Moje tri bežecké návraty – SÚŤAŽ

Ale vráťme sa späť. Počas môjho života som zažil zatiaľ tri návraty k behaniu. Na strednej škole v prvom ročníku sme bežali dvanásťminútovku na škvárovom okruhu – každý si mal rátať kolá sám – nebol to veľký okruh, tak učiteľ veľmi dianie nesledoval. Keď som mu oznámil po skočení behu môj počet kolečiek, tak tomu neveril a jedno mi škrtol. Tak som skončil na delenom prvom a druhom mieste s Rudom, ktorý neskôr na bicykli prešiel skoro celú Áziu a Afriku. Škoda, že nás učiteľ viac nepodporil, skôr naopak – obaja sme mohli byť možno dobrí bežci. Pre mňa beh skončil a venoval som sa viac streetbalu a hokeju.

Prvým mojim návratom k behu bola možno paradoxne bitka na ihrisku – pobili sme sa dve partie resp. jedná partia zbila nás 🙂 Dodnes sa smejem na tom, ako som nasledujúci deň prišiel na brigádu s modrým okom a manažér v McDonalds na Rožňavskej nevedel, kde ma má upratať. Celá udalosť ma naštvala a tak som začal behať po večeroch jako Rocky 🙂 Bol to dodnes existujúci (a verím, že v najbližšej dobe rekonštruovaný), bežecký ovál na ZŠ Tbiliská, vtedy dve minúty behom od môjho domu. Na tomto 250 metrovom antukovom okruhu som zabehol svojich prvých 3000, 5000 aj 10 000 metrov. Zlepšil som sa za mesiac behania v behu na 5 km na 19:10. To bolo v roku 2002. Prvé preteky som bežal na dnes už neexistujúcom 10 km behu M.R. Štefánika v Ružinove – bežalo sa vo veľkom teple, začiatočnícky som prepálil, ale zvládol som to – predbehol som väčšinu účastníkov. Dal som si hneď métu bežať polmaratón v Košiciach – rozbehol som to dobre, 10 km za 42 minút. Nakoľko som však predtým bežal maximálne 12 km, tak som nevedel, čo ma čaká – mal som na sebe bavlnené tričko, staré šortky a tenisky, ktoré boli na nejaký iný šport – určite však nie na beh. To som čoskoro zistil a potom som absolvoval zopár kilometrov chôdze pre kŕče, natiahnutú achilovku a všetko dokopy. V zámere som sa hecol a pred tribúnov som šprintoval za potlesku divákov – výsledný čas 1:48:56 – a týždeň som nemohol chodiť. Celú zimu som behával, čo som v roku 2002 vyzeral ako exot – raz sa mi dokonca stalo, že mi zastalo auto, že ma zvezú, keď sa ponáhľam 😀

Potom prišlo veľa povinnosti v škole a tiež som musel brigádovať a teda času som mal málo – tiež som si myslel, že má bolia kolená a behu bolo koniec. Vtedy neboli žiadne super obchody a poradenstvo, žiadne dostupné informácie o tom, že dobré tenisky sú kľúčové. Ja som behal v teniskách za 10 € s prepadnutou mriežkou vystlanou novinami. Ani peňazí nebolo nazvyš, tak som po prvom roku s behom prestal.

Druhým mojim návratom je rok 2010, kolegyňa v práci ma presvedčila, aby som opäť skúsil po rokoch behať a prihlásil sa na beh Devín-Bratislava. Nebol som zvyknutý na behanie v mase ľudí a tak som štartoval až zozadu štartovného poľa – čo bola chyba, pretože som sa iba stále niekde tlačil a prvé kilometre musel ísť chôdzou – čas bol na tých 11 625 m pod hodinu (57:28), ale vedel som, že mám na viac (pre porovnanie tohtoročný Devín som mal za 44:45). Dôležité však bolo, že som opäť začal behať – aj keď nepravidelne, ale predsa – prišiel Night Run a presvedčil som behať aj brata Joja (neskôr začala behať skoro celá naša rodina – 5 bratov a traja bratranci), prišli ďalšie behy a chystal som sa vrátiť na polmaratón, kde som mal nevybavené účty. Prišlo však veľmi vážne zranenie bedrového kĺbu. A nemohol som opäť behať. A na začiatku skoro ani chodiť. Až vtedy si človek uvedomí, aký je dôležitý beh – nemohol som dobehnúť na autobus a bežne mi odišiel kým som k nemu dokráčal – ťažko sa stíhalo prejsť na zelenú na prechode a pod. Zdalo sa, že s behom som nadobro skončil. Vtedy som už neveril, že budem niekedy behávať.

K tretiemu návratu mi opäť pomohla vtedajšia priateľka Dia, ktorá má presvedčila, že mám opäť začať. Tak som začal malým 3 km okruhom. Poučený z minulosti som pomaly zvyšoval objem. A začal som behávať pravidelne trikrát do týždňa (čo sa snažím dodržať dodnes – ak sa dá, trikrát do týždňa behať). Viac časovo nestíham, ale už 5 rokov behávam 3x do týždňa. Návrat to bol ťažký, pretože som vedel, že som predtým mával výrazne lepšie časy v behu – a zrazu som sa vrátil skoro do bodu nula. To je pri návrate najviac deprimujúce – že viete, že ste boli o mnoho lepší. Postupne som zvyšoval dĺžku trate – napriek tomu som to opäť netrpezlivosťou prepálil, keď som išiel v lete za teploty viac ako 35 stupňov bežať 13 km v Malženiciach – časť som musel odkráčať a stal sa z toho jediný beh, kde som sa nevzdal len preto, lebo do cieľa bolo rovnako ďaleko ako späť na štart. Dodnes som však žiaden pretek nikdy nevzdal – a to ich budem mať čoskoro sto.

Potom už nasleduje klasický príbeh zlepšovania časov a predlžovania vzdialenosti, našiel som krásu behu v horách a kopcoch, krásu dlhých behov, ale aj krásu rýchlych medzinárodných polmaratónov a maratónov, založili sme neformálny klub Three Rabbits Rača a aktuálne mám na polmaratóne – čo je zatiaľ pre mňa asi najsilnejšia disciplína – osobný rekord 1:25:55 – a snáď ešte som nepovedal posledné slovo 🙂 Zabehol som k dnešnému dňu dva celé maratóny (Bratislava a Viedeň) a plánujem tento rok ďalšie dva (Helsinki a Košice), dva krásne ultramaratóny v lese – Tatranskú šelmu (55 km) a beh Kamzík-Baba-Kamzík (53 km). Spoluzakladal som beh Račiansky polmaratón/desiatka a snažím sa šíriť beh do všetkých končín 🙂

A objavil som krásu objavovania – len takého prebehnutia sa – miest po celom svete – nielen na pretekoch ale aj len tak v rámci tréningu, tak som behal napr. v argentínskom Buenos Aire, v uruguajskom mestečku, na Madeire, v Bukurešti a teraz plánuje pár behov aj v Kirrgistane a Kazachstane. Lebo pri behu človek vidí krásu prírody a miest z iného uhla. A veľa toho stihne (napr. prebehnúť celé Vysoké a Belianské Tatry za 9 hodín 🙂

Naša celá rodina sa v behu našla a ako Three rabbits Rača sme dokonca raz skončili na druhom mieste v štafete Night Runu, verím, že nám to ostane a budeme známou behajúcou rodinou aj naďalej – veď v koľkých rodinách behajú 5 bratia? 🙂

Michal Drotován

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.