Ako rodený Martinčan poznám Malú aj Veľkú Fatru ako turista. Je to aj moje bežecké tréningové ihrisko. Preto možnosť si ich prebehnúť celé vo mne driemala už dlho. Pred 2 rokmi som bol prihlásený na Ultra Fatru 2018, ale týždeň pred štartom ma zradilo koleno a tak som štartovné musel posunúť. Minulý rok som si dal MF50, preto tentokrát dozrel čas na Veľkú Fatru (55km/3800m).

Na štart do Harmanca som sa nechal zviesť kamarátmi, kde sme si povedali, že to dáme do 10 hodín, podľa hiking.sk je to cca 22 hodín turisticky, to by tak vychádzalo.

Na štarte vyše 200 masochistov. Zvláštna skupina rovnako postihnutých ľudí, ktorí sa tešia na utrpenie čo ich čaká. Patrím medzi nich. Nevyskúšaš, nepochopíš. Na štarte by som odporúčal 2x Toi Toi, aby nemuselo 200 bežcov pobehovať a v okolí hľadať svoje kľudné miestečko.

Počasie vyzeralo OK, hlásili len popoludňajšie búrky, tak sme si hovorili, že len aby sme už boli za Rakytovom. Potom už bude všetko jedno. Môj plán bol začať pomaly, aby som si užil beh od Krížnej po hrebeni a v druhej polovici ísť čo to dá.

Japeň na rozohriatie

Po štarte hneď prvý test, kopček Japeň na rozohriatie. Držal som sa plánu a teda vzadu. Niektorí už štandardne vystrelili pre mňa nepochopiteľným tempom. Zbehli sme do Starých hôr, prvá občerstvovačka. Pozerám a vedľa seba vidím Petra Januru, že čo to? Taký pán bežec a ja s ním ešte na 9.km? Pozerám, či je ok, nemá zlomenú nohu alebo čo. Ale išiel na to s rozumom, za občerstvovačkou nasadil druhú kozmickú a už som ho videl až v cieli.

Nasledovalo najdlhšie stúpanie na Krížnu cez Majerovú skalu, vyše 1200m prevýšenie. Išlo sa mi parádne, paličky pomáhali a darilo sa mi aj predbehnúť pár bežcov. Na Krížnej začalo pofukovať, občerstvil som sa obľúbeným Pikaom a tešil na najkrajšiu časť hrebeňa, behateľný terén až na chatu pod Borišovom, kde bola 3. občerstvovačka.

Po chate sa ide na Ploskú, ktorá ale vôbec z tejto strany nie je ploská. Ale hore do kopca sa mi dnes ide v pohode. Hore kontrolné štikačky a krásny zbeh pod Čierny kameň. Tu býva blato po celý rok, aj keby vôbec nepršalo. Nesklamalo, blata slušne, ale menej ako tento rok na MF50 a Kordíckom extréme. Dával som si pozor a keď som si už myslel, že mám najhoršie za sebou, šmyklo sa mi a holená kosť narazila na hranu kameňa. Zahmlelo sa mi pred očami. Stojím a predýchavam, zlomené? Môžem pokračovať?

Skúšal som pár krokov, potom striedam poklus s chôdzou. Bolesť ustúpila a chcel som začať bežať, no to som sa už ocitol pod Rakytovom, a to nie je terén na behanie. Dal som si gel a začal stúpať. Pomaly ale pravidelne. Tu bolo vidieť, kto prepálil začiatok. Prví zombíci na obzore.

Dobrý deň kŕče

Na vrchole štikačky a rovnako bláznivý zbeh. Pred nami sa začínajú formovať čierne mračná, ale som za Rakytovom a som v pohode. Už môže pršať…najhoršie za mnou, paráda už ma nič nezastaví, pomyslel som si. Nasledovala krásna behateľná časť popod Skalnú Alpu a predposledná občerstvovačka Smrekovica. Ide sa mi veľmi dobre, gel zabral a cítim, že mám dosť síl. Podľa času by to mohlo vyjsť pod 9 hodín, čo by bol pre mňa veľký úspech. Tak zrýchlim, hovorím si, široká cesta – šotolina, mierny sklon a zrazu ani neviem ako som na zemi. Ako som dopadol na kolená, dostal som kŕče do oboch lýtok. Sadol som si a vytiahol magnézium. Nie si v cieli, kým nie si v cieli, blbec. Dvaja bežci, čo bežali za mnou sa pristavili, či som v poriadku. Ja že len oddychujem, ale ďakujem im a posielam ich ďalej.

Neviem koľko som sedel, ale kŕče zmizli, kolená síce krvavé, ale dalo sa hýbať. To už nevzdám, len 15 km by som aj do cieľa dopajdal. Doteraz neviem o čo som sa potkol. Možno o seba, pajdo. Skúšam chodiť, potom klusať a nakoniec sa mi podarí aj rozbehnúť. Krv z kolien tečie, ale nebolia. Asi adrenalín, potom ma dobehne zozadu bežec a hovorí, že krvácam z lakťa. A sakra fakt. Aj lakeť? Nevadí, hlavne že bežím. Bežím, len zrejme z toho preľaknutia mi prestal fungovať žalúdok, odmieta prijať hocičo okrem vody. Tak to budem musieť zvládnuť. Skúsim si dať pikao alebo gel alebo ďatle, len pri pohľade na jedlo sa mi dvíha žalúdok. Tak aspoň pijem. Ale bežím a kŕče sa nevracajú.

Som na vrchole Malinô Brda, čaká ma zbeh po zjazdovke. A to už bolí. Konečne posledná občerstvovačka, Coca cola a melón. Aspoň niečo som zvládol. Posledných 6 km, a už len jedna prekážka. Sidorovo. Slovo, ktoré naháňa hrôzu. Po zbehu po afaltke zahnem doprava a pozerám na 275 m stenu, na 50.km! Som zvyknutý na strmé kopce, ale toto je stena. Kto ju tu postavil? V pláne som mal gel pod Sidorovom, ale žalúdok povedal nie. Uži si to. Ideš na vodu. Mám paličky, ale aj tak mám chuť na niektorých miestach ísť po štyroch. V polovici kopca dobieham bežkyňu, ktorá zjavne už melie z posledného. Tak sa prihováram, pozerá na mňa a nič. Skúšam ju povzbudzovať a zase nič. Musím vyzerať keď ani neodpovedá, hovorím si. Potom z nej vypadne – Hungary Timi. Aha, maďarka Timea. Tak sme si pokecali. Pokus o úsmev a driapem sa ďalej.

Hore posledné štikačky a už len zbeh do Ružomberka, hovorím si. Ale to by nemohlo byť Sidorovo, ďalšie tajné stúpanie a to už hlava neberie. Však už malo byť len klesanie. Už je to len o hlave. Bežím teda dole hore dole hore a dole – pripadá mi to ako nekonečné klesanie. Vybehnem z lesa, ešte lúka a asfalt, stehná už kričia, stoj, hlava prepína na automat. Konečne námestie a stromoradie, krásny záver a dobeh do cieľa. Sadám si a je mi do plaču. Radosť sa mieša s bolesťou. Nezažiješ, nepochopíš. Dal som to, ďalšia výzva zdolaná. Idem sa osprchovať spolu s ostatnými zombíkmi. Studená voda ma prebrala. Umyjem si kolená a lakeť a vidím škody spôsobené pádmi. Našťastie sú to len povrchové zranenia, tie sa zahoja.

Veľká a Malá Fatra sú podľa mňa najkrajšie hrebeňovky na Slovensku. Keď sa takáto krása spojí s príjemnými ľuďmi a ich záľubou, behom, nemôže to dopadnúť zle.

Veľká vďaka patrí organizátorom a všetkým dobrovoľníkom, ktorí sa o nás starali. Bez Vás by to nešlo. Ste súčasťou tohto zážitku.

Martin Blahušiak

Ešte by som chcel pár viet o víťazovi Martinovi Blahušiakovi, chlapcovi z Belej. Veľká gratulácia! Po 3. mieste na MF100, víťazstve na Turiec Traile nad Majom Priadkom a vyrovnanom rekordnom čase na Ultra Fatre, vyrástla na Slovensku ďalšia ultratrail superstar. Napriek veľkému vekovému rozdielu (mohol by mi byť syn – vlastne v jeho veku mám jedného syna) mám k Martinovi veľký obdiv, úctu a rešpekt. Keď si predstavím, že ja niekde pajdám za Smrekovicou a on už vbieha do cieľa. Kde až siahajú možnosti tohto chlapca a jemu podobných bežcov. Som pyšný, že si môžem s nimi, vlastne za nimi zabehať. Aj keď na trati sa okrem štartu nikdy nestretneme. O takých výkonoch môžem vo svojej kategórii preddôchodcov len snívať. Ale ja vždy bojujem len so sebou a tento pretek som vyhral. Porazil som seba a o tom je život!

Gratulujem všetkým čo došli, ste víťazi.

Nechávam sa odviesť kamarátmi domov. Sme vyčerpaní, ale z tejto energie budeme ešte dlho čerpať. Nezažiješ, nepochopíš.

Miro Franko