Od 120 kg až k polmaratónu

Moja cesta sa začala vo februári, kedy som vážil niečo vyše 120 kg a konfekčnú veľkosť som mal XXL. Dlhšie obdobie som nevykonával nejaký pravidelný pohyb, naopak som sa viac iba flákal a stravoval som sa v zmysle „neriešim, čo to so mnou urobí“. Klasický študentský život, len s tým rozdielom, že postupne váha naberala závratným smerom a na moju osobu sa zniesli posmešné vyjadrenia. Dokázal som ich vytrvalo ignorovať, až som sa jeden deň pozrel do zrkadla. Na svoj výraz nikdy nezabudnem, bolo na ňom vidieť zdesenie a znechutenie zo samého seba. Tu sa môj príbeh začína…

Spolužiak ma niekoľkokrát opakovane vyzýval, aby som šiel vyskúšať niečo s názvom Kettlebell. Samozrejme, nemal som ani najmenšiu predstavu, čo ma čaká. Prvé tréningy som si vytrpel a často som pomýšľal, že kedy sa toto utrpenie pre mňa skončí. Svojim spôsobom sa mi však tréningy zapáčili a postupne som navyšoval tréningovú dávku v týždni. Takto to fungovalo asi dva mesiace až som do repertoáru pridal beh. Opäť raz vyhrala nevedomosť a prvý pokus v dĺžke 3.5 kilometra bol ďalším náročným testom pre moje telo, ktoré som s menšími problémami dokázal ustáť. Beh som v tom období bral ako hobby, nejakú pravidelnosť táto aktivita nemala.  Bez nejaké tréningového plánu (ako veľký čávo) som sa postavil na štart Citysports behu na 10 km v mojom rodnom meste, v Nitre. O pretekoch som nemal ani šajnu a tak to aj vyzeralo. Prvé 2 kilometre som vo „veľkom štýle“ prepálil ako sa patrí na začiatočníka, namiesto tempa 6 min na km som išiel o minútu menej. S každým ďalším kilometrom to bolo pre mňa ťažšie, ale zlyhanie som si v hlave nepripúšťal. Vnútorne som si chcel dokázať, že na to mám. Keď už nohy nevládali, tak hlava dala signál, že prestať nemôžem. Pomoc kolegov a kamarátov bola pretavená v úspešný koniec. V cieli sme potom s humorom poznamenali, že o rok dám polmaratón. To som vtedy ani netušil, aký bič som si na seba uplietol…

O niekoľko mesiacov neskôr…

Cvičiť som neprestal, ale beh bol stále iba okrajová záležitosť. Ťažko sa mi hovorí nie a preto som sa opäť raz dal zlákať na ďalšiu šialenosť, tradičný Silvestrovský beh, v ktorom som sa zoznámil s bežeckým strašiakom – kopcami. To že to bol náročný boj, to je asi každému jasné, ale vnútorný cieľ som si splnil. Potlesk a zdvihnuté ruky boli už iba čerešničkou na torte. Určite by som nikdy nepovedal, že za chladného počasia sa zoberiem a pôjdem behať a už vôbec nie na Silvestra.

Do nového roku som si teda preto predsavzal, že chcem mať z behu radosť a vykonávať ho pravidelne.  Svoj šatník som sa dopĺňal o rôzne bežecké veci a zmenou prešla aj obuv, už to neboli iba Slazenger-ky určené pôvodne na tenis. Vo februári som maličkými krokmi zapájal čoraz viac behu do svojho tréningového harmonogramu a časy na kilometer sa začali výrazne zlepšovať. Šesťminútové tempo začalo byť už minulosťou a beh už nebol pre mňa bojom, ale radosťou. Začal som sa pasovať s ostatnými v rámci Bežeckej ligy, ale tiež som vyskúšal masovku Devín – Bratislava. Pohltený atmosférou som sa motivoval k novým hraniciam. Ako bumerang mi boli pripomenuté slová o polmaratóne, ujsť pred touto výzvou som sa však nerozhodol, naopak rozhodol som sa ísť do toho úplne naplno. Už som sa pravidelne pohyboval, váha bola niekde na pomedzí 95 kg a preto som si mohol stanoviť aj hlavný cieľ – zabehnúť to pod 2 hodiny. Nitra bola prvou voľbou, keďže som veril, že v domácom prostredí sa mi budú lepšie striedať nohy 😉

V máji prišla drobná brzda v podobe zranenia, keďže nejaké študovanie informácií nepatrilo moje priority, ale týmto sa mi otvorili oči. Máj priniesol ďalší míľnik – Red Bull Wings for Life, cieľ: 15 km (nikdy neodbehnuté v kuse). Na štart som nešiel v 100% kondícii, ale už po prvých metroch som tieto starosti zahodil za hlavu. S pribúdajúcim časom sa bolesť ozývala čoraz častejšie, ale hlava mi nedovolila prestať. Výsledok? O 40 metrov vďaka strhujúcemu šprintu splnený cieľ. Vynikajúci pocit zo seba a spokojný pocit, že všetko ide po masle.

Veľký omyl, Štrbské pleso mi ukázalo, že moje dobré pocity boli iba falošným nahováraním. Na 8 km trati som vykypel ako hrniec. Ale práve toto zlyhanie má paradoxne posilnilo do ďalšieho obdobia. Termín polmaratónu sa neúprosne blížil a moja príprava bola na bode nula. Jún bol zlomový, moje ponímanie behu sa zmenilo o 180 stupňov. Začal som behať pravidelne, zúčastňovať sa pretekov a zároveň si aj študovať každú jednu drobnosť týkajúcu sa behu. Komfort som hodil za hlavu, behal som za dažďa, vetru, horúčavy a aj v noci. Ždímal som zo seba maximum až som to niekedy preháňal. Vôbec som to neriešil, pretože som veril, že sa mi to neskôr vráti. Nie vždy sa mi chcelo, nie vždy som mal motiváciu, ale nakoniec som bol po každom dobehnutí vnútorne spokojný, že som niečo pre seba urobil. Prihlásil som sa dokonca aj na štafetový beh Od Tatier k Dunaju. Beh ma začínal napĺňať a rád som testoval svoje možnosti. V priebehu jedného víkendu sa mi podarilo dokonca zabehnúť podobné časy na podobných tratiach, opäť malý krôčik vpred. Jún som zakončil 130 odbehnutými kilometrami, čo bol môj apríl a máj dokopy.

Každý ďalší mesiac začínal byť prelomový v nejakom smere. Hneď úvodný júlový víkend priniesol prvé preteky, v ktorých som dokázal udržať tempo pod 5 minút na kilometer.  Aktívne som sa zúčastňoval bežeckých tréningov a na outdoorové tréningy kettlebellu som chodil takmer vždy behom. Na krátkych vzdialenostiach som sa dokázal rapídne zlepšovať a preto som zapojil behy v kopcovitých terénoch, kde to na začiatku nebolo vôbec jednoduché.

Vlastná systematická príprava prinášala drobné krôčiky vpred a pocitovo som začínal mať pocit, že mám na to užiť si Od Tatier k Dunaju, avšak z polmaratónu som stále mať veľký rešpekt. Júl bol ešte aktívnejší, zastavil som na 163 kilometroch a pomaly som sa začínal zžívať s minimalistickou obuvou. Trénovanie kopcov prinieslo hneď na začiatku augusta prvý úspech na Donovaloch, kde som dokázal ísť v tempe 5:24 na km. Moja váha bola už na čísle 90. K behu som sa snažil pristupovať zodpovedne a nič som nenechal na náhodu. Štúdium, aktívna starostlivosť o seba bola výsledkom toho, že okrem drobného výpadku v máji som sa dokázal vyhnúť zraneniam.

Posledný víkend pred tatranským podujatím som si otestoval formu na dvoch menej náročných vzdialenostiach. Výsledné tempá boli veľkým prísľubom – 4:47 a 4:41 na kilometer. Pripravený som teda bol, je na rade bol motivačný prvok pred touto výzvou. Odvážne som si stanovil, že všetky tri svoje úseky odbehnem v čase pod 5 km. To, čo sa zdalo na prvý pohľad nemožné, sa nakoniec pretavilo v realitu. Podarilo sa mi tento cieľ dosiahnuť, aj keď jednoduché to rozhodne nebolo, ale vďaka dôkladnej príprave som nemal žiadne väčšie starosti. Prvý úsek naprieč Banskou Bystricou som išiel v tempe 4:59, druhý smerom cez Vráble v čase 5 minút na kilometer. Najhorší bol posledný úsek, Gabčíkovo nemalo konca kraja a do tváre mi fúkal nepríjemný vietor. A výsledok? Dokonca tempo 4:51, z čoho som bol príjemné šokovaný. Od Tatier k Dunaju ako pretek sa dá iba ťažko opísať, je to jednoducho niečo jedinečné, čo si treba rozhodne vyskúšať. Na zaslúženej dovolenke som si následne doprial zaslúžený oddych, august som zakončil s takmer 100 odbehnutými kilometri.

Návrat po dvojtýždňovom výpadku nebol najľahší, ale ani najhorší. Intervalový beh ma hneď postavil na nohy a chuť do tréningov sa opäť vrátila ako keby sa nič nestalo. Tri dni a bol som späť ešte v lepšej kondícii ako som bol pred oddychom. Záverečný ostrý test bol v rámci Bežeckej ligy, 3,2 km som zabehol za 14:14. Predposledný týždeň som si nadelil 51 km. Kde by človek mal znižovať svoje výdavky, tam som ich ja zvyšoval. Posledné dni som si dal poradiť a zameral som sa viac na vytrvalosť ako na budovanie rýchlosti. Všetko prebehlo podľa predpokladov, predo mnou už stálo iba pár dní oddychu a potom samotné preteky.

Nedeľa, vonku to nevyzerá dvakrát ružovo, ja však stojím na štarte, konfekčná veľkosť je M, váha menšia ako 90 kg a outfit vypovedá o mne, že sa radím medzi bežcov. Nervozita vyprchala, rituály pred behom boli (aj keď sa vraví, že to je len psychologický ťah), už ostávalo len rozbehnúť s výstrelom z pištole. Ten prišiel s úderom jedenástej hodiny a moja náročná púť sa začala. Sústredil som sa na iba na seba, neriešil som či je niekto známy predo mnou alebo ma niekto predbieha. Jednotné tempo, trošku zábavičky a motivácie do ďalších kilometrov. Ako sa dalo očakávať, začínalo to byť ťažšie a ťažšie, ale myšlienky nedovolili poľaviť. Zlom prišiel ku koncu tretieho kola (16 km za mnou), začal som cítiť koleno a pomaly prichádza únava. V tom však prišla vítaná a nečakaná záchrana, v podobe môjho trénera z Kettlebellu a taktiež aj dobrého kamaráta z behov. Spolu s nimi som bojoval v záverečnom okruhu, ako sa znižoval počet kilometrov do cieľa, bolesť sa navyšovala a začal byť z toho boj. Vraví sa, že posledné 3 kilometre sú najťažšie a áno, dávam im za pravdu. Prišli emócie, aj nadávanie, ale všetko išlo v prospech behu. Potom to prišlo..záverečná rovinka a ja som si začal naplno uvedomovať, čo som dokázal. Akú cestu som podstúpil od prvého tréningu, kde som po 5-minútovej rozcvičke lapal po dychu a teraz som tu, finišujem svoj prvý polmaratón. Emócie vo mne vibrovali, nechal som im voľný priebeh a dobre som urobil. Do cieľa som prišiel vo výslednom čase 1:52:27, čím som si splnil svoj cieľ. Čo prišlo po finiše, som už nevedel nejako ovplyvniť. Musel som ustúpiť trochu od davu a vtedy to prišlo, samovoľne som sa rozplakal… Nič som nedržal v sebe, predsa dosiahol som niečo, za čo sa fakt nemusím hanbiť. Veľká vďaka patrí každému jednému, ktorí mi pomáhali na mojej 1 a pol ročnej ceste, ktorá má svoj úspešný koniec. Ostáva už len stanoviť si nový dlhodobý cieľ, podľa toho, že som bežal s pásom na číslo, by to mohol byť maratón takto o rok alebo prípadne nejaký triatlon…uvidí sa

Čo som týmto chcel vlastne povedať? Začať so športom sa dá kedykoľvek, prvé kroky bývajú samozrejme ťažké – svalovice, nechuť niekedy ísť trénovať, náročné tréningy, ale verte mi, nevzdávajte to, úspech sa dostaví časom. Poznáte to určite každý jeden z vás, kto bol niekedy na svojich prvých pretekoch, ten pocit finišovania je neopísateľný a práve ten vás motivuje do ďalšej práce. Nie nadarmo sa hovorí, že beh je droga a opäť to môžem potvrdiť. Ťažko si viem predstaviť, že by som teraz len tak sekol so všetkým. Počas tejto cesty som sa totiž našiel, naučil som sa inak vnímať veci, z práce som si urobil hobby, ktorá ma baví aj vykonávať, jednoducho zmenil som sa na inú osobnosť…a tú istú možnosť máš práve aj ty.

Michal Duchovič