Tak predsa sa mi to podarilo. A na moje počudovanie to nebol až taký „beh na dlhé trate“ ako by si človek myslel. To kým som zistil ako na ňu a akej ponuke nie je schopná Čelenka odolať aby som ju zlomil trvalo len necelý pol rok. Priznám sa, že už som zažil aj odolnejšie a vzdorovitejšie dievčatá.

Ale poďme na to pekne od začiatku.

Je sobota 28.11.2009 ráno. Tento deň by mal byť z môjho a hlavne Čelenkinho pohľadu významným dňom. Je to deň, kedy by to mala za mojej pomoci prvý krát skúsiť na ostro. Je to deň, kedy konečne prejdeme od podpichovania a doberania sa k činu. Na miesto činu prichádzam takmer o dve hodinky skôr ako sa to má stať a na moje počudovanie tesne po mne prichádza aj ona. Ale neprichádza sama. Prvé čo mi preblysne hlavou je to, že je zle, že asi si to Čelenka rozmyslela a rozhodla sa mi tu moju trúfalosť riadne „spočítať“ a zobrala si na to aj posilu. Veď kto by si rád neudrel a nekopol do mňa. Uffff ! Odľahlo mi, moje čierne myšlienky neboli opodstatnené. Keď som to zistil, tak moja hlava prehodila výhybku a začal premýšľať nad tým, že možno by sme na to mohli vhupnúť v trojke. Ja osobne by som nebol proti. Tak to skúšam na Čelenkin doprovod. Volajme ju Zuzka. Súšam jej dávať všelijaké návrhy, ale vypadá to tak, že Zuzka nepovolí a nepridá sa k nám. Teda aspoň nie dnes. Ale chápem to, veď sa vidíme prvý krát v živote a tak každé slušné dievča by sa zachovalo podobne. Keďže ešte nie je všetko tak ako má byť, tak ešte chvíľku kecáme, fotíme sa a tak podobne. V istom okamihu sa Čelenka zľakla a chcela cúvnuť, ale tu rázne zakročila Zuzka a jemným spôsobom hodným dámy Čelenku „napravila“

Hodina „S“ sa blíži. Už zostáva len pár minút, sekúnd. Nervozita u Čelenky sa stupňuje a je na nej badať ako sa jej „trasú kolená“ Nie je to našťastie nič hrozného. Pristúpim k nej, chytím za ramená a na ukľudnenie jej pošepkám „ Neboj sa Elen, nebude to bolieť, pôjdeme na to pekne pomaly a s citom, nebudeme do toho búšiť hneď od začiatku. Máme na to dosť času. Dnes tu ide len a len o Teba a o to, aby si z toho všetkého mala čo najlepší pocit. Ak to všetko pôjde tak ako má, tak za pätnásť minút by si to mohla mať za sebou.“ Vypadá, že to zabral a u Čelenky sa objavuje úsmev na Tvári. Aj keď taký trochu ustráchaný. A už je do tu! Ide sa na to. Keďže to bolo prvý krát, tak zo začiatku bolo u nej badať trošku nervozitu a obavy, ale to všetko po chvíľke opadlo a potom už Čelenka išla na plno. :o) Ba dokonca by som povedal, že to miestami stratila zábrany a tak sa rozbehla, že som mal aj obavy o to či budem schopný s ňou držať krok a　neurobím si hanbu. A musím sa priznať, že ja si nespomínam na to, kedy som si to ja naposledy takto vychutnával. To už bolo veľmi, veľmi dávno. Teda ak také niečo aj niekedy bolo. Vzhľadom k tomu že si tempo určovala Čelenka tak sme to nakoniec oproti mojím predpokladom o minútku pretiahli, ale mne to vôbec nevadilo, ja som si to vychutnával.

Keďže Čelenka posledných desať minút počas a ani po tom o tom nechcela moc hovoriť, tak len dúfam, že som Čelenku uspokojil po všetkých stránkach a že bude na toto jej „prvý krát“ spomínať v dobrom a veľmi, veľmi dlho. A ak nie, tak dúfam aspoň že som jej túto z môjho pohľadu (a počítam, že aj z pohľadu väčšiny z Vás čo práve teraz čítate tieto riadky) príjemnú činnosť neznechutil tak, aby už nemala záujem to viac krát skúsiť. Bola by to veľká škoda, pretože mal som tú možnosť si Čelenku obzrieť s predu aj zo zadu, z hora aj z dola, ba dokonca aj z prava i ľava a musím uznať, že dievčisko má na túto činnosť postavu a aj ostatné parametre.

Po vydýchaní sa a sprche sme ešte spolu strávili nejakú tu minútku. Žiaľ povinnosti volali a tak nastal čas lúčenia. Posledné pohľady, posledné dotyky, líčko na líčko a Čelenka s doprovodom odchádza.

Odvtedy už prešli pomaly dva dni a ona sa mi ešte neozvala.

Dúfam, že už túto stratu jej “bežeckého panenstva“ „rozchodila“ a že sa jej to páčilo. Verím, že už čoskoro sa opäť stretneme na nejakom tom behu a zopakujeme toto pekné sobotňajšie novembrové dopoludnie.