Vajnorský minimaratón 2014 –pocta trom dámam a pozdrav do neba!

No najviac som sa tešila na dámu v kovbojskom klobúku, ktorú som prvýkrát zaregistrovala takto pred rokom tiež vo Vajnoroch, bežala s krásnym hnedým psíkom. Teraz už viem, že Brijka je žiaľ v nebi a že tá dáma z minulého roka, nebola pani Soňa, ale jej sestra dvojička. Všetko som to pochopila až tento rok. Už pred pretekmi som si pozrela štartovnú listinu a uvidela som tam jej meno: Soňa Macejáková. Veľmi som sa potešila, lebo čítam všetky jej dojáky a obdivujem ju, s akým odhodlaním zdoláva pretek po preteku, kilometer po kilometri. Je to môj veľký vzor a preto som sa veľmi tešila, že ju opäť uvidím. Prišiel deň D, s kamarátkou sme nasadli do auta a vyrazili na pretek. Bola super atmosféra už v aute, potom sme sa trošku chaoticky zaregistrovali a postavila sa na štart do posledných radov. Klebetíme, klebetíme až zrazu začujeme výstrel štartu a v tom sme si uvedomili, že musíme už bežať. A tak sme išli s vetrom opreteky, išlo sa perfektne, nádherné slnečné počasie nám hralo do karát a my sme zdolávali meter po metri. A zrazu to prišlo. Uvidela som ju. Tú Soňu v širáku, ktorej články čítam všetky s napätím, či stihne vlak, autobus, či sa správne zaregistruje, či nezablúdi niekde v lese … Hneď som ju začala povzbudzovať : Ideš, ideš……. A utekala som ďalej, už len pár metrov a je tu vytúžený cieľ. Vyčerpaná, ale šťastná….. Ale až v cieli som všetko pochopila. Kedy? Keď prišla do cieľa 80 ročná pani s bielučkými vlasmi v sprievode dvoch rovnakých dám so širákmi na hlave. Teraz už viem pani Soňa, že ste to boli Vy, vaša sestra dvojička a vaša mamička, ktorá si odbehla svoj prvý 5km beh. Dávam pred vami klobúk dole a posielam vám trom veľa energie, zdravia, nech Vám to dobre behá. Vy pani Soňa ste mojím vzorom a budúci rok, ak mi zdravie dovolí, plánujem odbehnúť svoj prvý polmaratón.

A posledný pozdrav zasielam do neba Brejke…

Ivana Sláviková