Keď som videla ten bežecký ošiaľ v ich očiach, povedala som si, že skúsim šťastie a popýtam sa, či niekto nepotrebuje do štafety bežca – mňa. Asi 5minút pred štartom sa mi to podarilo. Evka Seidlová a Peťo z Tlmáč sa na 6 hodín stali mojim tímom. Evka – zberateľka maratónov, hviezda všetkých dlhých behov a ja som s ňou v tíme! Chcela si odbehnúť iba maratón a zvyšné 2 hodinky nechala na nás. Podelili sme sa spravodlivo, po hodinke. Ešte pár dôležitých informácií od usporiadateľa a ..bolo odštartované. Tlupa bežcov ešte plných energie sa s hlasným výkrikom rozbehla na míľový okruh po parku, aby tam mohli 6 hodín krúžiť.
Štafiet bolo 6. Tri ženské, dve mužské a jedna mixovaná – naša, ktorá bola zaradená medzi mužské štafety, pretože sme mali aj muža. Výhodou štafiet bolo, že sme sa mohli v priestore štartu kedykoľvek striedať. Cieľom bolo natočiť čo najviac km za tých 6 hodín. Keďže Evka už krúžila, mali sme s Peťom 3,5 hodiny voľna. Ešte som sa najedla a šla som si krátiť čas fotením bežcov. Poniektorí bežali tak rýchlo, že som ich mala problém ostro zachytiť. Peťo si zatiaľ krátil čas pobehovaním so svojimi kamarátkami so ženskej štafety.
Prišiel môj čas – Evka dostala zástavku – že beží posledné maratónske kolo, potom usporiadatelia zistili, že ešte jedno. Rýchlo som jej išla oproti oznámiť túto novinu, aby sa psychicky pripravila. Zobrala to športovo – bezproblémovo. Po odovzdávke prišiel môj čas. Snažila som sa zo seba vypučiť čo sa dalo – no pri mojej 2,5 ročnej bežeckej kariére sa toho veľa nedalo. Patrím skôr medzi tých strategických bežcov, ktorí sa držia vzadu, s prehľadom že všetci sú predo mnou. Teraz ale mali ostatní v nohách 4hodiny behu a boli už pomerne vyčerpaní. Nechcem byť zlá, ale ten pocit, že niekoho predbehnem je fantastický. Dokonca ešte aj mužov. Značka 1km, čas 4,50. Fíha – ako rýchlo bežím, musím spomaliť. (Až v cieli som sa dozvedela, že 1km sa meral od starej značky) Slniečko ešte z posledných síl zapieklo, vzala som si špongiu a už som ju nepustila z ruky. Jedla a pitia bolo na občerstvovačke toľko druhov, že by ste si ani nevedeli vybrať. Nechala som jedlo ostatným, iba som doplnila tekutiny. Vo štvrtom kole hlava dole a zablúdila som – nesprávne som odbočila . Pri lavičke som si to všimla, rýchlo som sa otočila a bežala som späť na správnu cestu. Po siedmich okruhoch som odovzdala štafetu Peťovi. Ťahal celkom slušne asi 7 kôl, ešte tri minúty a mal byť koniec 6-hodinovky. Vzdal to. Vzala som mu zástavku, strčila do rúk foťák a skričala som že sa striedame. Rozbehla som sa na posledných 500 metrov, ešte ma pristavil bežec, s ktorému som dodávala energiu, prehodili sme pár slov a bežala som, čo sa dalo. Pridal sa Ervin – ten, ktorého som nevedela nafotiť lebo bežal dosť rýchlo. Zazneli trúby. Ervín skonštatoval, že škoda že nie sme pri občerstvovačke. Zapichli sme zástavky do zeme. A šli sme do cieľa.
Ženušky zo Srí Chinmoy centra navarili fantastické cestoviny s nejakým ešte lepším dressingom. Jedla bolo toľko, že sa zvýšilo. A prišlo vyhodnotenie. Naša mixovaná štafeta sa v mužských štafetách umiestnila na druhom mieste. Evka vyhlásila, že diplomy vyhadzuje, ale tento si určite nechá, aj s medailou za druhé miesto mužských štafiet. Verím tomu, že všetci bežci si tento deň užili, tak ako ja. Prekonali seba samých, aby podali čo najlepší výkon. Klobúk dole pred všetkými zúčastnenými bežcami. Chvála organizátorom, za takéto fantastické podujatie v príjemnej atmosfére nitrianskeho parku. K úplnej dokonalosti by už chýbali len čipy na nohy bežcov a elektronická tabuľa, aby vedeli ako sú na tom po každom okruhu. V každom prípade však táto akcia, kde bežci nebežia kvôli finančnej odmene je pre mňa príjemnou zmenou a odporúčam ju všetkým bežcom. Rada sa tu vrátim aj ja.
Ľudmila Benková
Napíšte komentár