Môj nevydarený polmaratón na 13.ME atlétov veteránov v Úpiciach, Česká republika

Naša užšia 11členná výprava pod vedením Jána Bakytu do Úpic došla autami v piatok po 13 hod. do Úpic. Hneď po príchode sme sa išli odprezentovať do centrály majstrovstiev, prevziať štartovné číslá a čipy. Potom po krátkej obhliadke námestia, kde bude štart behu na 10 km, sme sa presunuli do Rtyne v Podkrkonoší, kde sme mali dojednané ubytovanie. Po rýchlom vybalení batožín do štartu dnešného behu  nám zostalo k dispozícii cca 4hod. Ako to už vždy býva, hlavnou povinosťou pretekára je pripraviť si úbor na pretek, najmä pripevniť si štartovné číslo. Stáva sa, že pretekár si zabudne aj štartovné číslo, spomenie si na to, keď sa rozcvičuje. Mne sa to osobne stalo na WM atlétov veteránov na dráhe v Lahti a to v roku 2009. Pri rozcvičke a rozkluse pred behom na 5 km som zistil, že nemám štartovné číslo. V tom okamžiku ako keby do mňa udrel blesk. Zmeravel som. Čo teraz. Skúšal som všeličo. Jednoducho bez čísla má nepustia na štart. Mal som, ale sakramentské šťastie. Jeden Fín z organizátorov sa mi ponúkol, že autom zajde so mnou pre číslo do Lahti. Tak jednoduché to, ale  nebolo. Dráha, na ktorej sa malo bežať 5 000 m bola vzdialená cca 20 km od Lahti. Nikdy v živote som s takou netrpezlivosťou nesledoval plynutie času na hodinách ako vtedy, ako aj fungovanie semáforov na ceste, po ktorej sme sa doslova hnali.Na šťastie dopadlo to dobre. Stihli sme to. Do štartu behu na 5 km mi ešte zostalo necelých 5 minút, keď som už bol na tartanovej dráhe. Svoj rozbeh som stačil aj  vyhrať časom 18:48,44, no celkovo som skončil až piaty. Nebyť zabudnutého štartovného čísla mohol som byť aj rýchlejší. Môj čas by určite bol lepší a zaručil by mi medailové umiestnenie. Moji súperi štartovali po mne v druhom rozbehu. Medzi mojim časom a časmi v druhom rozbehu neboli veľké rozdiely. To len pripomínam, že aj takéto prípady a príhody sa bežcom stavajú.

Štart behu na 10 km bol na námestí o 18,00 hod. Bolo zamračeno. Teplota okolo 13 stupňov. To iba odhad podľa merania z auta. Štart bol spoločný pre všetky veteránske  mužské kategórie. Ženy štartovali pred nami o 16,00 hod. Po krátkej rovinke námestím sme rýchlo zbehli dole po kockách (cca 200-300 m ), kde už bola rovina, ale ešte tam boli kocky ( nemám rád takýto povrch).Potom sme bežali už iba po asfalte.  Cesta mimo úvodu a záveru bola rovinatá s mierným zvlnením. Po 5 km sme sa otočili a bežali späť po tej istej trase. Má to výhodu, že si môžem sledovať súperov. Za dobrých bežcov, ktorých poznám v našej kategórii M 70 a ktorých som sa obával bola dvojica  ( Peter Lessing a Herbert Frohling ). Problém bol, že toho druhého som na štarte prehliadol ( rýchlo vyštartoval ), ale Lessinga som dobehol a predbehol. Netušil som ale , ktorý ešte zo 70-tníkov je predo mnou. Po otočke som už videl, že Frohling je s určitým náskokom vpredu, čo ale neznamená, že to tak bude až do cieľa. Dnes sa mi pomerne dobre bežalo, najmä na rovinatých asfaltových úsekoch. Ale tu som zbadal, že predo mnou je ďalší Nemec ( 70-tnik ), ktorého som nepoznal. Neostalo mi nič iba pridať a držať sa svojho vyrovnaného tempa dúfajúc, že Frohlinga dobehnem. Hoci trasa preteku bola rovinatá, miestami sme bežali v zátačkach, nebol dostatočný výhľad čo sa deje vpredu, nemal som ani žiadnú signalizáciu ako na tom som. Záverečné stúpanie som pomerne ľahko zdolal a bez viditeľného vyčerpania som dobehol do cieľa. Trocha sa oteplilo, obloha bola zamračená a v závere už aj slabšie pršalo.Sila vetra bola v norme. Pre mňa dnešná teplota nebola ideálna. Mám radšie teplo. Spočiatku som pocíťoval chlad, ale postupne zahriatím som to prestal vnímať.

 

Po dobehnutí som už vedel, že víťazom v našej kategórii je Nemec-Herbert Frohlich a ja, že som druhý. Poblahoželal som mu k víťazstvu. Bol rád, že ma porazil a vrátil mi na oplátku to, čo som mu urobil na minuloročných ME atlétov veteránov na dráhe v Zittau-Zgorzelci.  Na 3., 4. 5. a 6. mieste dobehli všetci Nemci, pričom časové rozdiely neboli veľké. Mňa prekvapilo, že slabšie bežal Peter Lessing, dobehol až šiesty.

 

To bol prvý deň. Ešte ten deň a to o 19,30 bolo slávnostné otvorenie Majstrovstiev s kultúrnym programom. Najstarší český pretekár Jirí Soukup predniesol pretekársky sľúb. Po kultúrnej vložke o 20,30 hod. nasledovalo vyhodnotenie dnešného behu. Ako prvé boli ženy. Po nich muži.Organizátori dnes prišli s novinkou. Na pódiu nechali nastúpiť všetkých bežcov vo všetkých vekových kategóriach umiestnených na 1.mieste, po nich druhých v poradí a potom tí čo bolo na 3. mieste. Bolo nás tam veľa, ale vošli sme. Podľa mňa, ale toto rozostavenie malo svoju chybu krásy. Najlepšie to mali bronzoví, boli vpredu a prví boli schovaní vzadu. 

 

Oproti iným podujatiam, ktorých som sa zučastnil, organizátori  z Úpic odmeňovali bežcov na medailových miestach iba medailami,  bez diplomov. Inokedy na podobných veteránskych majstrovstvách, zažil som  aj slávnostnejší ceremoniál. Na 11.ME na ceste v roku 2009 (  v Aarhuse v Dánsku ) som pri dekorovaní  za veteránskeho európskeho majstra v pomaratóne dostal príležitosť držať v rukách slovenskú zástavu.Pri atletických majstrovstách na dráhe sa podľa technických možnosti niekde hrala aj štátna hymna víťaza, resp. iba sa odprezentovala vlajka.

Ešte jednu perličku. Ako najstarší účastník ( víťaz M 85 ) vystupil Semion Simkin toho času už občan Izraela  ( ročník 1924-89 ročný), ktorý vo svojom príhovore uviedol, že sa ako vojak ČA zučastnil oslobodzovacích bojov o Prahu v máji 1945. A je pre neho česť, že po 68 rokoch sa opäť vrátil do Českej republiky, ktorú pomáhal oslobodzovať. A má to šťastie, že je živý, čo nebolo dopriané jeho bojovým druhom a naviac ešte aj v neskorom veku zvíťaziť v dnešnom behu.

Druhý deň bola sobota ( 25.05. ). Na programe majstrovstiev boli štafety mužov a žien v krose. My sme tieto disciplíny neobsadili. V tento deň ( mám na myslí našu 11 člennú výpravu ) sme mali voľno. Po raňajkách krátky rozcvičkový tréning v blízkom okolí. Potom sme mali možnosť ísť do sauny.Čo som aj ja po veľmi dlhej dobe využil. Po nej odpočinok a potom individuálne-prehliadka okolia či návšteva mesta Úpice. Ja a trojica kolegov sme zašli autom  do strediska majstrovstiev, aby sme si pozreli včerajšie výsledky behu na 10 km. Žiaľbohu ( to bolo približne po 15 hod. ) ešte neboli výsledky k dispozícii, čo sme považovali za veľký nedostatok. Potom po krátkej zástavke na námestí kde bola inštalovaná tribúna sme si chvíľočku vypočuli hrajúcu českú kapelu. Bolo chladno. Boli sme prekvapení malým počtom prítomných ľudí. Predpokladali sme, že charakter tohoto podujatia pritiahne viacej divákov. Všímol som si aj skutočnosť, že absentovala výraznejšia propagácia 13.ME. Dlho sme sa nezdržali a vrátili sme sa späť na ubytovňu ( ubytovacie zariadenie českej štátnej správy ). Prevádzka zariadenia ( v uvedených dňoch iba my sme boli hosťami ) nám pripravila výdatnú večeru ( cestoviny a grilovanú hydinu ). V družnej besede, v peknom a útulnom prostredí, sme strávili večer, debatujúc čo nás zajtra čaká. Večer nám vyplnil aj televízny prenos finále vo futbale (  Éurópsky pohár ) medzi dvoma nemeckými klubmi.

 

Spať som išiel niečo pred 23 hod. Trocha som mal problémy s usnutím. Tie pramenili z toho, že som sa priliš prejedol ( polievka a hlavné jedlo v meste cca 14-15 hod. a potom večera, s ktorou som už mal problémy ).Ale snažil som sa nemyslieť, že má čaká dlhší závod-polmaratón. Ale nebolo to tak jednoduché, možno problémy s trávením ma prebudili niečo po 3 hod. nad ránom. Pokúšal som sa všelijako zaspať, ale neišlo to. Spal som štýlom-zatvorené oči, ale s otvorenými úšami. To mi nepridalo na odpočinku. Ráno, po pol siedmej som na cca 20 minút vybehol na ľahký rozcvičkovo-zdravotný tréning. Obloha bola zatiahnutá, sivá ako v novembri, pofúkoval vietor a bola citeľná zima. Triaslo ma. Hovorím si dnes to bude náročné. Treba sa teplo obliecť. Raňajky som mal veľmi skupé. Kúsoček rohlíka, natretý maslom, trocha syra a čo najviac džemu a medu. K tomu čaj. Ja osobne potrebujem toho mať čo najmenej v žalúdku pred behom. Najlepšie mi vyhovuje, byť hladným.

 

Hodinu pred štartom ( o 8,00 hod.) sme vyrazili do Úpic. Bez problémov sme došli do mesta. Už v aute som si všimol, že teplomer v aute ukazuje nízkú vonkajšiu teplotu ( 7 stupňov ). V šatni som sa prezliekol, odovzdal batožinu a vybehol som na rozklusanie ( viac menej na doklusanie k rannému tréningu ). Necitíl som sa dobre. Včerajšie prejedenie mi spôsobilo metabolicko-traviace ťažkosti. Jedným slovom nebola to tá správna pohoda aká ma byť ( ľahkosť a uvoľnenosť ). A k tomu ešte to chladné počasie. Poďme rýchlo na štart. Vyhľadal som si svojho súpera-piatkového víťaza. Postavil som sa vedľa neho. Kamarátsky sme sa pozdravili a zaželali dobrý beh. Štart polmaratónu bol o 9,00 hod. Dnes sme spoločne bežali muži aj ženy. Po výstrele a odštartovaní som si prednostne všímal môjho nemeckého súpera Herberta Frohlinga. No ten hneď od štartu nasadil rýchlé tempo, najmä na začiatku, keď sme zbiehali po kockách. Bežal až sa za ním prašilo ( kocky boli tak trocha posypané pieskom ).

Keď sme sa dostali na asfalt ( časť polmaratónu-zo začiatku sme bežali po tej istej trase ako v piatok-10 km ), vtedy sa už bežecký peletón ukľudnil. Všímol som si, že môj súper si už na mňa urobil väčší náskok. Povedal som si polmaratón je viacej ako piatková desiatka. Cez to všetko som si v duchu povedal.  Dnes je dobrý. Nebol som schopný tak rýchle hneď od začiatku bežať. Spolieham sa na svoju tempovú vytrvalosť. Pri otáčke na hranici 5 km som videl, že má náskok. V tom čase doľahli na mňa menšie ťažkosti ( ako dôsledok sobotného prejedenia ), ktoré som prekonal, ale už tá správna ľahkosť behu sa mi vytratila. Spomalil som a dobehol ma môj známy súper Nemec Peter Lessing. Spolu sme bežali viac ako 10 km. Snažil som sa vzdialiť od neho, ale držal sa má. Fúkal vietor a on bežal v mojom závetrí. Dnes bežal veľmi dobre. Je vyšší ako ja. Možno povedať na bežca vysoký, atletickej postavy s vyrovnaným dlhým pravidelným krokom. Dnes bežal ako stroj. Oproti včerajšku ako vymenený. Hovorím mu: „Peter dnes sa mi zle beží“. Časť trate sme bežali v trojici aj s Miroslavom Jamborom z ŠKK Lednické Rovné, ktorý ma povzbudzoval slovami: “ Drž sa ho, schovaj sa zaňho“. Na občerstvovačke cca na 15km, to sme už bežali po inej trase, ale rovinatej, som sa trocha zdržal. Lessing sa mi vzdialil a ja som začal spomaľovať. Prichádzala na mňa akási slabosť. Cítil som, že krok už nie je  tak dlhý ako zvyčajne. Nie som nováčik na dlhé trate. Tento rok som už 1.mája bežal úspešne Podvihorlátsky maratón a pred týdňom rovnako zdatne aj Tlmačskú 25-tku. Preto dobehnúť dnešný polmaratón by z tohto pohľadu nemal byť pre mňa problém. Hovorím si, dobehnem aspoň ako tretí, aj to budem za dnešných podmienok považovať za úspech. Ale čím viacej som sa blížil k záveru tým viacej som strácal síl. Hovorím si v duchu, vidíš to je dôsledok 40 minútového pobytu v sobotnej saune ( po viac ako 5 rokoch ). Jednoducho prišla na mňa totálna slabosť. Nevzdám sa. Nikdy som sa na žiadnom preteku nevzdal a to som pri dvoch maratónoch (Trnava v r.2007 a Čadca v r. 2009 ) prežíval veľkú krízu. Jedným slovom trápil som sa. Iba som túžobne pozeral na cestu, kedy uvidím najbližšiu značku ďaľšieho odbehnutého kilometra dnešného pre mňa nevydareného polmaratónu. A že bol nevydarený, to má asi 2-3 km pred cieľom dobehol tretí Nemec Omer, ktorého aj poznám. Už som vedel, že môžem byť iba štvrtý.Bežal svižnejšie. Všímol si, že mám problémy a využil to. Zrýchlil tempo.A nadôvažok môjho utrpenia má asi 1 km pred cieľom dobehol štvrtý Nemec, toho som nepoznal. Keď sme dobehli a pozrel som si výsledkovú listinu zistil som, že to ma predbehol Werner Stoecker ( ročník 1939 ). Musel som si  svoj kalich utrpenia vypiť do dna. Teda prvý štyria v mojej kategórii M 70 boli Nemci. Prví traja ročník 1941 s nasledovnými časmi (H.Froehling 1:34:50,P. Lessing 1:35:22, O. Sirin 1:36:08 ) štvrtý W.Stoecker ( 1:36:55 ročník 1939 ) a ja piaty 1:37:05 (ročník 1942 z nich najmladší ). Dnes bežali vynikajúco. Ja som podcenil niektoré detaily, vrátane absencie  výživných preparátov počas polmaratónu. Škoda prepasnutej šance, ale taký je už šport.

   

   Teda 26.5.2013  ( ako 71 ročný ) som zabehol polmaratón s najhorším časom. A aká irónia. V roku 2007, keď sa konali 10. ME atlétov veteránov na ceste v

nemeckom Regensburgu, som sa poprvýkrát zučastnil vrcholných veteránskych majstrovstiev. Ako aj teraz, aj vtedy ( beh na 10 km-tretie miesto a víťazstvo-  polmaratón ). Prečo to spomínam? Mám na to pekné spomienky. Už tretie miesto na 10 km a moja bojovnosť na trati, prekvapila nemeckých bežcov osobitne Petra Lessinga, ktorý bol vtedy nemeckou jedničkou v kategórii M 65 ( v roku 2006 na ME v Poznani zabehol maratón pod 3 hod.). Ale čo sa udialo na polmaratóne, to bola BOMBA. Neznámy Slovák ( o ktorom nikto nič doteraz nevedel) sa stál víťazom polmaratóne s časom 1:23:46 ( bol to môj prvý polmaratón v živote vo veku 65 rokov ) a odsunul istého víťaza Petra Lessinga až na druhé miesto. Bola to hanba pre nemeckú výpravu. Menovaný Lessing neprišiel ani na slávnostné vyhlásovanie polmaratónu. V nasledovných majstrovstách sme spolu superili, chovajúc sa k sebe korektne a kamarátsky. 

 

Ako slovenský dôchodca-bežec a veterán ešte si stále pri vyrábajúci, som nedokázal poraziť nemeckých bežcov-veteránov už iba oddychujúcich, ale pritom veľmi aktívnych a vitálnych dôchodcov. Tentokrát ich obdivujem!!!. 

 

Gratulujem im k víťazstvu!!!. Vrátili mi to  za 5km, 10 km a  maratón z ME atlétov veteránov na dráhe v Zittau v roku 2012, kde som získal zlato ( 5km, 10 km na dráhe ) a  striebro (maratón ).

 Nemci nie sú iba ekonomická veľmoc, je to národ bohatej kultúry, ktorého súčasťou je aj šport. A ony to skútočne dokazujú.

 

Ešte pár poznámok k tohtoročným 13.ME. Podľa môjho názoru po technickej stránke ( neviem posúdiť detaily ) boli zvládnuté. Boli problémy so včasnosťou výsledkov v behu na 10 km. Propagácia bola slabšia, nízká úroveň poskytnutých služieb bola  pri slávnostnom otváracom ceremoniále. Úplná absencia diplomov, resp. účastníckych listov. 

  

Môj článok je venovaný už staršej vekovej kategórii, ktorej som príslušník. Možno mladým čitateľom našich webových bežeckých stránok, mladým či o niečo starším bežcom,  ako aj priaznivcom rekreáčneho či príležitostného behu môj príspevok pripadá ako chvalenkárstvo staršieho dedka a  budú k nemu  mať “ nádych mladíckej úsmevnosti „, nehnevám sa za to. Je to iba úhol pohľadu rozdielnych generácii. Ja skôr apelujem na upevňovanie  medzi generačnej solidarity než na ľudskú nevráživosť.