Keď mi pár dní pred 17. novembrom 2019 zavolala Soňa Macejáková, že by mi „prevelice“ rada venovala jeden z piatich „voľňáskov“ na divadelnú premiéru predstavenia Manifest možností, považoval som si to za veľkú česť.

To, že v tomto kuse bude účinkovať aj ona aj jej sestra Libuša, mi oznámila trochu opatrne, aby ma náhodou touto informáciou nevystrašila. Mňa tým samozrejme vôbec neodradila, skôr ma to veľmi motivovalo z viacerých dôvodov: 17. november bol významný deň, ktorý som takto mohol stráviť veľmi netradičným spôsobom, nakoľko samotná návšteva divadelných predstavení je v mojom prípade veľmi netradičnou činnosťou. No a vidieť ženu, ktorú som dňa 12.5. 2018 v Nitre na behu: „Self-Transcendence 6/12h a 100km“, v jej 62 rokoch života pripravil o maratónske panenstvo som považoval za veľký bonus tohto pozvania!
Nevedel som, že v budove YMCA sa vôbec dejú nejaké divadelné predstavenia a tak ma to motivovalo o to viac, že v tejto budove som bol naposledy pred 40 rokmi, keď tu ešte fungovalo kino a videl som tu vtedy na širokouhlom plátne kultový film Čeľuste.
Keď som tento raz vošiel do budovy tak tam bol dosť veľký frmol a tak som sa s ťažkosťami predral až k nejakému okienku, kde som podľa Soniných pokynov mal povedať že idem na predstavenie na voľný lístok od pani Macejákovej. Zmätený típek mi po chvíli prezerania nejakých papierov oznámil, že tu žiadna pani Macejáková nemá účinkovať. Keď som sa teraz pre zmenu zmiatol ja, tak som sa obrátil smerom von z budovy, presvedčený že zrejme došlo medzi Soňou a mnou k nejakému informačnému skratu, keď mi z davu ktosi zrazu vyskočil na krk. Bola to práve Soňa a sebe vlastným spôsobom ma vystískala a následne aj jej sestra Libuša, s ktorou sa poznám aj ako so susedkou z našej chaty na Záhorí. Len dopoviem, že som sa samozrejme vydal k nesprávnemu okienku, lebo tam vyberali vstupné na akýsi koncert a Manifest možností sa konal v suteréne budovy, kde bola vytvorená alternatívna scéna. Už samotný začiatok predstavenia napovedal, že pôjde o dosť netradičný„kus“, na čo ma Soňa vopred taktiež opatrne upozornila. Keď vybehlo na pľac 5 žien, ktoré začali obiehať asi 80 metrový okruh javiska, ktoré nebolo navyše od hľadiska nijako oddelené začal som nadobúdať pocit, že pôjde o dosť veľkú avantgardu. Po chvíli všetky ženy prešli do zvláštnych choreografických polôh a jedna z nich začala rozprávať svoj životný príbeh. Jediná žena, ktorá sa však nezastavila a pokračovala vo svojom behu bola práve Soňa. Postupne vyrozprávali svoj životný príbeh ešte dve ženy a jednou bola aj Sonina sestra Libuša Puškárová. Boli to príbehy ich vlastných životov pred, počas a po Nežnej revolúcii. Bolo to fascinujúce divadlo so skutočnými životnými príbehmi a s veľmi netradičnou choreografiou, ktorá toto prestavenie posúvala do tak trochu abstraktného zážitku, ktorý v konečnom dôsledku zanechal v divákoch pozitívne fascinujúci dojem. Čo bolo divadelne veľmi „šialené“ a popri tom taktiež fascinujúce, tak určite to, že po celý čas predstavenia Soňa síce nepovedala ani jediné slovo, ale podala fyzicky najväčší výkon, lebo počas celého hodinového predstavenia v kuse bežala, samozrejme naboso, ako to realizuje aj na mnohých vytrvalostných pretekoch, ktorých absolvovala už stovky. Jej bosonohé bežecké „predstavenie“ zvláštnym spôsobom atraktívne umocňovalo atmosféru celej scény a dodávalo jej súčasne pohybovú dynamiku. Po hodine sa predstavenie skončilo s veľkým „stejding ovejšn“ ktorým diváci odmenili všetkých účinkujúcich a tých ktorí sa na tomto atraktívnom vystúpení realizačne podieľali.
Netrúfam si zachádzať do odborného rozoberania témy, ktorá ale veľmi zaujímavým spôsobom priblížila rôzne pocity rôznych osôb, ako oni osobne prežívajú transformáciu doby počas 30 ročného obdobia od „Nežnej“ po dnešok. Ale rozhodne by som sa nebál pozvať každého, kto chce vidieť niečo veľmi netradičné, čo v ňom zanechá nezabudnuteľný človečensko – umelecký dojem. ( V prípade Soni Bosonohej Macejákovej navyše aj športový…)
Na záver som si ešte uvedomil, že Soňa si týmto počinom súčasne splnila (možno) aj dve želania: Za prvé, že účinkovala vo vážnom divadelnom predstavení a za druhé, že môže o sebe povedať aj to, že sa týmto účinkovaním oficiálne stala aj profesionálnym športovcom, nakoľko za svoj bosonohý bežecko-herecký výkon na doskách, ktoré znamenajú svet dostala aj oficiálny finančný honorár. Ten si nielen ako herečka, ale hlavne aj ako profesionálna športovkyňa určite zaslúži!

Milan Rozkopf

PS:

Petra Fornayová je režisérkou predstavenia „MANIFEST MOŽNOSTÍ“. Do hry potrebovala aj 3 ženy nad 60 rokov a tak sme sa spolu so sestrou Libušou a kamarátkou Jankou zučastníli konkurzu. O pár dní dostávam mail: „Dobrý deň pani Macejáková, po konkurze by som Vás rada oslovila na účinkovanie v predstavení Manifest možností. Prosím, dajte mi vedieť, či súhlasíte. Prvá skúška bude v piatok 20.9. o 14,00 v Novej cvernovke na Račianskej ulici. Ďakujem za Vašu odpoveď.“ Bolože to radosti. Takúto odpoveď dostala aj sestra a kamoška Janka. A tak sme začali nacvičovať. Bolo to zvláštne netradičné nacvičovanie. Petra „pátrala“, čo by sme chceli v hre robiť a tak na jej otázku som tak skromne poznamenala: „Behať a naboso“ Zo začiatku to moc veľký ohlas nemalo, hlavne to, že chcem behať bosá, ale napokon s priazňou osudu som na doskách, ktoré znamenajú svet celú hodinku behala a naboso a užívala som si to. Na skúškach som si pre zaujímavosť merala koľko km odbehnem a bola som prekvapená, na jednej skúške to bolo 23 km. A za hodinku cca 9 km. Keď bola dramatická rýchla hudba, tak som bežala „odušu“ a keď sa napríklad sestra „vykecávala“ ako sme sa snažili dostať devizák, aby sme mohli ísť na Majstrovstvá sveta v písaní na stroji, tak som bežala o niečo pomalšie. Pri jej slovách, že keď sa otvorili hranice, tak si veľa slovenských bežcov splnilo svoj sen bežať maratón v New Yorku a tiež si ho odbehne aj moja sestra som zamávala do obecenstva (pri nacvičovaní som začala mávať do prázdneho obecenstva a naša zlatá režisérka deň pred premiérou vraví: „Soni, môžeš potom mávať“. Ja v šoku, že to vážne? Prevelice ma to potešilo). A práve ako som behala a krúžila, tak som sa snažila aby som pri týchto slovách bola na javisku vpredu, tak som striehla kedy zaznie to čarovné slovíčko „NEW YORK“ a začala som mávať, že to som ja tá sestra. Milé bolo od obecenstva, že sa zasmiali, tak mi to dobre padlo a brala som to ako taký záväzok, že maratón v NEW YORKU si určite niekedy odbehnem. Teraz to dala sestra na vedomie svetu, že aj moja sestra si ho odbehne.

Naša Janka celý čas sedela a hádzala priesvitné guľôčky do „potôčika“ – žblnk, žblnk. Sestra vyrozprávala aké ťažké bolo dostať devizák, ako ľudia odchádzali za lepším životom na západ, ale niektorí si to aj na poslednú chvíľku rozmysleli a nenastúpili do lietadla smer Austrália. A veľa slov zaznelo o soli. Solivary stáli v Prešove takmer 500 rokov. Zanikli doslova z večera do rána… Teraz sú Rakúšania, ktorí už našťastie nebalia tú ich soľ do pôvodných Prešovských sáčkov … ale veď tá soľ vôbec nesolí … Mladé dievčence Sonka a Sisi tancovali, či skôr tie ich pohyby boli akoby prišli nadpozemské bytosti – pre mňa fascinujúce, netradičné pohyby, ktoré zapadali do deja a nechávali v napätí divákov. Anka vyrozprávala príbeh ako to všetko začalo. Krásne a s elánom sa rozohnila pri určitých rozhodnutiach, ktoré ja dodnes nechápem. Rozprávala aj o plavárni Grossling: „..chodili sme tam plávať. Grossling zatvorili v roku 1994 a odvtedy chátra. Najkrajšia plaváreň na svete.“ Pri týchto slovách sa mi aj slzy hrnuli do očí, pretože tiež sme tam chodili plávať Ja nerozumiem tomu prečo, prečo nie je Grosling? Zaznelo aj slovo privatizácia …nie to sa nemalo stať …

Som veľmi rada, že som súčasťou predstavenia „MANIFEST MOŽNOSTÍ“. Je to predstavenie, ktoré treba vnímať srdcom. Ak niekto presne nevie, prečo Janka hádzala celý čas priesvitné gulôčky, tak nevadí, ale dodávalo to atmosféru času. Čas plynie a stále plynie – odrátava sa ako tie guľôčky padajú žblnk, žblnk. V predstavení sú aj momenty na zamyslenie. Prečo už nie je Prešovská soľ?

Slobodu, lásku, vieru, pravdu potrebujeme ako soľ. Soľ potrebujeme ako soľ – aj tieto slová odzneli v predstavení a Janka hádže biele guľôčky – zrnká soli? do potôčika a divák sleduje so zatajeným dychom, či tá bežkyňa keď preskakuje ten gulôčkový potôčik, či sa jej náhodou za tú hodinku nepodarí nepreskočiť …

Petra predstavením „MANIFEST MOŽNOSTÍ“ ukázala svoju výnimočnosť podať dianie pred aj po 17. novembri spôsobom jej vlastným, dala priestor nám trom ženám – neherečkám nad 60 rokov, aby sme svojou prítomnosťou v predstavení vypovedali o dobe spred 30-tich rokov.

Premiéra predstavenia „MANIFEST MOŽNOSTÍ“ sa konala na 30. výročie Nežnej revolúcie dňa 17.11. 2019. Už sa teším na prvé reprízy – dňa 15. a 16.1.2020 v divadle A4 v Bratislavskej YMKE.

Predstavenie „MANIFEST MOŽNOSTÍ“ má čo svetu povedať.

ultrabežkyňa Soňa Macejáková

Foto: titulka – Manifest možností – Petra Fornayová, Soňa Macejáková, bežci, Janka, Libuš a spol.