DM Ženský beh

Ja som si tipla čas 00:59:59, teda o 3 minúty a 46 sekúnd lepší ako som mala osobák. Podarí sa mi to? Ja som dúfala, že áno.

3. DM Ženský beh – viac ako len ďalší beh dňa 27.9. 2014 – „horor“ na trati

Na DM Ženský beh som sa tešila celý rok. Doobeda som si odbehla 6 km v Senci, kde sa konal Beh okolo Slnečných jazier a  stíhala som aj štart o 16-tej na Hlavnom námestí v Bratislave.

Všade kde sa pozrieš žena. Sem tam sa objaví aj nejaký muž, ale nie na bežeckej trati, ale ako divák. DM Ženský beh je určený len pre nás ženy. Veľmi som si ho obľúbila, nie preto, že tam nie sú muži, ale beží sa krásne pri Dunaji, cez romantické uličky Bratislavy až do cieľa, kde nás čakajú „ovácie slávy“.  Dobeh do cieľa má vždy svoju čarovnú atmosféru. Každému by som dopriala ten pocit šťastia finišu do cieľa.Beh sa skončil je tu cieľ a neviete sa dočkať ďalšieho štartu, aby ste znovu šťastne dobehli do cieľa.

Výstrel odštartoval celkovo skoro 1000 žien a medzi nimi aj mňa. Hneď na začiatku ma všetky žienky predbehli a ja som si krivkajúc odbehla 1 km k Novému mostu,kde ma čakal krásne sa usmievajúci organizátor Jozef Polakovič so slovami: „Sonička čakám tu na Vás, aby som Vás doprevádzal, budete pokračovať?“Áno, bol by to krásny „usmievajúci sa doprovod“. Býva takým pekným zvykom, že posledného pretekára „strážia“ organizátori ako oko v hlave, aby ho šťastne dopravili do cieľa a mohlo sa začať vyhlasovanie výsledkov. Už som si takýchto „anjelov strážnych na trati“ zažila na viacerých behoch. Odpoveď, ktorá zaznela z mojich úst, dúfam, že nikdy v živote už nebude vyslovená: „Nie, nemôžem pokračovať, tu končím. Veľmi ma bolí tá noha …“ Zastavila som sa a bol to strašný pocit nemôcť vybehnúť hore schodíkmi na Nový most, prebehnúť na druhú stranu Dunaja a bežať si pri pobrežís pocitom aký úžasný je tento svet, aké šťastie som mala, že som v mojich 55-tich rokoch zistila, že „viem behať“ a že beh ma neskutočne baví. Zlatý organizátor mi s krásnym úsmevom vraví: „Ale medailu si nezabudnite prevziať“.  Áno prevezmem si ju a zavesím medzi ostatné. Každá moja medaila má svoj „životný príbeh“, pohľad na ňu mi vynára spomienky na beh, kde si na mňa v cieli počkala. Organizátori niektorých behov dávajú medailu každému bežcovi, čo je krásna pamiatka, ale potom sú tu medaile, ktoré dostanete len Vy, ak vystúpite na tú „bedničku“ a pár takýchto medailí „vlastním“ vo svojej zbierke a sú mi veľmi vzácne. Dúfam, že k nim budú pribúdať ďalšie a to nielen so slovenským popisom: „Račiansky kros – Behy pre Radosť – 2. miesto ženy nad 50 r. – 15. jún 2014“ (to bol beh na 15 km), ale že nápis na medaile bude aj v anglickom či inom „zaujímavom“ svetovom jazyku. Niektoré medaile sú priam umeleckým dielom. Určite si popis dizajnu  medailí zaslúži svoj osobitný článok.

Na DM Ženskom behu som chcela zabehnúť 10 km pod hodinu. Tipla som si taký krásny čas 00:59:59. Neviem prečo sa osud tak škaredo so mnou zahral, že mi „nadelil“ pretrénovanie nohy. Možno ma chcel upozorniť: „Neblbni, nepreháňaj to s  tréningami, veď si nie najmladšia!“ Ale to hádam nie. Osud je mužského rodu a tak má byť „gentleman“ a nemá pripomínať vek. Áno bola to moja „mládežnícka nerozvážnosť“. Nakoľko som chcela dosiahnuť vytúžený čas, tak som nasadila väčšie tréningové tempo a odniesla si to noha. 4 dni som bežala na bežiacom páse s nastavením 11 km za hodinu, takže polhodinovka 5,5 km. Na páse som 10 km odbehla pod hodinu. Štvrtok 25.9. som cítila, že obe nohy mám pri behu veľmi napäté a že ich presilujem, ale chcela som tréning dokončiť a tak som bežala a bežala. A aby toho ešte nebolo málo, rýchlo som sa osprchovala a bežala som na Železnú studienku na tréning s Bratislava Marathon. Objavil sa tam aj super bežecký kamoš Rasťo Melúch so slovami: „Prišiel som si dať taký relax. Pobežím s Tebou“. Veľmi ma to potešilo, pretože tréningy na Železnej prebiehajú tak, že mi všetci pár metrov od štartu odbehnú a ja si celú trať cca 10-12 km bežím sama. A je lepšie keď máte nejakého „ťahača“, „anjela strážneho“, proste človiečika, ktorý beží vo Vašom tempe, alebo o niečo rýchlejšie a tak sa viac snažíte aj Vy. A Rastík celý náš beh zaznamenával na tých „čarovných“ hodinkách, ktoré sú mojim snom – vlastniť ich a vidieť koľko som prebehla a v akom čase a ako mi klepe srdiečko a koľko kcal som spálila a koľko som schudla – no proste oni sa s Vami tak krásne po behu „porozprávajú“ a všetko Vám povedia, kde ste urobili chybu, kedy máte zrýchliť, kedy spomaliť.  To sa potom beží tým čo majú „Garminky“. A čo ja? Ani „Garminky“ ani super bežecké „oblečko“.  Ale OK. Začnem na tom pracovať a rok 2015 sa bude niesť v duchu odbehnutých nádherných kilometrov presne tak ako to má byť.

Takže DM Ženský beh som ukončila na prvom kilometri a ako „kôpka nešťastia“ som „krivkajúcim“ tempom smerovala k cieľu. A „obecenstvo“ sediacich väčšinou zahraničných návštevníkov nášho mesta, ktorí si popíjali kávičku, či „koštovali“ naše slovenské špecialitky – mi tlieskali a tlieskali. Ale ten potlesk som si nezaslúžila. A žiadnemu bežcovi  neprajem ten pocit, že nemôže z určitých dôvodov ukončiť beh.

Mám rada vyhlasovanie výsledkov a hlavne, keď sa na stupienku objaví mne blízka osôbka. V kategórií ženy nad 60 rokov si  pre striebro „pribehla“ Helenka Barančeková. Predbehla ju o minútu aj 45 sekúnd Vilma Schram z Rakúska. Helenka, vravela, že to len tak „flákala“ a keby vedela, že je pred ňou jej konkurentka, tak ju určite predbehne. No škoda, mohla mať zlato, ale aj tak je suverénne najlepšou bežkyňou na Slovensku vo svojej kategórií.

V tento deň sa konal aj Pivný beh, kde to bežci mali o to ťažšie, že museli dobehnúť do siedmich krčmičiek a v každej vypiť jedno veľké „pifko“.Behu sa zúčastnili aj Jozef s Peťom – super bežeckí kamoši a vedeli by „povyprávať“ aký bol dobeh do cieľa ťažký. Po behu bol pripravený nezabudnuteľný kultúrny program v reštaurácií „U Očka“. Skupina DECI LITR RUMU to roztočila odušu. Obľubujú štýl Alkehol – Metal. Pri slovách piesní: „U našeho stolu pivo je svatý, tenhleten zákon musíš brát, je jedno jestli máš třetí nebo pátý, nebo jako Džony padesát, dřív než ho ke rtům přiložíš, na bratry vzpomenout musíš, jo tak to káže víra tvá, každý z nás tady na to dbá, protože tady, pivo je svatý“ … dostal chuť na „pifko“ aj „nepifkár“. U očka ponúkajú aj rôzne špecialitky a medzi najobľúbenejšie „jedlo“ skupiny DECI LITR RUMU patrí – „7 pív“. Určite stojí za to staviť sa U očka na nejakú miestnu špecialitku.

Autorka: Soňa Macejáková

Foto: Róbert Pažitný (Alicka Nagyová, Helenka Barančeková,Soňa Macejáková)