Čo nám bráni dosahovať maximum potenciálneho výkonu? My sami.

Keď práve podávame výkon, naša myseľ takmer vždy hľadá nejaký únik. Kameň, na ktorý počas pretekov stúpite, výhovorka, prečo prehráte, alebo nejaký príbeh, ktorý si môžeme rozprávať ako vysvetlenie, prečo sme dostali D a nie B. Keď ide o súťaženie, máme naozaj problém postaviť sa tvárou v tvár pravde o našich limitoch.

Je to hlboko zakódované v našej mysli a v našom tele. Existuje dôvod, prečo vám telo vlastne nedovolí dotlačiť sa do stavu, v ktorom srdce ide na maximum a svaly podávajú výkon na hranici možností. Vaše telo sa musí chrániť. Môže stratiť oveľa viac, ak sa náhodou dostaneme na svoj limit, než keď ostaneme mierne pod ním. Platí to rovnako aj pre nefyzické činnosti.

Keď sa snažíme urobiť čokoľvek dobre, je to riziko pre naše ego a sebavedomie. Sme vtedy zraniteľní, odhalení, lebo každý vidí, aké sú v skutočnosti naše schopnosti. Musíme sa konfrontovať s realitou, čo je niečo, čomu sa ako ľudia aktívne vyhýbame. Je oveľa ľahšie žiť vo svete, v ktorom si môžeme povedať, že sme „dosť dobrí“ v prakticky každej činnosti, ktorú chceme robiť.

Uvedomte si, čo vlastne o sebe poviete, keď zlyháte pri akejkoľvek úlohe. Dnes som nebol dosť dobrý, aby som exceloval v teste, zahral sólo alebo predniesol reč. Ak sme konfrontovaní s tým, že nie sme dosť dobrí, aby sme vyriešili problém, ktorý máme pred sebou, môže nás to deprimovať a demoralizovať. Naše ego a sebavedomie zaznamenajú pád. Počas vývoja sme si na vyrovnávanie sa s takýmito „neúspechmi“ vypracovali najrôznejšie stratégie.

Podľa nedávno uskutočneného výskumu existujú štyri základné spôsoby, ktorými si chránime svoje ego, keď predpokladáme neúspech.

Znevýhodňovanie seba samého

​– pri tomto spôsobe ľudia úmyselne obmedzujú svoje úsilie, aby si zabezpečili únik. Možno si spomeniete, že ste sa s týmto prístupom stretávali na strednej škole, keď sa študent úmyselne nenaučil alebo neprečítal si pridelený text, aby si vytvoril dôvod, prečo podal slabý výkon. Alebo vo svete behu – niekto nedá do výkonu všetko a pritom nezabudne každému zdôrazniť, že nešiel naplno. Je v tom takáto logika: Ak do toho nedal všetko, potom výsledok neodráža jeho skutočné schopnosti, a preto výsledok veľa neznamená. Takže ak aj podal slabý výkon, môže výsledok ignorovať.

Vyhýbanie sa spätnej väzbe

– aby sme ochránili svoju pozitívnu mienku o sebe, robíme presne to, čo hovorí názov tejto stratégie – vyhýbame sa spätnej väzbe. Radšej žijeme vo svojej vlastnej bubline a obklopujeme sa ľuďmi, ktorí nám hovoria, akí sme skvelí a aký úžasný bol náš výkon. Akejkoľvek negatívnej alebo ohrozujúcej informácii sa vyhýbame ako moru. Dávame prednosť životu v skreslenej realite, kde čokoľvek, čo urobíme, je skvelé.

Cielená zaujatosť

– pri tomto spôsobe ochrany pripisujeme všetko, v čom sa nám darí, vnútorným faktorom. A všetko, v čom zlyhávame, pripisujeme vonkajším alebo situačným faktorom. Inak povedané – ak vyhráme, myslíme si, že je to všetko našou zásluhou. Zásluhou tvrdej práce, talentu alebo schopností. Ak zlyháme, obviňujeme trénera, počasie, rozhodcov alebo akýkoľvek iný vonkajší faktor.

Sociálne porovnávanie sa smerom nadol

– svoje ego si môžeme šetriť tým, že sa budeme porovnávať skôr s tými, ktorí sú na tom horšie, než s lepšími. Koľkokrát sme dostali zlú známku z testu, ale vyriešili sme to tým, že sme povedali: „No ale ten a ten mal horšiu známku?“ Robíme to, aby sme si chránili ego, a máme vďaka tomu lepší pocit z dosiahnutého výsledku. To isté robíme na atletickom ovále a v kancelárii.

Nejde o to, že by tieto stratégie ochrany ega boli nevyhnutne zlé. Sú zakorenenými reakciami z určitého dôvodu. Ale mali by sme si to uvedomovať, keď si skresľujeme realitu a klameme samých seba, pretože tým si naozaj škodíme. Tieto stratégie môžu často spočiatku po slabom výkone pomôcť, ale v určitom bode sa musíme na vec pozrieť s dostatočným nadhľadom, aby sme vyhodnotili, v čom bol problém a ako sa zlepšiť. Ak budeme sústavne v režime ochrany ega, stane sa to našou východiskovou reakciou a cieľom namiesto skutočného cieľa: zlepšiť sa v tom, čo robíme, nech už je to čokoľvek.

A keď príde na to, aby sme pri akejkoľvek úlohe podali výkon zodpovedajúci maximu našich schopností, musíme byť schopní konfrontácie so svojimi limitmi. Musíme byť schopní zvládnuť zistenie, že nie sme takí dobrí, ako sme si mysleli. Musíme byť schopní zniesť zásah, ktorý utrpelo naše ego. Len keď zabudneme na svoje ego a pustíme sa do skúmania svojich limitov, zistíme, čoho sme naozaj schopní.

Steve Magness je autorom dvoch kníh, Peak Performance a The Science of Running. Publikoval príspevky v časopisoch Wired, Sports Illustrated, Outside a ďalších. Možno ho nájsť na twitteri
Z anglického originálu „What Holds Us Back from Performing to Our Capabilities? Our Self.“ preložil Milan Hudeček.

Ilustračné foto | Anthony Tori | „man sitting in the top of the mountain“ | Unsplash