Príslušníčka 5. pluku a majsterka Slovenska v maratóne: Nie som feministka

S.Sebastian Zilina

5. pluk špeciálneho určenia je považovaný za elitu slovenskej armády. Miesto v ňom si vybojovala aj dvojnásobná matka a už niekoľko mesiacov aj majsterka Slovenska v maratóne. Na konte má už 25 dlhých behov, ten posledný absolvovala len sedem mesiacov po pôrode. Sylvia Šebastian.

Ako to, že ste len 7 mesiacov po pôrode bežali maratón?

My to máme s manželom vždy rozvrhnuté tak, že na jar bežíme maratón. Väčšinou chodíme na maratóny do Paríža alebo Barcelony. Teraz sme si povedali, že kvôli malému pôjdeme do Bratislavy, keďže je bližšie. Vtedy sme ešte ale nevedeli, že to budú zároveň aj majstrovstvá Slovenska. Toto rozhodnutie totiž padlo až v januári. Vedeli sme, že to bude o to ťažšie, no chceli sme sa zúčastniť aspoň pre radosť.

Pre vás to nebol zďaleka prvý maratónsky beh?

Nie, bol to už 25. maratón. Zhodou okolností som sa zúčastnila toho istého maratónu pred 10-timi rokmi a teraz som sa tam vrátila.

Podľa toho čo viem, ste ho zabehli v mimoriadne dobrom čase…

Zabehla som to za 3 hodiny 4 minúty 51 sekúnd. Nie je to ale môj osobný rekord. Ten je lepší o viac ako 5 minút. Napriek tomu som skončila prvá v rámci Majstrovstiev Slovenska a celkovo som skončila tretia medzi ženami.

Ako sa vám podarilo dostať tak rýchlo späť do vrcholovej formy?

Trénovala som aj počas tehotenstva. A telo si veľa pamätá aj z minulých sezón (smiech).

Bolo v rozhodnutí bežať tento maratón aj niečo viac? Napríklad ukázať iným čerstvým mamičkám, čo všetko sa dá zvládnuť?

Nie. Bolo to len o tom, že s manželom milujeme beh. A mysleli sme si, že výsledný čas bude okolo 3:15-3:20. Ako som ale začala bežať, cítila som, že chcem udržať tempo, ktorým som začala. Bolo to tempo rýchlejšie, ako sme pôvodne plánovali, ale povedala som si, že ho skúsim udržať čo najdlhšie a keď nebudem vládať, tak zvoľním. A bola to dobrá voľba. Išla som vyrovnané preteky, od začiatku až do konca.

Aké boli reakcie vašich známych a rodiny, keď ste im oznámili, že budete bežať maratón sedem mesiacov po tehotenstve?

Vôbec sa nečudovali. Na to ma už príliš dobre poznajú. Koniec koncov, ja som už tri týždne po pôrode začala opäť behať. Naplno ma tak podporovali.

Ale váš výkon už ich asi prekvapil?

To áno. Vďaka tomu, že posledné dva kilometre ma snímala aj kamera, tak mňa aj môjho manžela mohli naživo sledovať a po dobehnutí v cieli som začala hneď dostávať prvé SMS-ky, akí sú nadšení.

Aké boli vaše emócie? Rovnaké ako pri každom inom maratóne?

Rozhodne boli silnejšie. Vôbec som to totiž neočakávala. Ani som nedúfala, že by som mohla byť tretia a prvá v rámci Majstrovstiev Slovenska v maratóne. Jednoducho som chcela len odštartovať bežeckú sezónu. Ale o to to bolo krajšie. Moje telo ma prekvapilo, čo dokázalo len sedem mesiacov po pôrode.

Hovorí sa, že najťažšie je to pred cieľom. Cítili ste to tak?

Také dva kilometre pred cieľom to bolo strašné trápenie. Ale keď som videla, že napriek tomu dokážem iných pretekárov predbiehať, to mi neuveriteľne pomáhalo. Išla som tak predovšetkým hlavou, nie telom.

Teraz ste nielen príslušníčkou elitného 5. pluku špeciálneho určenia, dvojnásobnou matkou, ale aj majsterkou Slovenska. Považujete sa za feministku?

Nie, feministkou určite nie som (smiech).

Ako sa cítite vo svete armády, ktorý je stále považovaný predovšetkým za doménu mužov?

Poviem to takto: Šesť rokov som učila a pracovala som len so ženami. Dnes môžem povedať, že s mužmi sa mi pracuje oveľa lepšie.

Prečo?

Medzi nami ženami je veľká závisť. Muži naproti tomu oveľa viac doprajú. Sú hrdí nielen na to, čo dokážu sami, ale v tomto prípade, aj na to, čo dosiahnem aj ja. Tiež je pravdou, že muži inak chápu problémy. A dokážu aj viac podporiť, než žena ženu. No a v neposlednom rade sa od nich môžem viac naučiť.

Na druhej strane, prinášajú ženy do armády niečo, čo muži nevedia či nemôžu?

To nedokážem zhodnotiť.

Čo ste cítili, keď ste sa do 5. pluku, ktorý je považovaný za armádnu elitu, dostali?

Určite rešpekt. Výber nebol ľahký. Aj preto som za tri dni tohto výberu schudla o šesť kilogramov. Stálo to ale za to.

Silvia Šebastian, Bratislavský maratón 2017

Ako vlastne takýto výber vyzerá v praxi? Je to ako to vidíme v dokumentárnych či akčných filmoch?

Každý z nás musel absolvovať ako vedomostné testy, tak aj nočné pochody s batohmi pri -3 stupňoch Celzia či plávanie. Tiež sme boli 24 hodín bez jedla. Nebolo to úplne tak, ako to môžete vidieť v televízii, no celkom sa to k tomu blížilo. O to skôr som ale rada, že som to zvládla. Dnes, keď si spätne na to spomeniem, neviem či by som do toho išla aj druhýkrát (smiech).

Mali ste aj slabú chvíľu, keď si ste mysleli, že to nezvládnete?

Nie. To som si nemohla dovoliť. Nemohla som nad tým ani rozmýšľať. Inak by som to totiž možno vzdala. Jednoducho som si povedala, že to musím prejsť. Inak by som sa sama za seba hanbila. Bolo to opäť o tej hlave. Rovnako ako v maratóne. Jediné čo chcete, je dobehnúť do cieľa.

Stretli ste tam aj ľudí, ktorí tento výber nedokončili?

Áno. A tiež tam boli ľudia, ktorým sa to podarilo a keď skončili, povedali mi, že sú radi, že som tam bola. Vlastné ego im totiž nedovolilo, aby to vzdali, aby žena uspela a ony nie (smiech).

Vy ste sa ešte nezúčastnili zahraničnej misie. Dúfate, že sa Vám to niekedy podarí alebo naopak dúfate, že to nebude nikdy potrebné?

Hlavne kvôli deťom dúfam, že nebudem musieť ísť do zahraničnej vojenskej operácie. Samozrejme, keby som ich nemala, tak by som šla. Ale deti sú moja priorita. Ak príde rozkaz vycestovať, misiu absolvujem.

Ak by vám vaše deti povedali raz, že chcú ísť vo vašich šľapajách, čo by ste im povedali?

Určite by som ich v tom podporovala a možno by som bola na nich aj hrdá.

Čo vás vlastne priviedlo k maratónu?

Išla som študovať na Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Beh som neznášala (smiech). Ale tým, že tam boli prijímacie skúšky také aké boli, musela som začať trénovať. V Púchove, odkiaľ pochádzam, mám známych, ktorí ma do toho vtiahli a odvtedy sa beh stal mojou “drogou”.

Prečo ste išli študovať túto fakultu, keď ste beh neznášali?

Fakulta nie je samozrejme len o behu, ale o športe ako takom. Navyše, ja som tam išla študovať predovšetkým učiteľstvo. I keď som ani z toho nebola veľmi nadšená. Lákalo ma ísť do armády alebo k policajnému zboru, ale v tom období, keď som sa rozhodovala, som dala na radu rodiny a voľba padla na FTVŠ. Šesť rokov som teda učila a až potom som si splnila sen, keď som prešla z civilu do armády.

Dáva vám beh niečo špeciálne?

Predovšetkým vyčistenie mysle. A radosť. Je to jednoducho už môj životný štýl.

Kedy nastal zlom vo vzťahu vy a beh?

Keď raz človek začne behať, pochopí to veľmi rýchlo. Ráno sa totiž zobudíte a chcete ísť behať. Keď nejdete, niečo vám chýba. Stačí vynechať len jeden deň a viete, že to nie je ono. Tak som do toho rýchlo spadla (smiech).

Znesiete vďaka maratónom viac než vaši mužskí kolegovia?

Asi áno. Sama som prekvapená, že ich dokážem často predbehnúť (smiech). Ale samozrejme, keby sa behu venovali toľko ako ja, nemala by som šancu.

Silvia Šebastian finiš Žilina 2015

Ladislav Bariak ml. | aktuality.sk | foto: archív beh.sk

Komentáre 1

  1. Stanislav Beliansky

    Gratulujem! Nech ti to vydrží čo najdlhšie!?