Klondike Road Relay 2018

Skagway

Každý z nás má svoj bežecký a cestovateľský sen. Mne sa ten môj splnil v lete 2018. S partičkou 12 bežeckých bláznov sme mali šťastie a odbehli sme si matku všetkých štafiet Hood to Coast v Oregone. Dobrodružnú americkú dovolenku sme sa rozhodli predĺžiť si ešte o výnimočný štafetový zážitok. 7 šťastlivci sme v septembri pokračovali na Aljašku s plánom prejsť si ikonický Chilkoot Trail a odbehnúť štafetu Klondike Road Relay.

Ale pekne po poriadku. Na Aljašku sme pricestovali v noci 1. 9. 2018 priamo do hlavného mesta Juneau. Prvé dni sme strávili „aklimatizáciou“ a spoznávaním neskutočné krásnej Aljašskej prírody. Z maličkého ale malebného Juneau sme sa trajektom presunuli cez najdlhší Aljašský fjord do mestečka Skagway, ktoré sa na zvyšok nášho pobytu stalo našou základňou. Toto mestečko zažilo svoju najväčšiu slávu v čase zlatej horúčky ktorá vypukla v roku 1897.

Nocovanie v divočine

Neďaleký Chilkootský priesmyk bol jediná prístupová cesta pre tisícky zlatokopov ktorí sa snažili dostať k náleziskám zlata na rieke Yukon. Tomuto čaru sme nemohli odolať ani my a ako partička športujúcich dobrodruhov sme sa odhodlali zdolať legendárny 53 kilometrový Chilkoot Trail za 2 dni. Po povinnom zaškolení u správkyne národného parku, nabití energiou, zásobami a patričnou výbavou sme sa na druhý deň ráno vydali na nevšednú turistiku. Prvý deň v lone dažďového pralesa nám ubiehal veľmi rýchlo, kochali sme sa prírodou, výhľadmi a viac-menej bez problémov sme po skalnatých Golden steps prekonali Chilkoot priesmyk a americko-kanadskú hranicu. Nezmenila sa len krajina ale aj scenéria, husté smreky zmizli a pred nami bola suchá skalnatá planina. Ešte pred zotmením sme po 33 kilometroch dorazili do Happy campu. Tu sme si postavili stany a po predpísaných procedúrach a „antimedvedích“ opatreniach nocovali v ozajstnej divočine. Neželaných návštevníkov sme sa v noci našťastie nedočkali.

Bennet Lake

Historická pamiatka na zlatú horúčku

Skoro ráno sme pokračovali v našom ambicióznom pláne prísť do cieľa trialu k Benetovemu jazeru, tak aby sme stihli vlak o 15.hod nazad do Skagway. Našťastie zostávajúcich 20 kilometrov terén už nebol náročný, počasie nám prialo, krajina bola očarujúca a fotogenická. V Benetovom jazere sme stihli ešte menší relax ako bodku za týmto úžasným zážitkom a vlak sme v pohode stihli. Cesta vlakom bola ďalšia krásna historická pamiatka na zlatú horúčku a okrem príjemnej nostalgickej spomienky sme sa znovu prekročili kanadsko-americkú hranicu

Chilkoot Train

Štart ikonického štafetového behu Klondike Road Relay

Vrchol nášho Aljašského programu prišiel však až nasledujúci večer. Na regeneráciu a logistické prípravy nebolo veľa času, ale všetci
7 sme sa nevedeli dočkať štartu ikonického štafetového behu Klondike Road Relay. Už z názvu je jasné, že aj tento štafetový beh je verný tradícií miestnych zlatokopov. Trasa 175 km behu kopíruje vlastne trasu zlatokopov zo Skagway, do Kanady cez Britskú Kolumbiu na Yukon, s cieľom vo Whitehorse. Našťastie na rozdiel Chikoot Trail, trasa nie je taká členitá a vedie po miestnej „highway“ čo je trošku honosný názov pre cestu 2.triedy. Každopádne trasa bola nádherná, členitá, malebná a mala jedinú nevýhodu že sa bežalo prevažne v noci.

Prevýšenie trate viac ako tisíc metrov

V piatok večer 8.septembra o 7.30 Aljašského času, sa náš tím s poetickým slovenským názvom „MY VIEME PREČO“ postavil na štart so štartovným číslom 133. Trasa behu bola rozdelená na 10 štafetových úsekov a na rozdiel od ostatných tímov, náš tím tvorili len 7 statoční bežci v zložení Čambi, Ďuri, Peťo bežec, Jana, Adam, Peťo a Magduš. Úseky s dĺžkami od 9 do 26km sme si vopred rozdelili podľa našej zdatnosti, vytrvalosti a ochoty niektorých z nás odbehnúť po 2 úseky. Celkové prevýšenie celej trasy bolo niečo viac ako 1000 metrov a najčlenitejšie úseky boli na začiatku a tie si vychutnali naši prví 2 bežci, ktorí prekonali horský priesmyk White Pass.

Štvrtý úsek štafety

Môj 4.tý úsek bol síce dlhý ako polmaratón ale vyzeral v pohode a bol presne na americko-kanadskej hranici. Kedže sme trochu podcenili odhodlanie amerických colníkov kontrolovať autá jednotlivých štafiet, veľmi rýchlo sme sa dostali do časového stresu. Kolóna a čakanie na hranici bolo nekonečné a trochu nás zaskočila precízna kontrola americkej colníčky. Nechápala prečo 7 bláznov s čudným názvom tímu pricestovalo na túto štafetu zo Slovenska a v priebehu posledných 3 dní 3krát prekročilo americko-kanadskú hranicu. Zjavne nechápali náš európsky prístup pre voľnosť pohybu osôb. Na moju odovzdávku sme dorazili súbežne s našim bežcom. V značnom strese a nepohode som vyštartovala na svoj nočný úsek čistým „medvedíkovom“. Po chvíľke sa ku mne pripojil americký bežec s ktorým som prekecala skoro celú trasu. Ďalšou výhodou že trasa behu viedla po ceste bola nielen orientácia, nebolo sa kde stratiť, ale naše sprievodné autá nám mohli celý čas robiť podporu. Ako mi vysvetlil môj americký spolubežec, je to nielen kvôli atmosfére ktorú robia podporné autá, ale aj bezpečnostné opatrenie v divočine.

Klondike cieľ

Krásne úseky na svitaní

Beh nočnou divokou Aljaškou sme si všetci užívali a dávali do toho všetko. Úseky na svitaní a naše ranné úseky boli krásnou odmenou za celé úsilie. Presunuli sme sa do cieľa do Whitehorse a čakali nášho posledného bežca Ďuriho. Po jeho dobehu do cieľu sme si vychutnali svojich pár minút slávy. Okrem toho, že názov nášho tímu bol pre Američanov ťažko vysloviteľný, mali nás za neskutočných exotov z ďalekej krajiny, o existencii ktorej možno ani netušili. Čo bolo príjemné prekvapenie, bol náš bežecký výkon. Aj keď sme boli len 7 bežci, trasu sme zabehli za necelých 17 hodín a čuduj sa svete skončili sme na 7.mieste zo 61 tímov v kategórií OPEN a na celkovom 30.mieste zo 158 tímov. Svoju jedinečnosť sme si ešte užili na záverečnom ceremoniály a večernej afterparty v miestom Curlingovom centre. Vyhlasovanie výsledkov a víťazov bolo nekonečné, atmosféra americky uvoľnená a kanadsky pohostinná. Pochopili sme, že pre miestne bežecké komunity toto je jedinečný beh, kde si Američania aj Kanaďania užívajú tradičné „bratské“ zápolenie.

Beh ako žiadny iný

Pre nás viac-menej ostrieľaných cestovateľov a bežcov naša účasť na tomto štafetovom behu ďaleko prekonala naše očakávania. Do bodky bol splnený slogan podujatia „beh ako žiadny iný, divokou prírodou, so severskou pohostinnosťou v spojení s priateľskou atmosférou a tímovým duchom“. Pre nás všetkých to bola doteraz asi najkrajšia bežecká dovolenka a na Aljašku „the last frontier“ budeme veľmi dlho spomínať.


Jana Obernauer

Comment moderation is enabled. Your comment may take some time to appear.