Slovenka Veronika Vadovičová je v Ázii hviezda ultrabehov, chce sa presadiť aj na svetovej úrovni

Vadovocva-Veronika

Keď sa povie Veronika Vadovičová, väčšine slovenských športových priaznivcov príde na um športová strelkyňa. Okrem paralympijskej víťazky je nositeľkou tohto mena aj slovenská ultrabežkyňa, ktoré žne úspechy – aj vinou pandémie koronavírusu – zatiaľ len v Ázii.

„S Veronikou sa nepoznáme, hoci naši starí rodičia pochádzajú z rovnakej oblasti, možno sme nejaká vzdialená rodina,“ poznamenala 30-ročná rodáčka z Bratislavy, ktorá patrí na ázijskom kontinente medzi hviezdy, ale v rámci slovenskej bežeckej komunity ide zatiaľ o menej známu postavu trailových behov. Beh v teréne sa rozvíja na celom svete a získava si čoraz viac priaznivcov. K nim patrí aj Veronika Vadovičová, ktorá dlhodobo žije v zahraničí, kde robila aj svoje prvé kroky na ultratrailovej scéne. „Momentálne som v Hongkongu, kam som sa presunula po šiestich rokoch v čínskom Šanghaji, predtým som študovala v Anglicku,“ prezradila bývalá hádzanárka, ktorá našla zaľúbenie v terénnom behu. Na Slovensku svoje bežecké kvality vzhľadom na zahraničný domicil zatiaľ ešte neukázala, ale túži sa presadiť i v medzinárodnom meradle. Nedávno na Endurance Asia Awards 2020 získala ocenenie pre najlepšiu športovkyňu v kategórii žien.

Veronika Vadovičová

Ako sa začal odvíjať váš bežecký príbeh?

Behu, konkrétne trailu, som sa začala venovať až po príchode do Ázie, kde žijem ôsmy rok. V mladosti som deväť rokov hrala hádzanú. Beh bol síce vždy moja silná stránka, ale nikdy by mi nenapadlo, že by som sa mohla venovať niečomu, čomu sa venujem v súčasnosti.

Prečo ste si vybrali práve trailový beh?

Všetko sa to začalo v roku 2018, čiže mám za sebou tri roky bežeckej kariéry. Bola to náhoda. V Šanghaji je nehornaté prostredie, viac-menej som najskôr pričuchla k triatlonu, ktorého súčasť je i beh, ale behať na ceste ma nikdy nelákalo. Beh bol však vždy moja najsilnejšia stránka. Jedného dňa sme sa s kamarátkou vybrali na trailový beh a veľmi sa mi to zapáčilo. Dalo mi to iný pocit ako pri športoch v meste či niekde v interiéri. Aj na Slovensku som vždy behala väčšinou v prírode. Predtým to bolo len také rekreačné pobehovanie, až v Ázii som začala súťažiť a celkom sa mi darilo – napriek tomu, že som nemala ideálne podmienky.

V Hongkongu ste si však takpovediac prišli na svoje. Pomohlo vám to aj výkonnostne?

Od minulého roka som v Hongkongu, kde je to z tohto hľadiska úplne iné. Je tu plno kopcov s množstvom vybudovaných turistických chodníčkov a vidím, že sa asi aj preto zlepšujem. Zúčastňovala som sa v Ázii na rôznych pretekoch. Aj keď som víťazila, uvedomujem si, že konkurencia nie je taká silná ako v Európe či Amerike. Som si však istá, že môžem pomýšľať na úroveň, aby som sa mohla porovnávať s elitnými bežkyňami z iných kontinentov.

Ako si spomínate na vaše športové začiatky, robili ste aj iný šport?

Deväť rokov som sa venovala hádzanej. Poznám napríklad Máriu Olšovskú či súčasnú hráčku Slovana Duslo Šaľa Petru Varjassiovú, ktoré prišli do ŠKP Bratislava po mne, a obe to dotiahli až do reprezentácie. Hrala som na poste krídelníčky, bola som síce rýchla, ale lopta mi až tak nesadla. Dokonca epizódne som sa za čias Róberta Popluhára objavila i v mládežníckej reprezentácii.

Spomenuli ste, že v Ázii ste pred behom skúšali aj triatlon. Ako vám to išlo?

Triatlonu som sa venovala dva roky, veľmi ma to bavilo. Navyše, na tento šport som mala super podmienky – veľké a rovné cesty. Celkom sa mi darilo, hoci tiež musím priznať, že v Číne nie je až taká úroveň triatlonu ako v Európe. Napríklad v septembri 2018 som vyhrala vo svojej kategórii Half Ironman-a v Šanghaji, vďaka čomu som sa kvalifikovala na majstrovstvá sveta v tejto disciplíne vo francúzskom Nice. Tam som v septembri 2019 vo svojej vekovej kategórii 25 až 29-ročných skončila 55. zo 193 štartujúcich. Na zorientovanie sa v mojej výkonnosti v jednotlivých disciplínach pridávam, že v plaveckej časti som bola 184., na bicykli 37. a v behu 36., z čo vyplýva, že plávanie bol úplný prepadák. A beh som nezvládla lepšie, lebo bicykel som prepálila…

Bol náročný prechod z triatlonu na ultrabehy?

Najskôr som behala 30 až 50 km. Ja som však už mala kondíciu, pri trailoch sa navyše nemusí bežať vysokou rýchlosťou, keďže terén je rôzny, neustále sa mení – takisto aj technika i rýchlosť behu

Veronika Vadovičová

Ako ste potom napredovali?

Koncom roku 2018, ktorý bol prvý, v ktorom som sa venovala naplno behu v teréne, som zvládla 70 km. Odbehla som to celkom dobre, ale telo nebolo ešte na takú záťaž dostatočne pripravené. Dosť dlho som sa z toho zotavovala. Išla som to však s kamarátmi ako spoločný zážitok. Kým oni to ´dali´ v normálnom tempe, ja rýchlejšie. Vtedy som si však uvedomila, že by som sa mala viac a lepšie pripraviť na takéto niečo. V roku 2019 som už bola zvedavá, kam sa dokážem posunúť pri lepšej a systematickej príprave.

Dostavil sa očakávaný výsledok?

Prvý výraznejší prišiel na pretekoch z celosvetovej série Hongkong 100 s prevýšeným vyše 5000 m v januári 2020. V kvalitnej konkurencii bežkýň z celého sveta som obsadila 2. miesto, za mnou skončila aj šampiónka z trailových MS Ragna Debatsová. Toto ma naštartovalo a v ďalšej časti roka som mala v pláne účasť na rôznych významných pretekoch v Španielsku, Rakúsku, Francúzsku. Chcela som totiž dokázať svoje kvality. Hoci ma tu berú ako elitnú bežkyňu, tak som to zatiaľ neukázala v celosvetovom meradle, ale len na regionálnej úrovni. Žiaľ, vinou pandémie koronavírusu som ešte nemala šancu.

Výsledok zo stovky v Hongkongu si najviac ceníte?

Áno, predviedla som tam môj doteraz najlepší výkon, bola som vtedy v super kondícii. Toto je zatiaľ môj najhodnotnejší výsledok. Potom som pre koronavírus nemala šancu zúčastniť sa na ďalších medzinárodných súťažiach.

Pripravujete sa sama, alebo pod vedením trénera?

Trénera zatiaľ nemám. Viem, čo by som mala robiť, zatiaľ sa mi to zdalo zbytočné, aby som si platila nejakého trénera, keď sa na nič konkrétne nepripravujem. Navyše, som obklopená ľuďmi, ktorí roky behajú na vysokej úrovni a sú tu super podmienky. Ak ´korona´ ustúpi a bude sa dať znova pretekať, možno by som časom zvážila aj prípravu pod vedením nejakého kouča.

Venujete sa behu popri zamestnaní?

Mám svoju prácu, ale možno by nebol problém skúsiť venovať sa tomu nejaký čas na profesionálnej úrovni. Trailisti, ktorí tu behajú na výbornej úrovni, nepracujú na plný úväzok alebo nemajú extra vyčerpávajúce zamestnanie. Človek totiž pri dlhých behoch potrebuje na tréning i zotavovanie dosť veľa času.

Súťažili ste niekedy aj na Slovensku?

Áno, raz som to skúsila a nedopadlo to dobre. Štartovala som v októbri 2019 v Bratislave na Prešporskom ultrapunku, ale sú to jediné preteky, ktoré som nedobehla. P približne 50 zo 74 km som viedla, ale musela som odstúpiť pre bolesť v kolene spôsobenou ITB syndrómom. Takže môj jediný štart na Slovensku nedopadol slávne… Vtedy som bežala chvíľu aj s Majom Priadkom, známym slovenským trailovým bežcom. Odvtedy som nemala príležitosť predstaviť sa doma, ale určite sa plánujem niekedy ukázať na nejakom podujatí, napríklad na Tatranskej šelme.

Nelákala by vás napríklad olympijská účasť v maratóne?

Určite nie. Som rada, že mám podmienky a môžem behať mimo cesty. Aj teraz mi robí problém rýchlosť. Skôr by to prichádzalo do úvahy, keby sa ultrabehy dostali do olympijského programu. Reprezentovať v športe, v ktorom som sa našla, by bolo skvelé. Určite by ma lákal aj beh do vrchu. Rada by som reprezentovala Slovensko v akejkoľvek disciplíne, v ktorej by som mohla uspieť.

Veronika Vadovičová

Zažili ste počas ultrabehov situáciu, ktorá vám priniesla obavy?

Pri ultrabehu sú bežné lepšie i horšie momenty. Našťastie, nemám za sebou zážitok, keď by som napríklad čelila situácii ohrozujúcej zdravie či život. Asi najhoršie chvíle prišli počas mojich prvých pretekov v Hongkongu, keď som tam ešte trvalo nežila. Mali sme pred sebou 86 km a ja ako začiatočníčka som nebola dostatočne pripravená. Počas behu sa mi vybila baterka v hodinkách i mobile a stratila som sa v kopcoch a úplnej tme. Začala som vykrikovať, dúfajúc, že ma niekto započuje. Vedela som, že vediem, ale zišla som z cesty a navyše som začala stúpať. Premohla ma panika, nevedela som sa zorientovať, bolo to dosť zlé, keďže pomoc neprichádzala. Rozhodla som sa ísť späť po tej istej trase a natrafila som na turistické chodníčky, kde som zbadala tabuľku s názvom miesta. Vybrala som sa teda po tej značke a následne som zastavila auto, aby mi pomohli zorientovať sa. Museli mať zo mňa zážitok, čo za šialenú ženu to vybehlo z lesa… Napokon som sa vrátila tam, kde sme začali. Vždy, keď si na to spomeniem, v pamäti sa mi vynorí hrozná panika, ktorá sa ma vtedy zmocnila. Nemám rada beh v noci, ale je to súčasť behov nad 100 km.

Lákajú vás aj dlhšie ultrabehy?

Stovku som bežala len dvakrát. Potom býva ďalšou výzvou sto míľ (v prepočte 160,9 km – pozn. red.), ale mňa táto dĺžka fakt nefascinuje a nebudem sa ani o ňu pokúšať. Moja filozofia je dostať sa na čelo a mať to čo najrýchlejšie odbehnuté. Pri dlhých behoch je potrebné krotiť rýchlosť a je potrebné mať stratégiu na ich absolvovanie.

Aké behy vám najviac vyhovujú?

Mne najviac sedia vzdialenosti od 50 do 70 km, čiže vo svete ultra je to taká stredne dlhá trať. Tridsať kilometrov je pre mňa príliš rýchlych, nad 100 km tiež nie je celkom pre mňa.

Aké sú vaše tréningové dávky?

Týždenne odbehám okolo 80 až 100 km s nastúpanými 4000 metrami. Vždy mám minimálne jeden deň voľno. Môj pohodový tréningový beh na 10 km s 500-metrovým prevýšením mi trvá približne 70 minút. Za minulý rok som odbehla 4200 km, výškových 200 000 metrov.

Máte predstavu, aký čas by ste dosiahli v klasickom behu na 10 km?

V Šanghaji som musela behať aj po ceste, desiatku som dokázala dať pod 40 minút. Keďže behám v kopcoch a netrénujem rýchlosť, tak hranicu 39 minút by som zrejme teraz bez rýchlostných tréningov nepokorila.

Ako regenerujú ultrabežci?

Čím viac trénujem a zlepšuje sa moja fyzická pripravenosť, o to rýchlejšie regenerujem, nie som zničená ako v minulosti. Telo je už nastavené a zvyknuté na takúto záťaž. Dosť často chodím na masáž, nezabúdam na strečing, cvičím jogu. Snažím sa zdravo stravovať, ale nemám špeciálny jedálniček. Po tréningu si však môžem dopriať aj niečo kalorické, keďže to potom spálim. Snažím sa byť vegetariánka, ale je to moja voľba, nerobím to pre beh.

Veronika Vadovičová

Nedávno ste získali ocenenie „Female Athlete of the Year 2020“ pre najlepšiu bežkyňu v rámci Endurance Asia Awards. O čo išlo?

Tieto ocenenia udeľujú každoročne. Ja som ho získala za rok 2020, v ktorom však bolo minimum pretekov. Možnosť, ako sa zviditeľniť, bolo prekonať rekordné časy na niektorých tratiach. Mne sa to podarilo na 70 km s prevýšením 3500 m, kde bola držiteľkou predchádzajúceho maxima austrálska profesionálna ultrabežkyňa Lucy Bartholomewová. Jej výkon 8:47 h som zlepšila na 8:23 h. Bol to môj najväčší úspech v roku 2020. Aktívne pôsobím aj v rámci zoskupenia Asia Trail Girls, kde snažím sa vybudovať bežeckú komunitu pre ženy. Organizujem rôzne workshopy, stretávky, virtuálne výzvy.

Myslíte si, že by ste mali na Slovensku adekvátnu konkurenciu?

Nedokážem na túto otázku odpovedať. Neviem totiž, aká je doma konkurencia trailových ultrabežkýň, neorientujem sa v nej. Od bývalého triatlonistu Filipa Kristla, ktorý sa venuje aj týmto behom, som však počula, že na Slovensku nie je nik, kto by mi mohol byť konkurentka. Neviem, prečo je to tak. Možno aj tým, že to nie je olympijská disciplína, je záujem oveľa menší. Budem sa však tešiť, ak sa objavia nové dobré bežkyne, ktoré nájdu čaro dlhších trailových behov a budem sa mať s kým porovnávať.

Čo je pre vás najväčšie lákadlo, ktorým si vás získali trailové ultrabehy?

Krásne prostredie je to pre mňa to hlavné. Každé preteky majú iné čaro. Môžem spoznávať rôzne regióny a krajiny. Z hľadiska výkonov je to kombinácia mentálnej a fyzickej stránky. Ultra je aj o hlave, keďže telo vydrží a znesie veľa. Aj keď má niekto najlepší kondíciu či výkonnosť, nedokáže víťaziť, keď nie je mentálne dostatočne silný, odolný a nemá v sebe vôľu prekonávať určitú formu utrpenia.

Rada trpíte?

Poviem to takto: baví ma to, pretože mi to ide lepšie ako hocijaký iný šport. (úsmev) Mám 30 rokov a pred sebou dosť času na veľké výkony. V ultrabehoch sa vrcholné výkony dajú dosahovať aj po tridsiatke a ani vek 40 rokov nie je dôvod na rozlúčku s kariérou.

Akú sú vaše najbližšie méty, ktoré by ste chceli dosiahnuť?

Momentálne som vo svetovom rebríčku ultrabežcov 50. zo žien. Túžim sa dostať do elitnej desiatky, ale na to môžem pomýšľať až vtedy, keď sa zúčastním na väčšom počte súťaží. Predo mnou sú totiž aj bežkyne, s ktorými som už bežala a sú na podobnej výkonnostnej úrovni, len majú na konte viac štartov i bodov. Vidím potenciál posúvať sa vyššie.

Aké máte najbližšie plány?

Najvýznamnejšie preteky v tomto roku ma čakajú vo francúzskom Chamonix, Ultra-Trail du Mont Blanc. Je to niečo ako Ironman vo svete triatlonu alebo olympiáda ultrabežcov. Na týždňovom podujatí v závere augusta sa tam stretáva celá svetová špička. Je ťažké už len kvalifikovať sa tam.

V Thajsku sa v novembri 2021 majú uskutočniť premiérové spoločné majstrovstvá sveta v behu do vrchu i trailovom behu pod záštitou Svetovej atletiky (World Athletics). Plánujete štart na tomto šampionáte?

Áno, rada by som sa a ňom predstavila. V trailovom behu sa bude súťažiť na 40 a 80 km, ja by som chcela bežať dlhšiu trať.


SAZ/www.atletika.sk | Ľuboš Bogdányi | Foto Archív (vv)

Comment moderation is enabled. Your comment may take some time to appear.