100 km, II. liga 60 km, III. liga 36 km – značnú odozvu medzi rekreačnými bežcami zaznamenal aj Beh denníka Práca o pohár SOR. Bezkonkurenčne najmasovejším podujatím sa však v Dubnici nad Váhom stal Štafetový beh brigád socialistickej práce, ktorého sa napríklad v roku 1985 zúčastnilo celkom 44 päťčlenných družstiev, čo predstavovalo 220 športujúcich odborárov z najrozličnejších podnikov sídliacich na území mesta.

Keď spomínam jednotlivé podujatia, patrí sa zastaviť aj pri niektorých, povedzme mimoriadne úspešných výkonoch niektorých našich členov. Samozrejme, nemožno ich vymenovať všetky, možno však medzi tieto výkony nepochybne zaradiť predovšetkým individuálne úspechy Štefana Prostináka, ktorý sa okrem iného stal dvojnásobným víťazom celoslovenského finále Behu práce v Opatovskej doline, obsadil 7. miesto v medzinárodnej súťaži Behu Trudu v Moskve a vybojoval si 2. miesto v kategórii príchodzích na Behu Rudého práva v Prahe. Iba o niečo menej výrazné vystúpenia na podujatiach Behu Práce zaznamenali tiež Jozefína Jankechová, rodená Kohútová, Miroslav Pršek, či Vladimír Martiš. Viacnásobným veteránskym majstrom Slovenska v behu na lyžiach sa stal Dušan Vrana. Členovia nášho klubu sa pravidelne zúčastňovali aj náročných súťaží v triatlone. Nechýbali napríklad na majstrovstvách ČSSR jednotlivcov v Ostrove nad Ohří (Felcan), ani na majstrovstvách ČSSR družstiev v Děčíne (Hlávka – Felcan – Chovanec). Víťazom olympijského triatlonu v Trenčianskych Zamarovciach a Novej Dubnici sa stal Ľubomír Kristín a jeden z najvýznamnejších úspechov v tejto disciplíne dosiahol Pavol Jankech, ktorý na prvých majstrovstvách SR v dlhom triatlone, neďaleko Záhorskej Bystrice, dosiahol až na méty najvyššie a stal sa v nej historicky prvým majstrom SR vôbec.

S odstupom času možno teda konštatovať, že aj výsledky, ktoré odborová organizácia dubnických ZTS dosiahla v súťaži Odborári za zdravie a zdatnosť – bola mimochodom organizovaná redakciou týždenníka Štart za výdatnej podpory Slovenskej odborovej rady – boli z väčšej časti dielom športových aktivít Klubu rekreačného behania. A že to neboli výsledky hocijaké, o tom svedčia nielen dve druhé miesta z rokov 1984 a 1985, ale  predovšetkým víťazstvo v roku 1986, kedy sa do celoslovenskej súťaže zapojilo 893 kolektívov v štyroch súťažných kategóriách, aktivizovaných závodnými výbormi  ROH a ich športovo brannými komisiami po celom území Slovenska.“

„Ako vraví staré  príslovie, s jedlom rastie chuť …“ zapája sa do diskusie aj posledný z prítomných, predseda klubu, Ján Bakyta. „A tá postupne narastala aj u nás v klube. Neuspokojovalo nás už chodiť  iba pasívne po pretekoch vonku, hľadali sme novú motiváciu. Zatúžili sme mať svoje vlastné dubnické podujatia. Základný kameň sme položili v roku 1983, kedy sme  po prvý raz  pozvali  hosti na Dubnickú hodinovku, odvtedy prišli na domácu scénu ďalšie. Horský kros Pruské – Vršatec (1984), Cestný beh Dubnica n/V – Nová Dubnica (1992), Silvestrovský beh mestom (1994) a Dubnický kros (1999). Pravidelne, každý rok sme organizovali pre žiakov dubnických škôl Beh olympijského dňa a Beh Terryho Foxa. Kým nebol náš kalendár taký rozsiahly, nevyhýbali sme sa ani organizovaniu jednorazových, tzv. príležitostných akcií, aj masového charakteru. Možno spomenúť dve. Štafetový beh z Dubnice n/V do Banskej Bystrice, v roku 1984 a spoločné podujatie s bežeckým klubom v Považskej Bystrici o dva roky neskôr. Bol to štafetový maratón na dráhe. Výsledným časom 2:05:13 h sa vtedy Považania v tomto type pretekov zaradili na 2. miesto v rámci celej vtedajšej ČSSR. Pochopiteľne, aj pri nových iniciatívach sme nezabúdali na tie staré, osvedčené. Členovia nášho klubu sa so železnou pravidelnosťou aj naďalej zúčastňovali napríklad Behu Gaderskou dolinou, Považského maratónu, Rajeckého maratónu, či domácej, v zime veľmi populárnej a obľúbenej Dubnickej stopy. Časť našich členov, bývalých aktívnych lyžiarov sa mala možnosť zúčastniť viacerých renomovaných lyžiarskych maratónov v zahraničí. Jedným z najatraktívnejších, celkom určite bol aj Vasov beh vo Švédsku, v roku 1996.