CCC® (Courmayeur Champex Chamonix) 2014

Tréningovo som sa systematicky pripravoval zhruba sedem mesiacov. Zimné a jarné mesiace som venoval budovaniu vytrvalosti, resp. jej vylaďovaniu. Oproti minulému roku, kedy som behával aj dva extra dlhé tréningové behy po sebe (najprv 40+30, chvíľu aj 40+40 km) na týždennej báze som zmenil stratégiu a trošíčku zvoľnil. Minule som sa snažil pozorovať svoje telo v záťaži, učiť sa behať aj keď to už ide (hrozne) ťažko a pracovať na psychike a psychickej odolnosti. Tento rok som už viac vnímal kvalitu tréningu a jeho určenie. Experimentoval som. Raz to bolo na výškové metre, inokedy som sa vyslovene hral s technikou a došľapom a tréning “šil” na posilovanie pre beh špecifických svalov nôh. Dosť som toho nabehal aj na súťažiach a bežeckých akciách (napr. od TK Filozof), kde som mal možnosť sa niečo naučiť aj od lepších, hlavne skúsenejších bežcov. V Júny som začal pracovať na stovkách, čím som ešte viac znížil objemové kilometre v tréningu, pretože som nechal viac priestoru regenerácií. Ísť znovu do šialeného objemu nemalo podľa môjho názoru zmysel, keďže som potreboval akumulovať sily na August a nie ich strácať a riskovať zranenie. Každý mesiac som šiel jednu. Začal som Rudohorskou stovkou, potom prišla NTSka (Júl). Cítil som, že potrebujem viac skúsenosti a tak som ich uprednostnil pred objemom. Stovka je dosť vabank a často krát je výkon ovplyvnený faktormi, ktoré pri kratších ultra tratiach nehrajú až tak významnú rolu.

CCC štartuje v Courmayeuri (IT) o 9.00 ráno. Tam nás previezli autobusy z Chamonix (FR) tri hodiny pred štartom cez tunel vyvŕtaný pod Mont Blancom. Pre budúcnosť je určite lepšie ubytovať sa na talianskej strane, pretože sa človek dlhšie vyspí (na registráciu do Chamonix vás prenesú autobusy organizátora zdarma. Cesta cez tunel stojí asi aj 80 euro. Predpokladám aj, že Taliansko nebude tak predražené ako Francúzsko). Telocvičňa, do ktorej nás previezli bola napraskaná ľuďmi. Na záchod sme chodievali radšej von, pretože 2 záchody na takú hromadu ľudí nestačia. To je treba organizátorovi vytknúť. Na štarte sa mi podarilo prekĺznuť do prvej línie, zhruba do prvej 50ky bežcov. Našťastie som štartoval z prvej vlny (boli tri v 15 minútových rozostupoch).

Po odštartovaní sa prví pretekári rozbehli ako besní. Sám som bežal niečo málo cez 4 min/km, no prví mi tak rýchlo utekali (museli ísť pod 3:50) až som usúdil, že to nemá význam. Trať som nepoznal a prepal som riskovať nechcel. Helikoptéra, ktorá natáčala štart robila taký vietor, že v jednej uličke zhodila z okna aj kvetináče. O rozvírenom prachu ani nehovorím. Atmosféra bola perfektná, ľudia robili poriadny hurhaj.

Hneď z dedinky Courmayeur sa už stúpa na prvú 2600ku. Ide o 1580 vystúpaných metrov na 10 km. Prvé tri kiláky som teda napálil takmer v štvorkovom tempe, potom som spomaľoval ako aj všetci ostatní. Stále som predbiehal tých, ktorým to už po tom svižnom štarte došlo. Situácia sa zmenila niekde v ⅓ kopca, kde sa chodník podstatne zúžil a už sa išlo v štrúdli. Hneď ako sa vyskytla príležitosť som predbiehal. Držal som si rýchlejší no stále dosť šetrný krok.

Zbeh z hory som zámerne zvoľnil na niečo okolo 5:30 min/km. Na bojovníkovu radu som sa šetril, pretože tie zbehy na celom masíve sú dosť dlhé a dopadnúť ako Krupička minulého roku som teda nechcel. Následný hrebeň a traverz pod druhú horu (2500ku) som šiel niečo okolo 5:00 – 5:30 min/km. Chodník na vrchol (či skôr sedlo) je stále užší ale dav ľudí sa podstatne rozbil. Zo začiatku sa na ňu stúpa miernejšie (prechádza sa cez dolinu), exponované je to až na konci. Tu ma chytila aj prvá prehánka. Nepremokavú bundu som si ešte nedával, nechcelo sa mi šaškovať a spomaľovať. V sedle som musel na chvíľu zastať a ošetriť si vznikajúci pľuzgier vazelínou (ešte stále daň z Nonstopbehu v podobe novej, slabej kože na pätách po vtedajších pľuzgieroch. Ťahá sa to so mnou celú sezónu). Nasledoval ďalší zbeh, 20km pri klesaní 1500m. Opäť som ho šiel zvoľna ako ten prvý.

Všimol som si, že Francúzi zbiehali z kopcov ako blázni. Strácal som ich za obzorom, ale nič som si z toho nerobil. Veď to sú ich kopce a sú na ne určite viac adaptovaní ako ja. Už na traverze pod druhú horu som si všimol, že vytrvalostne sú naopak na tom podstatne horšie. To bola moja výhoda v závode, tam som ich chytal a predbiehal. Ak sa ma aj niekto chytil, nevydržal dlho. O 2-3 kilometre po ňom nebolo ani chýru ani slychu. To je tak keď niekto beží len do kopca a z kopca. Myslím si, že vytrvalosť (ako súbeh dychu, tempa a zakysľovania tela a správne vyvinutej červenej svaloviny) sa buduje roky a je základom, na ktorom možno potom stavať neskôr aj výbehy, zbehy a ostatné taktické časti vysokohorského ultrabehu. V našich podmienkach sa trénuje perfektne!

kontrolné stanovisko Champex-Lac

Hneď po tom 20 km zbehu prišiel kratší výbeh na občerstovačku na 56 km (Champex-Lac), kde ma čakala švagrinka Radka. Bolo to len 400 m stúpanie, ale paradoxne sa mi išlo najhoršie. Asi ma zničil asfalt, ktorým sa chvíľu zbiehalo. Zo Champex Lac-u je to do Chamonix 42 km a z hľadiska výškového profilu niečo cez 3000 metrov. Od toho miesta som to plánoval napáliť. Preto som na občerstvovačke použil VEGA Pre-Workout Energizer, ktorý som mal otestovaný zo stíhačky. Názov síce napovedá, že ide o predtréningový drink, ibaže mne sa veľmi osvedčil na ultra závodoch. Funguje veľmi dobre, jeho trojkombinácia a pomer sacharidických a tukových zložiek dodá unavenému telu parádny výkon.

Nasledovali tri záverečné kopce, tzv. traja sviniari (ako ich nazvala Mirová Marcelka ulicnicibehaju.blogspot.com. Mimochodom Miro si zabehol celé UTMB). Prvého z nich som vybehol do polovice, asi cca 500 výškových metrov, potom som už prešiel do kroku. Zbehol som ešte zvoľna a nechal sa aj predbehnúť. Na druhého svinara, tiež cca 1000m výbeh, som použil druhú predtréningovú VEGU. Opäť som ho zhruba z polovice vybehol, zvyšok odkráčal. Na jeho vrchole sa už podstatne zhoršilo počasie. Dážď, ktorý ma sprevádzal už od prvého sviniara zosilnel a pridal sa aj vietor. Prišiel čas obliecť si nepremokavú vrstvu (stále som šiel len v tričku a bežeckých shortkách) – bundu Salomon Bonatti (veľmi sa mi osvedčila).

Zbeh z druhého sviniara som už šiel v takom tom mojom pretekárskom tempe. Kopec bol charakteristický hlavne blatom, ktoré vyzúvalo tenisky. Ale aj napriek tomu sa to dalo dobre zbehnúť. Prial som si ho zísť za svetla, ale v lese už bolo príliš šero a tak som musel použiť čelovku. Vo Vallorcine som doplnil vodu a rozrobil tretí energizer. Čakal ma posledný sviniar – tisíc metrový výbeh a zbeh. Pod horu som to dosť tlačil a začal pracovať na finálnej pozícií. Mnohých som predbehol ešte aj na úvodom stúpaní na vrchol. Terén bol viac kamenistý a chodníky boli miestami zaplavené. Už mi bolo jedno, či idem cez potok, či cez blato. Nešpekuloval som, tlačil ma už čas a vedel som, že ešte stále mám čo predbiehať.

Zneistel som vo chvíli, keď mi barometer ukazoval nadmorskú výšku 2000 m.n.m. a zopár čeloviek bolo stále vyššie ako som bol ja. Zle som si to pozrel, posledný kopec mal 2100 m.n.m. a tak ešte posledných 100 výškových metrov bolo nutné zdolať. Zo sutiny a drte som sa ocitol na mohutných kameňoch pripomínajúcich tatranský terén. Zrazu už trebalo aj trošku techniky a tak som aj značne spomalil. Kameň bol mokrý a dosť šmykľavý. Raz som sa aj šmykol, odnieslo si to jabĺčko na kolene. Našťastie som vedel pokračovať ďalej. Horšie bolo to, že spomalením som sa začal chvieť od zimy. Preto som náročky zrýchlil dych, aby som viac rozprúdil krv. Škoda, že aj zbeh z vrcholu bol po poslednú kontrolu ťažko schodný. Musel som byť opatrný, a tak som sa aj vedome rozlúčil s mojím limitom.

cieľ a finálna občerstvovačka

Na CCCčko som si ho stanovil do 15h, čo sa mi aj celkom darilo plniť. Bolo by to ale tesné. Škoda, celý ten zbeh mi to vŕtalo v hlave. Do cieľa som prišiel o 42 minút neskôr v čase 15:42. Obsadil som 66 pozíciu a 49 v kategórií. Celú trať som prešiel pocitovo celkom pohodlne, bez väčších problémov.

Myslím si, že na CCCčko treba trošku špecifickejšie trénovať a určite si tento sen treba splniť až po niekoľkých odbehnutých vysokohorských ultrákov (100km a viac). Napriek dažďu a trošku vetru sme mali podmienky celkom dobré. Treba si však uvedomiť, že v priemere sa bežec na tomto podujatí pohybuje v nadmorskej výške 1766 m.n.m., pretína 2600ku, 2500ku, vybieha cca 3x na kopec profilom pripomínajúci Kráľovu Hoľu a tak to nie je len o kondícií! Skúsenosť s vysokohorským ultrabehom, zlým počasím pôsobiacim na človeka v stave vyčerpanosti a hlavne psychickej odolnosti je podľa mňa nutná. Pre mňa osobne by bolo lepšie ísť tento závod až budúci rok. Dosť som to tam cítil. Konkurencia je tam fakt silná, je tam celý svet.

Do budúcna a pri trochu šťastia v žrebovaní plánujem „comeback“, reparát CCCčka. Avšak cieľ si musím posunúť zasa kdesi inde, o tú hodinu lepšie mi to už stačiť nebude. Na druhú stranu zvažujem aj TDSku (Sur les Traces des Ducs de Savoie) (niečo ako cesta vojvodcov). Vraj ide o najkrajšiu trať v rámci podujatia a tak som na ňu veľmi zvedavý. Mám zopár mesiacov nad čím rozmýšľať 🙂

Použitá výživa:

http://vitalcity.sk/druh/energeticky_gel/energeticky-gel_agave

http://vitalcity.sk/druh/energeticky_gel/energeticky-gel_honeystinger

http://vitalcity.sk/druh/energeticky_gel/vega_enrurance_gel

http://vitalcity.sk/druh/energia_ostatn%C3%A9/vega_pre-workout_energizer

http://vitalcity.sk/druh/energia_ostatn%C3%A9/energeticke-fazulky_sport-beans

Tlačová správa s časmi a podrobnosťami našej posádky:

http://blog.vitalcity.sk/post/96492905531/team-vitalcity-sk-na-utmb-r-najtazsom-ultratrialovom

A zopár fotiek z “výletu”:

výhľad na Mont Blanc z nášho balkóna

podarilo sa mi vyfotiť aj so Sebastianom (okrem iného víťazom Hardrocku 2013)

aj s baranom Icebreaker

a tu sú pokope bežci z Košíc, Tomi, ja, Miro a Miki