Práve sa chystám na WINGS FOR LIFE WORLD RUN 2016. Som nervózna, zvláštne vzrušená a plná očakávaní. Tento pocit sa vo mne zbiera vždy, keď sa chystám dosiahnuť svoju ďalšiu métu. Ešte pred štyrmi rokmi som si ani nevedela predstaviť, čo môže vo mne beh vyvolať.

Bola som úplne niekde inde. Iné priority, iný životný štýl, iná spoločnosť ľudí, v ktorej som sa pohybovala. O behu sa mi ani nesnívalo. To by však bolo na samotnú knihu 🙂 . Šport, a zvlášť beh ako taký, mi nikdy nebol blízky.

Už od malička som ho priam neznášala. Keď sme mali v škole behať, už niekoľko dní vopred som lamentovala ako to neznášam, že sa mi nechce a že to nezvládnem. Môj ocko sa nado mnou vždy zľutoval a napísal mi ospravedlnenku, aby ma toho ukrutného zážitku ušetril. Bola som jeho malé guľaté dievčatko a tak spravil všetko, aby som netrpela. Počas detstva som nenavštevovala žiadne pohybové krúžky a najviac čomu som sa bola ochotná venovať, boli klasické hry s deťmi na ihrisku, ako sú vybíjaná, skákanie cez gumu, schovávačka a podobne. Vždy som rada papala a rodičia mali zo mňa kvôli tomu radosť. Bola som najmladšia z troch súrodencov a jediné dievča, tak si ma patrične k tomuto postu aj piplali 🙂 . Ako som rástla, prišla puberta, partia, prvé lásky a moje záujmy sa tomu tiež prispôsobovali. Nebolo IN športovať, ale diskotéky, divoké žúry, festivaly, alkohol, cigarety, drogy… V tomto kolotoči som sa viezla až do svojich 31 rokov. Potom vo mne nastal zlom a už ma tento život prestal baviť. Uvedomila som si, že v mojom veku by som sa mala vydať iným smerom. Našťastie pre mňa. Stopla som všetky „dobré známosti“ a z predošlého života som sa úplne odstrihla. Síce som začala žiť pomerne kľudný život oproti tomu doterajšiemu, ale podarilo sa mi vypapať na neuveriteľných 110 kg! Čo s tým? Takto to predsa ďalej nepôjde! Bývame v štvorposchodovom dome bez výťahu, máme psa, musím chodiť do práce. Niekoľkokrát denne som musela tento výstup absolvovať. Pri mojej váhe mi to spôsobovalo nie malé problémy, nehovoriac o tom, že som sa ako mladá žena musela obliekať pomaly do vriec, aby som zakryla svoju nadváhu. Dosť! Koniec! Musím so sebou niečo robiť! Stretávala som kamarátku Peťu, ktorá prevádzkuje kvetinárstvo v rovnakom komplexe ako ja kaderníctvo.

V poslednom čase výrazne schudla. Rozhodla som sa zistiť, ako to docielila. Prezradila mi, že chodieva trikrát v týždni cvičiť s osobným trénerom Petrom Fijalkom do ŠK Slávia. Ak vraj chcem, môže nás zoznámiť. Síce som nebola veľmi nadšená, že by som mala chodievať do posilňovne, zároveň som si uvedomovala, že iná cesta k môjmu snu, ako schudnúť, neexistuje. Dala som sa teda na boj! Začal sa presne 1. marca 2013. Chodievala som s Peťom cvičiť a začiatky boli veru ťažké. Upravil mi jedálny plán a postupne sa prvé úspechy začali dostavovať. Prvý rok som sa síce tešila z malých úspechov, ktoré som dosahovala, ale stále to nebolo ono. Váha nešla dole tak, ako som si predstavovala, a to ma frustrovalo. Za všetko môže môj spomalený metabolizmus. Nevzdala som sa však a bojovala som spolu s Peťom, ktorý mi je veľkou oporou. Stali sa z nás priatelia aj mimo ŠK Slávia. Dáva mi veľkú silu prekonávať občasné zúfalstvo, ktoré ma prepadáva a ja som mu za to nesmierne vďačná. Minulý rok v máji nám skrsol v hlave nápad, že by som mohla vyskúšať bežeckú akciu s názvom TVRĎÁK. Malo sa bežať 5 km cez rôzne prekážky, vodu, blato… Nápad sa mi zapáčil, ale s behom som nemala žiadne skúsenosti. Síce som už dva roky chodievala do posilňovne, ale to bolo niečo celkom iné. A tak som začala s Peťom na ten beh trénovať. Bola som plná odhodlania, lebo toto rozhodnutie ma posúvalo zase o kúsok ďalej. Začalo to behaním na páse v posilňovni. Po prvých 2,5 km som si povedala, že to predsa nemôžem zvládnuť. Dalo mi to poriadne zabrať 🙂 . TVRĎÁK sa mal konať v septembri, mala som ešte dosť času na tréning, a tak sme pokračovali. Pridávali sme postupne po kilometri a moja kondícia sa začala zlepšovať. Neskôr sme bežali už aj v teréne, čo ma bavilo, lebo tréning nebol taký jednotvárny. Popri tom som stále cvičila trikrát v týždni v posilňovni. Až prišiel deň D. Slovami sa nedajú opísať pocity, ktoré mnou lomcovali. Strach, neistota, vzrušenie, všetko dohromady. Mám však šťastie na ľudí, ktorí ma obklopujú a všetci ma veľmi podporovali a držali mi palce. Peťo, samozrejme, bežal so mnou a celý čas do mňa hučal, aby som pridala, že to zvládnem. Pridala sa k nám aj moja švagriná Silvia s kamarátkami, ktoré sú srdcom športovkyne a nenechajú si žiadny beh ujsť. Vďaka behu som spoznala nových super ľudí, s ktorými si tieto akcie vždy užívame. TVRĎÁKA som zvládla 🙂 . Bolo to pre mňa naozaj tvrdé a drina, ale stálo to za to! Dokázala som to! Ja! Endorfíny sa vo mne vyplavovali ešte týždeň po behu a ja som mala v rukách prvú medailu v živote za beh. Pocit eufórie, šťastia a slobody ma ženie stále ďalej. Dnes mám skoro o 40 kg menej a absolvovala som už niekoľko behov. Zvlášť hrdá som na to, že som odbehla ČSOB polmaratón v Bratislave. Som rada, že som sa vydala touto cestou a spoznala pocit šťastia prostredníctvom športu. Chcela by som sa poďakovať mojej kamarátke Helge, ktorá mi pomohla pri písaní môjho príbehu.