MMM 2013 – môj prvý maratón.

Odštartované. A nič sa nedeje. Daň za veľké počty štartujúcich (v hlavnom poli cca 5000 ľudí). Konečne asi po ½ minúte sa začínam krok po kroku hýbať a asi po minúte pretínam štartovú čiaru. Teraz sa to už trochu začína podobať na beh. Podobným štýlom sa ide celá hlavná ulica, pozvoľné rozbiehanie a rozťahovanie štartovného poľa. 

 

Bežcov je dosť

 

Vôbec mi to nevadí, mal som v pláne opatrný začiatok a postupné zrýchľovanie. Cca 4 km bežím kľudné tempo odhadom 6 min/km. Určil som si stratégiu „nekontrolovania rýchlosti“ bežím iba pocitovo a hodinky budem kontrolovať len sem tam, skôr zo zvyku. Na Aničke (4,5 km) si dávam oddych v podobe odskočenia do kríčkov. Pri letmom pohľade na hodinky vidím čas 0:30 hod. Aj by som mohol začať behať, až tak sa flákať predsa nemôžem. 

Organizmus je rozbehaný, zahriaty, uvoľnený, cítim sa dobre, takže zrýchľujem. Tipujem okolo tempa 5 min/km, miestami aj o trošku menej. Kilometre sa míňajú 6, 7, 8 … Ani neviem kedy a tlačím do seba gel a tekutiny na 10. km. Predbieham vodičov na čas 4:00. Cítim sa vynikajúco, bez preháňania ako ešte nikdy predtým. Davy povzbudzujú, nenápadné slniečko svieti, vietor nefúka, neprší, ideálna teplota, ideálny stav… To bude dnes krásny deň. 

A už sa točím na 12. kilometri. Celý čas obieham všetko okolo seba, to sú asi ľudia, čo prepálili úvod. Občas s niekým prehodím zopár slov, na niekoho zakričím, povzbudím. Sem tam si všimnem niekoho medzi divákmi, sem tam si všimne niekto mňa. 

 

Beží sa mi dobre

 

Na 15. kilometri opäť doplnenie tekutín, stále maximálna pohoda. Trošičku ma začína pobolievať horná časť ľavého chodidla, asi nesprávne šnurovanie, ale nevšímam si to, to sú len sprievodné javy behu. Predo mnou je pomerne dlhá a rovná Moyzesova ulica a ja v diaľke zbadám žltý balónik vodičov na čas 3:30. Mohol by som ich ešte dobehnúť. Ale zase nepreháňať, takže nezrýchľujem. 

Dnes to ide všetko naozaj rýchlo, už vbieham na Hlavnú ulicu (20 km), dávam si Agave gel, jonťak, vodu, citrón, soľ a potom už len vychutnávam fantastickú atmosféru 1 km po obrátku a potom 1 km od obrátky, celú Hlavnú ulicu. V Košiciach to naozaj žije. Na 22. km stretávam v protismere Tomáša, na 23. km sprievodné auto čela maratónu a zopár čiernych postáv. Tlieskam na povzbudenie a bežím si ďalej svoje. 

Počty bežcov okolo mňa nejako povážlivo klesli. Jasné, veď som už v druhom kole, polmaratónci už nebežia, takže vypadlo cca 3000 ľudí. Ale stále je tu toho dosť.

 

Bežcov ubudlo

 

25 km, nejako ten gel ešte nezaberá a už by mohol, nenápadne sa začína prejavovať pokles energie. Nevadí, Agave má pomalší nábeh, ale potom dlhšie vydrží. Na 26. km dávam ďalší gel, joňťak … aj sa trošku rozchodím a rozťahám.  Plán bol pred 33. km zhustiť príjem, takže okrem 20. a 26. ešte bude nasledovať gel aj na 31. kilometri. Radšej chcem byť „presýtený“, ako by mi sacharidy, minerály … chýbali. 

28. kilometer a už začínam byť nedočkavý, čo ten gel nacvičuje, nejako sa nie a nie dostaviť príval sily a energie. No, toto sa mi nepáči. Prebieham 29. aj 30. kilometer ale už to nie je ono. Ani davy už až tak nepovzbudzujú, slniečko až tak pekne nesvieti, vietor, dážď ani teplota ma už akosi nezaujíma, ideálny stav to rozhodne nie je… Pred občerstvovačkou na 31. kilometri prechádzam do chôdze, pomaličky do seba tlačím gel, zapíjam dostatočným množstvom tekutín, beriem banán so soľou a kráčam ďalej s fľašou v ruke. Po 50 m opäť bežím a začínam chápať prečo mi toľko ľudí hovorilo, že maratón začína na 30. kilometri. Za mnou plno kilometrov, ale predo mnou stále neskutočne veľa.

Povestný 33. kilometer, môj stav sa nijako nezlepšuje, teraz už viem ako vyzerá kríza. Cítim že energiu veľmi nemám, našťastie ma ešte ako tak počúvajú aspoň nohy. Až na to ľavé chodidlo, to bolí stále viac. Ako by to nestačilo, okolo 35. kilometra začínajú žalúdočné ťažkosti. Neviem síce z čoho, veď mám úplne prázdny žalúdok, ale je mi na vracanie. 

So sebazaprením dobieham k občerstvovačke na 36. km a idem jesť. Banán, joňťak a našťastie majú aj keksy, jem asi 3 kusy. Predbieha ma vodič na čas 4:00 a aby ma ešte viac naštval, zastavuje pri krčme a pije asi ½ piva. Ďakujem ti pekne, presne toto som potreboval. Aspoň sa skúsim vodičov a skupinky bežcov okolo nich udržať. Ide to asi tak 500 metrov, ale radšej to vzdávam, pre istotu. Ako som to hovoril na tom 12. kilometri, o prepálenom úvode? Nie tí bežci, čo som ich predbiehal prepálili úvod, ale ja.

Žalúdok sa spamätal, zato nohy začínajú štrajkovať. Nenápadne ma chytajú mierne kŕče, ale čo je horšie, ozýva sa pravé koleno, moja stará „boliestka“ čo sa ukáže vždy, keď ju najmenej potrebujem. Hodiny na veži na radnici ukazujú 12:30 a ja mám do cieľa trošku viac ako 4 km. Smiešna vzdialenosť, také som behával len v rámci rozcvičky. Ozývajú sa vo mne posledné ambície na dobeh v čase pod 4:00 hod. 

38,5 km, rýchly gel čo som so sebou niesol pre istotu, už do cieľa nedonesiem. Ak som niekedy hľadal vhodnejší čas na akútnu záchranu, tak je to presne teraz. Pijem k nemu naozaj veľa vody. A opieram sa o stĺp aby som sa trochu rozťahal. Blbý nápad, stehnom mi prebehne vzorový krč. Radšej to idem rýchlo rozchodiť a potom utekám ďalej, kým ma počúva ešte aspoň hlava, lebo telo to už nenápadne vzdáva.

 

Už aby bol koniec

 

V poloeufórii a s čiastočne fungujúcim rýchlym gélom dobieham až do posledného kilometra a na Hlavnej si už len vychutnávam radosť že to budem mať konečne za sebou. Nie, zďaleka to nie je taká radosť ako na iných pretekoch, teraz sa naozaj teším už iba z toho že o chvíľočku bude koniec. Už vidím veľké hodiny nad cieľom a s ich približovaním sa dostavujú aj zvláštne pocity. Chce sa mi smiať, plakať vracať… lapám po dychu, moje videnie je nejaké rozmazané. Takže sa pre istotu obzerám po nejakom plote, alebo zábradlí, o ktoré sa budem môcť oprieť, keby náhodou. V takomto stave dobieham rýchlosťou splašeného slimáka do cieľa. 

 

Hurá, cieľ

 

4:03:16. Prejdem ešte zopár krokov za čiaru a opieram sa o zábradlie. Niekto mi niečo hovorí, nevnímam. Neviem ako asi vyzerá stav tesne pred kolapsom, ale tipujem že takto. Nádych, výdych, nádych … Je to zvláštne, ale po cca minúte nastáva reštart organizmu. Usmievam sa, komunikujem, beriem si vodu, medailu a už s kamarátmi preberám dojmy.

Zaujímavé aké diametrálne rozdielne sú pocity a stavy 20 metrov pred cieľom a 20 metrov za cieľom. Ale dal som to, už je zo mňa maratónec …

 

PS: Rád by som poďakoval viacerým ľuďom, ale za všetkých aspoň jednému, Jozefovi „Kemovi“ Pollákovi. Tréner je možno silný výraz, ale jeho pomoc a rady mi dali veľa. A keď ho nabudúce budem počúvať ešte o trošku viac, možno bude aj môj ďalší maratón ešte o trošku lepší.  

 

Ivo Kuzevič