Mariatálsky Štvanec nás neuštval

Posledná septembrová sobota patrila v kalendári mnohých bežeckých nadšencov z okolia Bratislavy obľúbenému behu, ktorým bol Mariatálsky štvanec. Nakoľko som od mnohých bežeckých kolegov počula na tieto preteky samé chvály, zavítala som do Marianky tento rok aj ja a dala som desiatemu jubilejnému ročníku tohto behu šancu.

Musím sa priznať, že Mariatálsky Štvanec ma chytil takpovediac za srdce – malebné prostredie Malých Karpát, lesné cestičky a voňavý les – to je presne to, čo od horského behu očakávam. Škoda len, že počasie bežcom tento rok úplne neprialo a okrem kopcovitej trasy sme sa museli vyrovnať aj s klzkým a na niektorých miestach s blatistým terénom, ktorý bol obzvlášť v zbehoch z kopca nebezpečný. Za všetko mohlo upršané a veterné počasie, ktoré sa posledné dva dni pred pretekmi rozhodlo, že je načase ukázať pravú tvár jesene. Bežcov to však neodradilo, ba naopak, bolo vidieť, že všetci sú tento rok hladní po súťažení, nakoľko sa mnoho pretekov zrušilo či presunulo.

Ktovie, možno keby sa Mariatálsky Štvanec uskutočnil o týždeň neskôr, bol by taktiež zrušený. Našťastie sa tak nestalo a organizátorom sa podarilo aj v týchto sťažených podmienkach beh usporiadať a z programu neboli vyškrtnuté žiadne z naplánovaných kategórií. Počet pretekárov bol z dôvodu protiepidemiologických opatrení znížený a na štart sa nakoniec postavilo okolo tristo bežcov. Taktiež, ako je to v tomto roku už bežné, bolo potrebné mať takmer neustále na sebe rúško či šatku a vstup do priestoru štartu a cieľa bol kontrolovaný a ohradený. Samozrejme, že tieto opatrenia nie sú nikomu z nás príjemné, ale všetci sme ich rešpektovali a organizátori sa aj za týchto neľahkých podmienok snažili bežcom poskytnúť pohodlie a robili, čo bolo v ich silách, aby sme sa cítili príjemne.

Vráťme sa však k samotnému pretekaniu. Na svoje si ešte v dopoludňajších hodinách prišli detičky, pre ktoré bol usporiadaný „Beh Záhoráčik“. Neskôr približne od 15. hodiny boli na programe hlavné behy, ktorými boli preteky trojčlenných štafiet organizované ako Majstrovstvá SR hobby štafiet, ďalej Veľký Štvanec – beh na 10 km a Malý štvanec, ktorého trasa merala 5,5 km. Ja som sa rozhodla pre Veľký Štvanec a nemohla som urobiť lepšie. V prvom rade by som chcela pochváliť organizátorov za značenie trasy, vďaka ktorému bolo nemožné sa v lese zatúlať. Od prvého kilometra sme bežali do kopca a až na zopár krátkych zbehov sme prevýšenie, ktoré bolo približne 250 m, prekonali na prvých šiestich kilometroch. Potom sme si nastúpané metre museli zbehnúť aj naspäť dole, čo môže síce znieť ako tá „oddychovejšia“ časť, ale myslím, že každý jeden bežec bude so mnou súhlasiť, keď poviem, že bolo potrebné dávať si pozor na blatisté miesta a taktiež na konáre či kamene, ktoré v tmavom lese boli ťažšie viditeľné. Obzvlášť prudký bol zbeh z lesa do dediny asi pol kilometra pred cieľom. Verím však, že všetci zvládli nástrahy trate bez zranenia a užili si záverečný okruh okolo futbalového ihriska pri dobehu do cieľa tak ako ja. 😊

Po dobehnutí posledných členov štafiet nasledovalo vyhlásenie výsledkov v jednotlivých kategóriách a tí najrýchlejší si prevzali zaslúžené ceny. Veľký Štvanec najrýchlejšie zvládli Taras Ivaniuta a Mária Danečková a s 5,5 km trasou si najlepšie poradili Patrik Lopušný a Eva Tulejová. Medzi štafetami dominovala čisto ženská štafeta Koža elite team. Aj napriek netradičnej situácii bolo úžasné vidieť ako nás bežcov spája chuť pretekať, súťažiť, ale hlavne behať s radosťou. Už teraz viem, že o rok do Marianky zavítam opäť a pevne verím, že to bude za slnečného počasia a bez potreby protiepidemiologických opatrení.

Eva Minarovičová