Nočný beh dňa 2. augusta 2014 – 1. ročník FA DONOVALY NIGHT RUN mal viacero NAJ … – NAJ-krajšia trasa, ktorú som doteraz absolvovala, NAJ-lepšie zvolený termín, získala som titul NAJ-väčšia bojovníčka, bola som NAJ-staršou účastníčkou behu, odnášala som si NAJ-viac cien a bol to jeden z NAJ-krajších bežeckých víkendov.

PRVÝ ROČNÍK FA DONOVALY NIGHT RUN dňa 2.8. 2014 mal viacero NAJ …

Nočné behy majú svoje čaro. Hneď ako sa na internete objavila informácia, že sa pripravuje 1. ročník FA DONOVALY NIGHT RUN, tak som vedela, že ho musím absolvovať. Blízke okolie mojich bežcov sa tam nechystalo a tak som darovala tento beh synovcovi Jurajovi Puškárovi k tridsiatke (aby som tam nemusela ísť sama). Dokonca som štartovné na beh aj vyhrala, takže aj osud chcel aby som nelenila a cestovala na Donovaly.

Piatok som ešte skoro ráno stíhala odpovedať na facebooku do Jemných melódií, ktoré naša mama každé ráno počúva a zavolala, že sa dá vyhrať víkend na Donovaloch. Aká náhoda. Ešte sme nemali zabezpečený nocľah, tak som skúsila šťastie, že by sa hodilo vyhrať nejaké ubytko. Jemné melódie sa pýtali: „Dnes sa budeme rozprávať o snoch. Splnených detských snoch. Čo ste si v detstve vysnívali a splnilo sa vám to?“

Napísala som: „Ja som si vysnívala v detstve, že by som chcela byť niekedy slávna a aby mi vyšla kniha. V podstate sa mi to splnilo. Napísala som knižku pre detičky o pomoci psa rôznym skupinám ľudí „TISÍC OČÍ-THOUSAND EYES“, ktorá vyšla v slovensko-anglicko-Braillovom prevedení. „Slávna“ som v určitom okruhu, napríklad som začala v 55-tich rokoch behať a teraz je to už štvrtý rok a vždy keď dobehnem do cieľa, tak ma tam vítajú, akoby som bola olympijskou víťazkou. Dnes idem bežať na Donovaly ADRENALÍN RUN a NIGHT RUN – veľmi sa teším – tiež jeden splnený detský sen – BEHAŤ SVETOM (ešte zháňam ubytko).“ O dve minútky mi odpísali: „Sonička napíš na seba kontakt“. Tak som im napísala telefónne číslo. Rýchlo som vypla počítač, zavolala taxík, aby som stíhala o 9-tej bus smer Banská Bystrica-Donovaly. Zrazu mi volá neznáme číslo. „Kde sa Sonička teraz nachádzaš?“ Ja, že v taxíku a kto volá? – „Tu jemné melódie …“ Taký adrenalín mi stúpol – až no … A že o chvíľku zavolajú, lebo je to na dlhšie. Zavolali a ja som odpovedala na otázky o splnených detských snoch a že teraz idem na nočný beh na Donovaly …. Nestačili sa diviť, že v takom veku to zvládate? Zaželali mi všetko dobrééé a cenu „rodinnú vstupenku“ na Donovaly do rozprávkového sveta HABAKUKY darovali mládencovi, ktorý napísal, že sa v detstve hrával so žeriavom a teraz je žariavníkom. Ešteže som to nevyhrala ja, lebo by sme nemali aj tak čas navštíviť rozprávkový svet a chýbali nám dve deti, nakoľko vstupenka bola pre rodinu s dvomi deťmi. Aj keď „Na známosť sa dáva veľmi dôležitá správa HABAKUKY sa do leta prebúdzajú a s novými rozprávkami svoje brány otvárajú. Stačí len vojsť do sveta, kde dospelý sa v dieťa mení …“. Na budúci rok si „nejaké detičky“ (vnúčence – ja jedno – moju Emulienku a sestra dve – dvojčence Vikinku a Filipka) zaobstaráme, pretože to musí byť fantastický zážitok nielen pre deti, ale aj rodičov či prarodičov pohybovať sa priamo v dianí rozprávky: O Ďurovi truľovi, O troch perách z draka, O troch grošoch, O trojruži, Medovníková chalúpka, Zlatá priadka či Fudži palica. Vyzerá to minimálne na týždeň. Odbehneme 2. ročník FA DONOVALY NIGHT RUN a ADRENALÍN RUN a potom sa ponoríme do sveta rozprávok.

V pohode sme dorazili na Donovaly, uvelebili sa v Kolibe DAMisport, pochutnávali si na špecialitkách, keď sa spustil obrovitánsky lejačisko aký som dlho nezažila. A tak sme si tam sedeli a obvolávali sme viacero hotelov, ale všetko komplet obsadené. Napokon sme objavili úžasnú „horskú chalúpku“ Chata pod Magurou s výhľadom na Novú Hoľu, na ktorú vedie sedačková lanovka, no lepšie sme si už ani nemohli priať a bola to posledná voľná izba. Lejak skončil a mohli sme sa ísť ubytovať. K chatke nás doprevádzalo čierne chlpaté rohaté stvorenie, ktoré na nás kukalo, akoby sa nič nedialo – vidieť, že je zvyknuté na obdiv ľudí. Nazvala som si to „kamzíčatko capkovité“. A vítalo nás aj na druhý deň.

O 18-tej hodine nasledoval večerný tréning pod vedením Marcela Matanina. Marcel je od roku 2012 športovým riaditeľom ČSOB Bratislava Marathonu.V roku 2004 zabehol v Zürichu maratón za 2:17:22 a je posledným Slovákom, ktorý zabehol maratón pod 2:20. Reprezentoval našu krajinu aj na Olympijských hrách v roku 2004 v maratóne v Aténach.Tisíce bežcov sa zúčastnilo maratónu v Aténach, ale noviny na celom svete okrem maratónskeho víťaza najviac písali práve o Marcelovi Mataninovi zo Slovenska. Bol to maratónec, ktorý svojim dobehom do cieľa ukončil Olympijské hry v Aténach. Ako sa vyjadril v rozhovore – po víťazovi mal najväčší aplauz a cítil sa ako olympijský víťaz. Ja som si takéto aplausy zažila pár krát a vždy sa cítim ako olympijská víťazka. Pre zaujímavosť na 9. ročníku ČSOB Bratislavského maratónu tento rok zvíťazil môj keňský bežecký kamoš Joel Mwanga časom 2:18:22, čím prekonal minuloročný rekord svojho krajana Isaaca Chesynyho o 11 sekúnd. Bolo to úžasné s napätím sledovať, či padne rekord alebo nie. Citujem slová z môjho článku „9. ročník ČSOB Bratislava maratón v dňoch 4.-6.4. 2014 prekonal očakávania“: „Očakávanie prvého bežca je až „dramatické“. Sledovali sme na veľkoplošnej obrazovke ako bežec z Kene Joel Maina Mwangy dobieha do cieľa. Nikto nevedel, či bude prekonaný rekord. Až výkriky komentátora: „Bol pokorený minuloročný maratónsky rekord o 11 sekúnd“, nabili atmosféru obrovskou radosťou. Prebehnúť 42,195 km za 2:18:22 je obdivuhodné. Ja som sa tešila, akoby som ten maratón prebehla a vyhrala ja“. A náš Marcel časom 2:17:22 je o 1 minútku lepší ako NAJ-lepší keňský bežec na tohtoročnom ČSOB Bratislavskom maratóne. A s takýmto trénerom je radosť trénovať. Tak sa zišla skupina bežcov, ktorá si zajtrajšiu trasu chcela trošku „okukať“. Marcel nám oznámil, že pobežíme časť zajtrajšej trate, čo ma mimoriadne potešilo, takže bude minimálne riziko, že poblúdim. Bežcov rozdelil do dvoch skupín. Tí rýchlejší a tí pomalší. No nejako mi všetci odbehli a tak som si znovu bežala nádhernou krajinkou sama samučičká. Možno do budúcna by mohli zaradiť ešte tretiu skupinku – tréner + Soňa Macejáková. Trasa bola prenádherná. Domčúriky ako z rozprávky a pred každým nádherne poukladané polienka na zimné kúrenie. Úžasný pohľad. Napokon sa mi tú pomalšiu skupinku predsa podarilo „dobehnúť“ – teda lepšie povedané počkali ma, aby som ich dobehla.

Sobotňajšie ránko ešte pred adrenalínovým behom sme využili na „potulky“ lesom. Donovalské hory rozvoniavajú hríbmi a tak sme sa tam vybrali s nádejou, že o nejaký dubáčik zakopneme. Postretli sme tam miestneho mládenca, ktorý sa posťažoval, že po tej tohtoročnej víchrici sa zmenila štruktúra pôdy a na miestach kde dubáky rástli, tak ani stopy. Jeho košík „zapĺňali“ 4 malinké dubáčiky. Ani si nepamätám kedy som naposledy našla naozajstný dubák, ale viem, že tá radosť bola obrovská. Postupovali sme stále hlbšie do lesa, keď som zbadala takú čistinku slnkom zaliatu a šla som na istotu. Presne na takomto mieste rastú dubáky pekne učupené pod stromom. A naozaj, urobila som pár krokov a predo mnou nádherný dubáčik. Srdce mi začalo prudšie biť, adrenalín sa stupňoval pri približovaní sa k vytúženej pochúťke. Naša babka, keď sme s ňou chodili na hríby v roku pána … vždy vravievala, že tam kde je jeden hríb, tak určite budú aj jeho kamoši. A naozaj kúsok od môjho prvého úlovku bol jeho kamoš. A synovec pár stromov ďalej našiel nádherné 2 ukážkové kúsky. Bolože to radosti. Ešte sme našli pár menších a tak sme sa spokojne mohli pobrať do našej nádhernej chalúpky, aby sme si preobuli rosou nasiaknuté tenisky a prezliekli sa do bežeckého a hybáj „adrenalínovať“.

O 10-tej sme sa všetci adrenalínchtiví bežci stretli pod lanovkou, aby sme postupne po troch zabehli (v mojom prípade aby som „odkráčala“) 400 m dlhou strminou. Športový riaditeľ podujatia Jozef Pukalovič nás pekne s úsmevom privítal a upozornil nás, že keď nebudeme vládať bežať, tak máme spomaliť, aby sa nám náhodou niečo nestalo, nakoľko je to náročná trať. My ženy sme šli až na záver a tak sme sa postupne dozvedali časy. Pavol Bukovác to vybehol za 2 minútky – to je neskutočný čas, samozrejme, že mal zlato. Ale už som zvyknutá, že všade kade chodí vyhráva, alebo má striebro či brondz. To sa tak strieda s „kráľom“ René Valentom, ktorý na Kráľovskom behu v Kráľovej pri Senci získal titul „kráľa“ a nádhernú kráľovskú korunu, nakoľko mal najlepší čas zo všetkých zúčastnených. Obaja sú z beháme.sk, takže to zostane v „rodine“. Ja som začala beh smer vrch kopca, no to len pár sekúnd, potom moje „nožky“ znovu odmietli poslušnosť a slimačím tempom ma niesli k čakajúcim bežcom, ktorí možno aj typovali – dobehne – nedobehne? Potom som sa v strede kopca ešte rozbehla a počujem za sebou: „Aha chytila druhý dych.“ Totiž všetci organiazátori šli za mnou, aby na vrchole kopca slávnostne ukončili ADRENALÍN RUN. Pri mojom dobehu do cieľa sa lesom ozývalo: „Soňa, Soňa …“, aj srnky sa divili kto je tá Soňa, že jej meno sa rozlieha lesom? To ma povzbudzovala skupinka Alexi a spol. Tak som si ich nazvala, pretože ich je cca 10-15 super kamošov a kamošiek, ťažko porátať v dave bežcov. Práve Alexi našu skupinku včera pred tréningom odfotila, tak som ju poprosila, či mi ju pošle. A skupinka vravela, že ma poznajú, že na každom behu sme spolu na štarte. Ja som si ich „zaevidovala“ až teraz, ale už keď sa stretneme na najbližšom behu, tak už viem, že sú to Alexi a spol. (Alexandra Karníková sa v kategórií ženy 16-39 rokov umiestnila na krásnom 16. mieste z 131 žien časom 00:34:17).

Tak sa mi šťastlivo, za povzbudzovania účastníkov adrenalínového behu, podarilo dostať do vytúženého cieľa, keď tu zrazu Marcel vraví, že teraz si to zopakujeme ešte raz, aby sa mohlo určiť poradie, že niektorí môžu bežať vyššie a on určí kto s kým bude bežať túto istú trať. Samozrejme, že by som sa prispôsobila a trasu si zopakovala – keby to muselo byť, ale vysvitlo, že to sú také srandičky a ja sa nepoučím a nepoučím a verím všetkému čo sa mi povie aj keď je to niečo tak absurdného ako zopakovať si tento beh ešte raz. Potom sme sa rozpŕchli na všetky svetové strany. Ja so synovcom sme si šli „obhliadnuť“ celú večernú trasu, aby sme vedeli čo nás čaká. Cestou sme sa stavili na kotlíkovú guláš-párty.

Organizátori naozaj zvolili NAJ-lepší termín pretekov, nakoľko sa v tom čase na Donovaloch konal 3. ročník súťaže vo varení kotlíkového gulášu. To bola akcia, na ktorú sa tak ľahko nezabúda. Ochutnala som v krátkej dobe NAJ-viac gulášov (4) na viac som už nemala „sily“, bolo to 6 hodín pred nočným behom, čo som predpokladala, že ešte môžem niečo svojmu telu dopriať. Súťažilo 19 družstiev z rôznych končín Slovenska. Chodili sme od gulášu ku gulášu a prehodili so súťažiacimi pár slov. Jedna skupinka robila guláš z diviny a ich sused prišiel a vraví: „Ja robím kurací guláš.“ Keď kurací, tak kurací, vravím si a nakukla som do kotlíka. Napokon vysvitlo, že si mládenec robil srandičky a tiež majú guláš z diviny – diviak a jeleň. Pozvali nás, že môžeme prísť keď dovaria okoštovať a že potom budem behať ako diviak. Keby rýchlosť behu záležala od konzumácie gulášu z diviny, tak ho jem každý deň.

Pri ďalšom kotlíku nám hlavný kuchár vraví: „Nikto tu nemá taký guláš ako my. Len my robíme guláš z mokráňa, všetci iní majú divinu. A ja, že z čoho to je? A on vysvetľoval, že to je také zvieratko. A ja, že či ho zastrelili. A on: „Nie, to chováme doma, tam niekde máme aj fotku. Príďte po 14-tej, to už bude hotový a môžete okoštovať. Aha aké má krásne mäsko …“ A tak som celej podarenej skupinke zaželala úspechy vo varení a nech to vyhrajú.

Cestou poznávania večernej trate sme sa ešte stavili vo svete FA, kde prebiehala autogramiáda hercov a redaktorov z televízie JOJ, zážitkový beh pre deti, škola tanca Petra Modrovského, rozprávková cesta na Habakuky, atrakcie fun Arény, proste deň stvorený pre rodiny s deťmi. My sme sa zapojili do súťaže „BEŽTE ZA FANTASTICKÚ VEC“ – 1 km = 1 Euro na nové ihrisko a vyhrajte 3 x výrobky FA na celý rok. To sme si odbehli na bežiacom páse asi 200 m a za to sme získali FA podľa vlastného výberu.

Potom sme si prešli nočnú trasu a ešte sme sa stavili u našich gulášových kamošov, aby sme zistili kto to vyhral – no vyhrali to naši favoriti. Takže guláš z „mokváňa“ chutil porote najviac. A bol naozaj geniálny, len šanca ešte ho niekedy okoštovať je až na budúci rok, nakoľko v mestských podmienkach sa toto veľmi „zaujímavé zvieratko“ chovať nedá. Mládenci sa rozhovorili, že je to dosť náročné na chov, ale na Sliači ho viacerí chovajú a táto partia „kuchárov“ si dala názov práve podľa neho – „Sliačske mokváňe“ a sú to skvelí muzikanti. O chvíľku ako sme tam prišli vystúpili na pódium a roztočili to. A hrajú všetky hity čo svetom bežali aj bežia. Tak som si ešte tak trošičku „zahopkala“ na tanečnom trávnatom parkete, lebo sedieť pri takej skvelej muzičke sa určite nedá. Čas rýchlo ubiehal a tak sme museli polobehom do našej chalúpky, chvíľka oddychu a smer štart.

Nastala hodina H a my sme sa pol hodinky pred behom dostavili na štart, kde ešte prebehlo krátke cvičenie. A zrazu kukám, že sa vyhlasujú výsledky Adrenalín Run – muži – no myslela som si, že výsledky sa budú vyhlasovať až po odbehnutí nočného behu, ale nevedomosť neospravedlňuje, ako sa vraví. A zrazu super komentátor vraví: „A prišla nám aj Sonička Macejáková … a „pozval“ ma na pódium. No mala som šoky „vyskočila“ som na pódium a nevedela som poriadne čo sa deje … a potom som „vyskočila“ na tú krásnu „bedňu“, ktorú mám tak rada, na tretí stupienok, takže som získala „bronz“. Moje dve „súperky“, ktoré boli predo mnou sa tu už nenachádzali, nakoľko nočný beh neabsolvujú a z určitých dôvodov sa ponáhľali domov, tak som stála na stupienku sama a niekoľko sekúnd som si užívala moje „bežecké úspechy“. Foťáky blýskali, bežecké obecenstvo tlieskalo (keby náhodou mal niekto fotečku – prosím o zaslanie, nech viem, že to nebol len sen).

A tak mimoriadne pozitívne naladená som sa vybrala odbehnúť si nočnú 6,5 km dlhú trať. Bežalo sa mi veľmi veľmi dobre, bola to NAJ-krajšia bežecká trať, ktorú som doteraz absolvovala. Pri krásnych domčúrikoch ma povzbudzovali „čudujúci“ sa diváci – tak mám NAJ-viac „vrások krásy“, takže na každom behu sa vždy nájde niekto kto mi skladá poklony za to, že dobehnem do cieľa. Račej by som bola, keby mi skladali poklony za čas, za ktorý trasu odbehnem – no to sa zatiaľ nestalo (ale pracujem na tom, aby bol čas dobehu do cieľa stále kratší a kratší). Ale povzbudzovanie popri trate vždy dodá veľmi veľa energie. Fandila mi aj skupinka, ktorú sme dnes stretli a obdivovala som ich rozprávkového havuša – presne ako MAXI-pes, bol nádherne ostrihaný, len hlávku mal obrovitánsku – chlpatú – perfektný strih – nespomeniem si aký je to druh, ale je to obrovské s krásnou striebristo šedou dlhou srsťou. Moja čokoládová labradorka-terapeutka Bria je oproti nemu mini-stvorenie.

Po nejakej dobe ma všetci bežci dobehli a predbehli, ale nevadilo mi to – už som na to zvyknutá a trasu som poznala, tak som si mojim tempom v pohode bežala a divila som sa, že sa mi beží oveľa lepšie ako včera. Dokonca sa mi aj podarilo skupinku troch bežcov dobehnúť aj predbehnúť a potom aj ďalších. Napokon som šťastne dobehla do cieľa, prevzala krásnu medailu, ktorú dostal každý absolvent behu. Hneď pribehla ku mne krásna dievčina, že či môžem ísť urobiť rozhovor. Nepatrím medzi typ ľudí, čo suverénne rozprávajú do éteru, ale o behoch sa rada rozhovorím. Ešte som sa dievčiny spýtala, či ma videla na niektorom behu a ona na to, že samozrejme, veď na každom našom behu ste, Vy ste taký náš maskot. Tak ma to zase prekvapilo, že ma pozná a vysvitlo, že robí v BE COOL. Na viacerých behoch ma oslovovali pre mňa neznáme tváre a keď som sa spýtala odkiaľ ma poznajú, tak oni na to, že veď Vás pozná každý, chodíte na každé preteky.

Prišlo k vyhláseniu výsledkov. Je to udalosť adrenalínová, rozbúši sa srdce, či náhodou nezaznie Vaše meno. Ja už som si niekoľko sekúnd slávy dnes na pódiu užila a tak som to prenechala iným. V mojej kategórií ženy nad 50 rokov sa Vera Kontseková s časom 00:43:30 umiestnila na 3. mieste a na 2. mieste zaznelo meno Jaroslava Kimličková, ktorú som si „zaevidovala“ v mojej bežeckej pamäti z Kráľovského behu v Kráľovej pri Senci, kde som tiež bola za ňou na 4. mieste, tak ako aj dnes. Jej kamošky z TV JOJ Running Team hneď otvorili šampus, čo bolo vidieť, že nečakala a celá bola pooblievaná. Na stupienku víťazov len neveriacky krútila hlavou, čo si to jej JOJ-kárske kamošky na ňu vymysleli. S časom 00:43:13 bola odo mňa o 9 minút aj 34 sekúnd lepšia. Ešte musím veľa trénovať, aby sa mi ju podarilo niekedy predbehnúť, ale mám to v pláne. Zlato získala Tatiana Kutlíková časom 00:41:15. Keď si už všetci víťazi prevzali ceny, nasledovalo ešte vyhlásenie veľmi zaujímavej kategórie: NAJ-väčší bojovník a NAJ-väčšia bojovníčka. A zaznelo moje meno. Pre väčšinu pretekárov je táto cena „nedosiahnuteľná“ – nemajú naozaj žiadnu šancu ju získať a zo 458-mich pretekárov (ak som dobre rátala) ju udelili práve mne a ešte jednému mládencovi, ktorý svojim dobehom ukončil nočný beh na Donovaloch. Ja som ako jediná zo žien absolvovala oba behy a ten Adrenalín Run bol naozaj adrenalín na úrovni. A tak som znovu „vyskočila“ na pódium a užívala si pár sekúnd slávy. Ešte nás čakala tombola – losovanie štartovných čísiel. Šanca vyhrať jednu z 10-tich cien zo 458 štartovných čísiel tu síce bola pre každého pretekára, ale taká dosť maličká. Zrazu po vylosovaní už šiestich cien zaznelo číslo 196 Soňa Macejáková a tak som opäť – už tretí krát – vyskočila na pódium. Ten super komentátor ma znovu „ospieval“ a že v takomto country širáčiku si vždy odbehnem každý beh. Tak sme sa na pódiu trošku vystískali. Ceny, ktoré som získala boli úžasné, lepšie som ani nemohla dostať. 5. októbra sa v Košiciach zúčastním môjho prvého „pólmaratónika“ a tak by som potrebovala trénovať. A práve ceny, ktoré som získala sú zamerané na tréning – je to cvičenie v RETRO SPORT & WELLNES na Nevädzovej v Bratislave, plus kolagénová terapia – čo je v podstate omladzovanie. Tak dúfam, že po absolvovaní kolagénovej terapie budem stále vedená v kategórií ženy nad 50 rokov.

Synovec súťažil v najsilnejšej kategórií muži 16-39 rokov, ktorých bolo 218. Umiestnil sa na 45. mieste časom 00:31:10. Tak som sa tešila, že to po behu oslávime a riadne „roztočíme“. No vycestovanie z „Parku snov“ je dosť problematické zabili by sme tým celú nedeľu a tak sme objavili bus o jednej v noci, na ktorý sme sa chystali. Lenže kde sa vzali tu sa vzali Jurkovi bežeckí kolegovia z tímu Dream Event – Viac ako team, ktorí spolu bežali minulý rok Prvý ročník Štafetového behu 345 km „Od Tatier k Dunaju“ Jasná – Bratislava a boli ochotní nás zobrať do Bratislavy. Určite to bolo pre nás výhodné, že prídeme do Bratislavy skôr a ja sa stihnem aj vyspať aj ísť v nedeľu na 10-tu hodinu na Beh 2 míle okolo Kuchajdy. Odchádzali o 22 hod. A tak som na chvíľku stíhala aj mega párty v pene a práve táto fotečka je na titulke bežeckej stránky a som tam spolu s ďalšími zabávajúcimi sa bežcami.

Jediné „negatívum“ na FA NIGHT RUN bolo, že sme nemohli zostať do konca, ale odišli sme pred „záverečnou“ – a to ja moc často nepraktizujem. Ale na strane druhej som si vypočula chválospevy na beh „Od Tatier k Dunaju“, nakoľko v aute sa samozrejme rozprávalo o najbližších behoch. Naši záchranári – Martin Marendiak sa v nočnom behu umiestnil na krásnom 34. mieste s časom 00:30:38 a Peter Horvat na 129. mieste s časom 00:36:31 – tiež boli v najsilnejšej kategórií. Určite by som sa aj ja niekedy chcela tohto behu zúčastniť, ale zatiaľ ho považujem za dosť náročný – beží sa 3 x po 10 km v 12 člennom družstve. Peter mi vraví, že by ma bral do družstva ako maskota (tiež ma pozná z viacerých behov) a že určite by som to zvládla, keď behám 10 km a odbehla som aj horské behy na 16-násť či 17-násť km.

Koľko modeliek sníva, aby boli na titulke niektorého časopisu a mnohým sa ich životný sen nikdy nesplní. A ja otvorím internet po nejakom behu a koho vidím? Seba na titulke bežeckých stránok. Čítam článok: „Nočné Donovaly nadchli vďaka príťažlivej trati i chatárom“ A o kom čítam? O sebe: „Najstaršou účastníčkou 1. ročníka Fa Donovaly Night Run bola známa rekreačná bežkyňa Soňa Macejáková zo Slovenského Červeného kríža Bratislava, ktorá na úspešné zdolanie 6,5 km trate potrebovala 52:57 min. Ani ona týmto časom nebola v cieli posledná.“ Priznám sa, že ma taký titul, že „známa rekreačná bežkyňa“ potešil. V článku sa písalo aj o Danke Janečkovej, ktorá všade kde sa objaví vyhráva. No musím si z nej zobrať príklad. „Zaevidovala“ som si ju na pár behoch, že prišla minimálne „nahodená“. Chystám sa kráčať v jej šľapajách, nakoľko určite platí – čím menej oblečenia máš na sebe, tým lepšie sa Ti beží. Už som tak trošku začala na tom pracovať. Najprv si musím urobiť „tehličky“ – cvičiť brušáky, aby boli „brušné tehličky“ – minimálne 5 kg dole – ak toto zvládnem, tak sa na štart v pohode postavím v „gala oblečku“ ako Danka, ktorá svoju vekovú kategóriu žien do 49 rokov s časom 28:26 min. vyhrala a v celkovom poradí skončila na 2. mieste. Danke a jej dcére Lucie sa to beží, keď majú takého perfektného atletického trénera, akým je Ján Bötcher. No hádam by už bolo načase aby som vyhlásila „konkurz“ – kto má odvahu trénovať mňa?

Na 2. ročníku FA NIGHT RUN DONOVALY by som veľmi rada vyhrala cenu, ktorú som si sama vymyslela. Ešte žiaden organizátor takúto cenu nevyhlásil. A v súčasnej internetovej dobe by nemal byť problém nahodiť do počítača výsledky z prvého ročníka, potom výsledky z druhého ročníka, potom zadať jednoduchý vzoreček a pri každom bežcovi sa objaví „zázračné číslo“ buď s mínusom alebo plusom. A kto by mal NAJ-väčšie číslo s plusom, tak ten by sa stal bežcom s NAJ-lepším vylepšením svojho času dobehu oproti tomuto roku – NAJ-zlepšenejší bežec a NAJ-zlepšenejšia bežkyňa.

Znovu sme zažili krásny – jeden z NAJ-krajších bežeckých víkendov. Mládenci z Dream teamu nás už o druhej v noci „vyhadzovali“ na Račku, tak som sa stihla aj vyspať a aj prísť na 10-tu na Kuchajdu a odbehnúť si 2 míľový beh sebaprekonávania, ktorý organizuje SRI CHINMOY MARATHON TEAM raz mesačne po celý rok. Bežecké správy sa šíria rýchlosťou blesku a tak hneď ako som prišla na Kuchajdu, už mi gratulovali, že k včerajšiemu úspechu – no internet všetko prezradil. Niektorí neverili vlastným očiam, kde sa to beriem, že veď včera si bola na Donovaloch a ako si sa sem dostala? No je to super mať po „svete“ roztrúsených bežeckých pojazdných kamošov – potom sa tie behy parádne stíhajú.

Veľká vďaka patrí hlavnému usporiadateľovi BE COOL, s. r. o., v http://beh.zoznam.sk/profil/ na DOJÁKY).Bratislave, ktorí akciu v spolupráci s obcou Donovaly zorganizovali. Aj tento beh pribudne k ďalším, ktorých sa v roku 2015 musím zúčastniť a určite by som prijala, keby sa 2. ročník FA DONOVALY NIGHT RUN konal v čase konania 4. ročníka súťaže vo varení kotlíkového gulášu.

Výsledky v absolútnom poradí – 1. ročník FA NIGHT RUN DONOVALY – 6,5 km:

Muži: 1. Boris Csiba 22:48 (Bratislava Marathon Sport Club), 2. Pavol Bukovác 23:11,

3. René Valent 23:49.(obaja z behame.sk)

Ženy: 1. Jana Mozolániová 27:48 (Run For Fun), 2. Dana Janečková 28:26 (Bratislava marathon top team), 3. Romana Komárňanská 28:42 (Bratislava Marathon Sport Club)

PS: Pár dní po behu mi synovec oznamuje, že: „Ja som to FA vyhral“. Ja, že aké FA? A on, no v tej súťaži, čo sme bežali na páse, vyhral som FA na celý rok. Takže na Donovaly sa nám určite oplatilo ísť. Ja som tiež v cenách mala FA-čka od výmyslu sveta, takže teraz je celá moja kúpeľňa zaFAčkovaná. Naše poďakovanie patrí nielen organizátorom, ale všetkým sponzorom, ktorí behy podporujú dodaním cien.

Foto a článok:

http://www.behame.sk/index.php?src=cestne-behy%2Fnocne-donovaly-nadchli-vdaka-pritazlivej-trati-i-chatarom

http://erun.hnonline.sk/galerie/2014/08/05/donovaly-night-run-krasna-trat-vynimocna-atmosfera-penova-party