Malokarpatský maratón 2007

tak a mam to za sebou. Ďalší úspešné absolvovaný maratónik. Výsledný čas 2:48:56 je o 1:01 min lepší ako môj doterajší osobáčik z roku 1992. A je o to cennejší, že sa na rozdiel od toho doteraz rekordného sa tento bežal po tej starej pôvodnej trati, kde je o zopár kopčekov viac.

tak a mam to za sebou. Ďalší úspešné absolvovaný maratónik.

tak a mam to za sebou. Ďalší úspešné absolvovaný maratónik. Výsledný čas 2:48:56 je o 1:01 min lepší ako môj doterajší osobáčik z roku 1992. A je o to cennejší, že sa na rozdiel od toho doteraz rekordného sa tento bežal po tej starej pôvodnej trati, kde je o zopár kopčekov viac.

Štartovalo sa spred Fakulty na Bottovej ulici a v podstate sa išlo hneď smerom von z mesta na Suchú. Po štarte sa vytvorili dve skupinky. Teda ono ich určite bolo viac, ale ja mám prehľad len o tých to dvoch. V prvej bol polial Chavavko (alebo tak nejak sa mu nadáva) Jano Moravec a Peter Portášik. V druhej som bol ja. Tomáš Giertli, Laco Findl a Peter Radič, ktorý asi tak po dva a pol kiláku od nás odpadol. Nakoľko v tej prvej skupinke ten poliak nechcel spolupracovať, tak sa stalo to, že na treťom kiláku sme ich dobehli a dokonca som sa na pár sekúnd dostal do čela :o)) Ale netrvalo dlho a zase nám ušli.
Desiatku sme mali za 38:45 Asi na 13 km začal odpadávať z nasej skupinky Tomáš Giertli a pre mňa nastala dilema či to ťahať s Lacom dopredu, alebo počkať na Tomáša a bežať s ním. Samozrejme, že to dopadlo tak ako vždy a ja som si vybral tu ťažšiu možnosť :o((. Ale keďže sa bežalo vcelku dobre, tak prečo to neskúsiť. Za Hornými Orešanmi prišli kopce a tie ja nemám moc v obľube a veru mal som čo robiť, aby som sa udržal Laca. Méta 20 kilometra. Časomerač hlási.
Chlapci došli mi baterky, neviem čas. Ale z výsledkov pozerám, že to bolo okolo1:19:00. Horšie bolo to, že Laco po pár metroch po tejto méte hlási: choď svojím tempom, ja mám toho dosť” Toto veru nebola potešiteľná správa. Viac ako polovicu maratónu ťahať sám na mňa nepôsobilo dva krát povzbudzujúco. Ale Pišta (Lehen) zahlásil, aby som išiel ďalej svojím tempom a tak nechávam Laca za sebou a vydávam sa na boj sám so sebou. Prichádza prvá kríza a s ňou nepríjemné pocity ako to so mnou bude ďalej. Asi tak 200 – 300m predo mnou je osamotený Peťo Portášik, ale ja nemám odvahu sa vydať na stíhačku za ním. Opäť sa blížime k Horným Orešanom, kde trošku prekvapený Jaro Lieskovský hlási do mikrofónu, aby som to neprepálil. Zbeh do H.O. Snažím sa trošku vytriasť a uvoľniť sa.
Keďže ma čaká ešte poriadny kusisko trate, tak to dole týmto kopčekom “nepúšťam”, ale snažím sa o udržanie rovnomerného tempa. Sem tam sa pozdravím s bežcami ktorý bežia opačným smerom. Zbeh mám za sebou. Je čas dobiť energiu a tak začínam experimentovať a hádžem, či skôr vytláčam do seba obsah 25 ml gélu. Blééééé !!! Chuť nič moc a tak to zapíjam energetickým nápojom, nech sa mi huba nezalepí. Ceduľa Trnava 14 km, žiaľ to neplatí pre mňa, keďže na križovatke v H.O. nepokračujem rovno, ale odbáčam vpravo smer Dolné Orešany, Lebo vraj aj tam ma chcú vidieť a majú prichystanú slávobránu, špalier zostavených z mladých sporo odetých žien a mažoretky. Toto však pre mňa znamená stúpanie a to ma teda dva krát neteší. Za zákrutou stretáme Tomáša Strašku z Viktorky, pozdravíme sa pokračujem v behu. Tu niekde míňam métu 25 kilometrov. Už to bude len ubúdať. Už sa to kráti. Musím vydržať! Opúšťam H.O. a vydávam sa zdolať už spomínané stúpanie. Na Pištovu otázku “Ako sa cítiš?” Odpovedám, že vcelku sa to dá, len trošku cítim lýtka. Čo malo znamenať, že bolo už aj lepšie a že viem to, že ma ešte čakajú ťažké chvíle. A to že mi sem tam zaľahne v ušoch tiež naznačuje, že to so mnou (a pitným režimom) už není také ako na začiatku. Vbieham do Dolných Orešan a blížim sa k zákrute pri kulturáku. Tie s prepáčením “svine” ma oklamali. Nikde žiadne mažoretky, žiadne sporo odeté devy a už vôbec nie slávobrána. Dokonca ani žiadne ponúknutie vínkom ako tomu bolo pred 15. rokmi. Tí ľudia sa pokazili. :o)) Medzi divákmi spoznávam Mareka Zuzčáka a tak sa pozdravím aj s ním. Odmietam študentkami ponúkaný ionťák, alebo čaj a vydávam sa smerom do Trnavy. Ceduľa hlási údaj Trnava 13. Hovorím si tak to by som už mohol zvládnuť. Zbeh dole kopčekom. Opäť sa snažím uvoľniť sa a trošku vytriasť nohy. Bežím z jednej strany cesty na druhú. Našťastie tento jav nie je spôsobený tým, že by som bol taký zničený, ale tým, že cesta sa kľukatí a ja sa snažím ísť najkratšou cestou. Nenápadne sa obzerám okolo seba a hľadám toho psa, ktorý ma tu naháňal počas minuloročného maratónu. Pes nikde. Asi som ho minulý rok uštval. :o) Ako si tak spomínam na toho psa, tak si uvedomím, že v týchto miestach som toho mal minulý rok dosť a prichádza na mňa ďalšia vlna zúfalstva a skepsy. Plešo (Mirec Plešivka) hlási 1:40 k dobru na Laca Findla. Pišta sa rozhodol, že ma uštve a posiela Pleša dopredu zistiť stratu na Peťa Portášika. Už po x-tý krát nás obieha Jaro Lieskovský na aute a povzbudzuje ma, teda aspoň on si to myslí a hovorí Pištovi, aby mi pomohol. Pišta to buď nechápe, alebo nechce pochopiť a nezoberie ma na rúru, aby ma aspoň kúsok odviezol a necháva ma ďalej trápiť sa po vlastných. :o(( Skôr ako dobieham na miesto, (začiatok obce Košolná) kde na nás čaká Plešo a ten hlási opäť ten istý údaj ako pred časom.1:40 strata na Peťa míňam métu 30 km. Hlásia 1:58:25. Čo je vcelku nádejný čas.
Neviem prečo, ale časové údaje o náskoku a trate na mňa vôbec nepôsobia dobre a uberajú mi sily. Snažím sa z tohto stavu rýchlo dostať a začínam vyzerať ceduľu s údajom Trnava 10. Na túto ceduľku si podobne ako tomu bolo pri psovi z Dolných Orešan veľmi dobre pamätám z minulého roku. Na tomto mieste som toho mal fakt dosť a už som chcel ísť krokom. Tento rok to bolo o niečo lepšie a ako tak míňam túto ceduľku, tak si hovorím, že oproti minulému roku je to dobré a že to už nejako dobojujem.
Opúšťam Košolnú a vydávam sa miernym stúpaním do Suchej. Tu niekde nás dobieha Peťo Dolák na bajku a dáva sa do debaty s Pištom, že mi to dobre ide, a že to je na čas okolo 2:40 …
 
Ako som viac krát spomenul, tak takéto debaty na mňa pôsobia deprimujúco a ani tento raz tomu není inak. V Suchej, je zlom a beží sa opäť z kopca. Je tu síce snaha o uvoľnenie sa, ale už sa to nedá :o( A je to tu !!!! Už to prišlo!!! Kríza jak sviňa. Pár stovák metrov pred métou 35 km na zákrute so zrkadlom to prišlo. Cítim, že toto už len tak ľahko nerozchodím a začínam koketovať s myšlienkou, že pošlem Pištu nech ide kade ľahšie a že ja to už nejako dokráčam. Chytám sa poslednej šance a pýtam si od Pištu poslednú nachystanú energetickú vzpruhu v podobe 60 ml. gélu. Tento je už redší a “piteľnejší” ako ten predtým. Nalievam ho do seba a moje tempo “krok sun krok” vo mne vyvoláva opäť spomienky na minulý rok. Posledná zákruta v Suchej, nasleduje občerstvovačka, kde opäť odmietam všetky ponuky od mladých študentiek a vydávam sa k méte 35 km, ktorá je asi 50 – 100 m za občerstvovačkou. Horšie je ale to, že ma čaká síce len mierne, ale zato dosť nekonečné stúpanie, ktoré má určite viac ako kilák. Teda aspoň mne sa to tak zdá. A aby som toho nemal dosť tak sa začínajú diať čudné veci s mojim telom. Sem tam ma trošku “potiahne” na vnútornej strane stehien. Neviem ako sa tomu nadáva, možno slabiny. A aby som “nekríval”, tak raz je to na jednej nohe, a potom na druhej. Ale mlčím ako hrob a partizán v jednej osobe a na Pištovu otázku : “Ako?” Síce pripúšťam, že mám toho veru dosť, ale k týmto komplikáciám sa nepriznávam. Pišta vie, že toto je asi najťažší úsek a tak sa snaží povzbudiť a poradiť a pomáha mi zdolať toto stúpanie a túto časť “nekonečného príbehu”. Lebo inač sa úseku Suchá – Trnava pri MKM nedá povedať. Podarilo sa mi vsugerovať, že ten gél zabral a už to s tou únavou není také zlé a na Pištovu radu a aj nejaké tie moje skúsenosti skracujem krok a snažím nejako frekvenčnejšie (ak sa tomu vôbec tak dá povedať) vycupitať toto stúpanie.
Podarilo sa a už ma čaká len rovina. Pomaly ale iste sa približujem k Pivovaru čo je neklamným znakom, že už budem za začiatku TT. Snažím sa trošku sa znormalizovať a v rámci možnosti aspoň o trošičku predĺžiť krok. Tuším sa to aj podarilo a metríky pomaličky ubiehajú. Pišta ma stále ženie do predu. A ja sa snažím plniť jeho pokyny a bojujem so sebou, s únavou, a sem tak aj nepríjemným studeným vetrom. :o( Do … !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Tak toto som fakt nepotreboval. Niekde okolo 39 kiláku to zrazu v ľavom stehne trhlo a hneď na to druhý krát. Kŕč je tu. :o((( Napínam nohu a bežím ďalej a skúšam čo to povie.
Našťastie kŕč sa už nevracia a ja som schopný bežať ďalej, samozrejme s tým, že som na to stále myslím a aj som trochu zvoľnil tempo. Konečne ceduľa TRNAVA. Občerstvovačku opäť vynechávam, veď sa občerstvujem vlastným energetickým nápojom. Pomaličky sa blížim ku koľajám a tým pádom aj k méte 40 km.
Internát a s ním miesto cieľa je už na dohľad. Ja však už nie som schopný zrýchliť a tak už len bojujem a očami približujem cieľ. A už som tam. Konečne sa môžem zastaviť.
Podávam si ruky s Pištom a Plešom a počujem Jara Lieskovského ako hovorí môj čas a ja si uvedomujem, že osobák padol. Vzápätí to potvrdzuje aj Jaro Lieskovský.
A do kelu. Zase sa mi to nepodarilo. Skôr ako som zdúchol do šatne ma odchytila babizňa z mestskej televízie. Čo sa dá robiť, musím to prežiť a niečo pekného a múdreho im povedať. Aj keď neviem, neviem či budem schopný premýšľať. Tak odpovedám na zopár otázok a vydýchnem si, že to mám za sebou. Ale kdeže. Chybička se vloudila a záznam sa natočil bez zvuku. Snažím sa ich presvedčiť, že aj taký nemý film má svoje čaro, ale nedajú sa presvedčiť a tak sa na to ide ešte raz. Našťastie teraz sa to podarilo a ja môžem odísť do šatne (telocvične) a pod sprchu.
A ako som vlastne dopadol? V celkovom poradí som skončil na 4. mieste. V kategórii do 39 rokov som bol 2. A v kategórii Majstrovstiev Trnavy sa podarilo obhájiť 1. Miesto z minulého roka.
 
Takže taký bol Malokarpatský maratón 2007 z pohľadu mojej maličkosti.
 
P.S.: Mohol by som sa ešte rozpísať o tom ako potom Pišta zjedol môj obed a ostatných veciach po maratóne, ale to už neni vôbec zaujímavé.
 

Trnava 16.10.2007

 

Ľuboš Ferenc