Keď na výsledkovej tabuli zasvietilo, že som štvrtý, takmer som dostal infarkt!

V Toruni ste bronzom skompletizovali svoju úžasnú zbierku z halových ME. Nepoškuľovali ste však po semifinále, v ktorom ste dosiahli len o stotinku slabší čas ako Talian Jacobs, aspoň trochu po zlate?

Niet čo tajiť: po semifinále som o tom trochu – priznám sa – aj uvažoval, či je vôbec možné, aby sa stal zázrak a ja by som znova zvíťazil. Napokon som získal bronz, čo je však tiež malý zázrak. Na prvé miesto to tentoraz nestačilo, musel by som byť oveľa, ale oveľa rýchlejší. Dôležité je, že mám opäť medailu, z čoho mám obrovskú radosť a som za ňu vďačný

Tušili ste bezprostredne po finálovom behu, že máte vo vrecku ďalšiu cennú medailu? Za suverénnym Jacobsom to bolo totiž veľmi tesne, do troch stotiniek ste sa natlačili až traja…

Hneď po dobehu som si myslel, že to medaila asi nebude. Periférne som síce videl, že som zrejme o malý kúsok pred Britom Robertsonom, ale nevedel som odhadnúť, či som v prvej trojke alebo nie. Keď sa na výsledkovej tabuli objavilo moje meno na štvrtej priečke, len som si sklamane povzdychol: to to teda dopadlo… Keď však výsledky opravili, pocítil som až neskutočnú eufóriu. Pôvodná chyba vo výsledkoch mi takmer privodila infarkt. (smiech)

Jacobs síce v semifinále dosiahol najlepší výkon (6,56), ale v porovnaní s vami pôsobil akoby bez iskry. Vo finále však predviedol parádnych 6,47 – iba trio Chambers, Pognon a Gardener bežalo v európskej histórii rýchlejšie ako Talian v torunskom finále.

Predpokladal som, že Jacobs pobeží vo finále rýchlejšie ako v semifinále, približne niekde na úrovni svojho osobáku 6,53, ale že sa zlepší až takto výrazne, to som naozaj nečakal. Priznám sa, počas behu som ho ani nevidel. Mal som čo robiť sám so sebou, keďže som doťahoval stratu, ktorú som si ´vyrobil´ na štarte, čo bolo dosť náročné. V každom prípade je Talianov výkon akoby z úplne inej výkonnostnej úrovne ako časy nás ostatných. Titul však získal zaslúžene, lebo v celej sezóne šprintoval výborne.

Teraz to už môžeme prezradiť: po semifinále sa ozval boľavý chrbát, no aj vďaka pomoci českých odborníkov, s ktorými sa ešte pred šampionátom dohodol na výpomoci Slovenský atletický zväz, ste všetko zvládli…

Objavila sa nejaká bolesť v krížoch. Lekárka Karolína Velebová s fyzioterapeutom Honzíkom Šimonom mi veľmi pomohli. Som rád, že si na mňa našli čas a dali ma dokopy. Patrí im moja vďaka a verím, že sa im ešte budem môcť nejakým spôsobom revanšovať.

Ktorú z vašich troch medailí z halových majstrovstiev Európy považujete za najťažšie vybojovanú?

Jednoznačné torunský bronz, naň som sa nadrel asi najviac. Úroveň šprintu v Európe išla v tomto roku razantne nahor, konkurencia – jej početnosť i kvalita – bola priam neskutočná. Už len dostať sa do finále bolo veľmi ťažké. Okrem toho sme vzhľadom na koronavírusovú pandémiu zažili netradičnú a náročnú prípravu poznačenú množstvom improvizácie. Aj preto som nesmierne rád, že som si vybojoval aspoň bronzovú medailu.

Ak by sa dal vrátiť čas a mohli by ste niečo na torunskom finále zmeniť, čo by to bolo?

Určite by som si rád zopakoval štart, ak by to teda bolo možné. Praobyčajne som zaspal. Neviem, čo spôsobilo moju pomalú reakciu, no občas sa stáva aj toto. Štart som pokazil, a potom som musel túto chybu krvopotne naprávať. Ak by som odštartoval lepšie, aj môj čas by bol kvalitnejší – niekde na úrovni semifinálových 6,57, ba možno ešte o kúštiček lepší. To, čo sa stalo, už nezmením, čas sa nedá vrátiť. Všetko je presne tak, ako má byť. Verím, že nabudúce sa takáto chyba už nestane.

Pre pandémiu sa šampionát v Toruni uskutočnil v komornej atmosfére, bez divákov. Veľmi vám chýbali fanúšikovia?

Áno, mne jednoznačne. Veľmi bolo cítiť, že je v hale len zopár povzbudzujúcich športovcov. Atmosféra bola celkom iná ako pri plnom hľadisku.

Trénerka Naďa Bendová prezradila, že „vďaka“ korone a fungovaniu v „bubline“ počas šampionátu ste mali väčší pokoj a čas na dlhšie debaty. Pomohlo vám to k lepšej koncentrácii na preteky?

Myslím si, že áno. Obvyklý šampionátový ruch mi až tak hrozne nechýbal, len bolo zvláštne, že ste nemohli robiť ani niektoré bežné veci, napríklad vyjsť niekam z hotela. Nie je to ideálny stav, ale musíme si na to zvyknúť. Taká je doba.

Aj vzhľadom na prísne hygienické a bezpečnostné opatrenia ste asi nemali šancu na nejakú veľkú oslavu zisku medaily už priamo v Toruni. Plánujete niečo doma?

Oslavovať budem asi až doma, hoci som o tom zatiaľ ešte veľmi nerozmýšľal. Nebolo na to času… Verím, že aspoň niečo komorné s rodinou a mojim tímom zorganizujeme, ale nechcem porušovať nariadenia a opatrenia. Bude to však podobné ako v minulých rokoch, ani vtedy sme to s oslavami nepreháňali.

Gabriel Bogdányi | Foto | Pavol Uhrin