Maratón Pohronským Inovcom

V zime nie je veľa pretekov, preto keď som v decembri videl, že vo februári je Maratón Pohronským Inovcom, 42km/1400m, chcel som sa prihlásiť. Lenže na stránke hlásili plno, bola možnosť sa prihlásiť ako náhradník. Tak som to skúsil.

Aj som na to zabudol, keď v pondelok, 5 dní pred pretekmi prišiel email, že sa uvolnili miesta, a že či nechcem. Jasné, rýchlo som zaplatil, poslal potvrdenie a keď mi prišiel potvrdzujúci email, všimol som si, že preteky sú už o 5 dní. Ups, ja v objemovej zimnej príprave, žiadna rýchlosť ani kvalitka, to bude ťažké, ale ako tréning dobré, povedal som si.

Potom čítam pozorne propozície – pozor na medveďa a voľne behajúcich psov. A sakra, budem sa držať v strede poľa a snáď ako vychudnutý kostnatý nebudem chutiť. Z takmer 200 bežcov si snáď vyberú niekoho šťavnatejšieho. 🙂

Zistil som, že od nás idú traja bežci, tak som sa k nim do auta nanominoval, že pokecáme o behu a tak. No títo extra bežci Emil, Mišo a Jožko začali o stovkách – Kysucká, Hriňovská… nič pre mňa, ani som sa nemal ako zapojiť do diskusie… Tak som sa s nimi aspoň skúsil dohodnúť, že nech ma počkajú kým dobehnem. Dali mi max. cieľ dobehnúť do 5 hodín, ja som tajne dúfal 4:30 hod.

Na registrácii sa poznali s polovicou štartovky, to je ten, to je ona, bežali to a to, vyhrali to a to. Kam som sa to prihlásil, asi som tu omylom.

Počasie bolo chladné, ale slnečné. RRR – rozklus, rozcvička, rovinky, ako tréner Štefan prikázal. Poriadok musí byť. Napĺňam 1l vody, veď čo ak by nebola na občerstvovačke. Beriem aj 2 gély, pikao, magnézium. Balím aj fúkerku, keby bola na hrebeni víchrica. Kontrola profilu trate – prvých 10km hore kopcom prevýšenie 630m, potom 10km dole 570m, 10km hore 500m a potom hore-dole a posledných 6 km dole. Keďže neboli prudké stúpania a na konci sa beží väčšinou dole, rozhodol som sa bežať bez paličiek.

Ideme na to

Tak som sa postavil dopredu, nech aspoň chvíľu bežím s najlepšími, asi 500m som vydržal s Denisou Kušnierovou, potom som jej chvíľu videl chrbát a potom ju registroval až v cieli. Najrýchlejšie sa rozbehli psy, len si bežte, aspoň odplašíte medveďa. Povedal som si, že preteky sa nevyhrávajú na prvých 10km, ale môžu sa tam prehrať. Začalo sa hneď zostra, do kopca. Takže som si strážil tepy hore kopcom (160-165) a pomaly som si šiel svoje tempo, išlo sa mi dobre. Nenechal som sa splašiť rýchlikmi, nezopakujem chyby z minulých závodov.

Po hodinke som na Veľkom Inovci, trochu posnežené, dal som si gél. Terén sa zlomil a 7km dole na občerstvovačku. Beh dolu kopcom neovládam, bojím sa o kolená a členok, takže som stratil pár pozícií. Snažím sa zostať v pohode, zdravie je na prvom  mieste. Na 17.km občerstvovačka, skvelý výber – voda, cola, ionťák, banán, pomaranče, sladkosti, ďatle, chlieb s masťou. Doplnil som vodu, zjedol banán, ďatle a magnézium. Aj by som zostal dlhšie, len potom by som sa už nedostal dnes do cieľa. 2 min. stačili a idem. Ešte 2 km dolu po asfalte, odbočka na hlavnú cestu a opäť asfalt. Tentokrát hore, celých nekonečných 10km. Tam sa mi zišlo šetrenie energie a výbehy na Martinské hole. Bežal som stále, myslel som si že pomaly, ale ako som začal predbiehať asi 10 pretekárov, energia sa mi vracala. To je pocit, keď zistíte, že nie ste na tom najhoršie.

Na 29.km kliešte – samokontrola a hybaj ho hore dole, trail sa striedal s asfaltom. Povedal som si, nemusíš sledovať značenie, veď vždy za niekým pôjdeš, stačí sa ho držať a kochaj sa prírodou. No určite, zrazu nikoho nikde a značenie som márne hľadal. Stres, panika, našťastie bežec za mnou ma videl a kričal, aby som sa vrátil. Tak som si trochu nadbehol, blbec. Už sa budem pozerať len po značení a držať za niekým.

Na 33.km tajná kontrola a občerstvenie. Cola prišla vhod, dal som si pikao (používam ho vždy keď už gel nejde dolu krkom) a hybaj na posledných 9km. Hore – dole, trail a znova asfalt. Kedy už pôjdeme len dolu kopcom. No mal som si zahryznúť do jazyka, prudko dole po lese, blate, vode – tak akurát na podvrtnutie členkov. Tak som radšej spomalil. Posledné 2 km dolu kopcom po asfalte, stratil som ďalších 5 pozícií.

Mám to za sebou

Do cieľa vbieham, pozerám na hodinky 4:16, paráda, žiadna kríza. Tí najlepší už aj zabudli že dnes bežali, boli osprchovaní aj najedení. Ale ja som bol spokojný. Ešte výklus, sprcha a kapustnica. Aj chlapci ma počkali a odviezli domov.

Odporúčam tento veľmi pekný behateľný trail, aj keď na môj vkus priveľa asfaltu. Na budúci rok prosím so snehom, keď je už ten február 😮

Miro Franko

Comment moderation is enabled. Your comment may take some time to appear.