„Môj štvrtý maratón počas desiatich mesiacov, to bolo primnoho, som rada, že som vôbec dobehla,“ ledva vydala zo seba hlas v cieli. „Trať bola pekná, no od 30. kilometra som nevládala, po 35-om definitívne odpadla. Zúbožené telo ma prestalo poslúchať, nohy oťaželi ako z olova. Aj som zmokla, no aspoň bolo chladnejšie, dážď mi neprekážal. Skôr pálivé slnko, ktoré vykuklo z oblakov, zo mňa vytiahlo energiu až do dna.“ Hriešne myšlienky o vzdaní hneď z hlavy odháňala pádnymi argumentami. Pevná vôľa všetko zdolá a Katarína cieľom prebehla. „Strašne si to cením, vzdať sa, to by bola pre mňa tragédia.“
Unavená Katarína Berešová sa vytešovať nad pamiatkami Londýna ani nemohla. „Vnímala som najmä divákov, boli úžasní, povzbudzovali ma a vďaka nim som dobehla. Jednoznačne toto bol najťažší maratón v živote. Až do polmaratónu som sľubne držala tempo, aj na osobný rekord a vysvetliť si, čo sa neskôr stalo, nemôžem, tento rébus som zatiaľ neprelúskla.“
Katarína sa občerstvovala s nápojmi normálne, chybu v nich nehľadala. Spomenula však závažný fakt. „Celý deň som nejedla, ráno do seba nič nedostala, nervozita bola veľká, stiahnutý žalúdok tomu zodpovedal. Som rada, že som tu vôbec štartovala, ak si oddýchnem, určite budem viac rozmýšľať o príčinách. Minimálne polroka nechcem maratón ani vidieť. Reálne môžem behať dva maratóny do roka a nie štyri, ako som si dovolila.“ Pred cieľom si neuvedomovala, že sa usmieva, možno len kŕč v tvári úsmev pripomínal. „Asi som sa aj usmiala nad tým, že som dobehla, no neviem o tom, skôr to bola grimasa. Čo na mňa v budúcnosti čaká, to je predčasné zodpovedať. Porebujem poriadne zregerovať, telo protestuje, vypovedáva poslušnosť, aj psychika vystrája.“
Katarína dobehla, 99. zo 107 klasifikovaných, a považuje to za svoje tiché, no veľké víťazstvo. „Určite si cením, že som v cieli. Aj osobák som mohla ešte po polmaratóne atakovať, medzičas 1:19:37 tomu napovedal. Sledovala som si tepovú frekvenciu, bola v norme. Možno mala byť v tomto počasí aj nižšia, náhle zmeny mohli organizmus pomýliť a dezorientovať. Bežala som sama, podľa svojho tempa, súperky som nesledovala. S konečným poradím som sa nezaoberala, 99. miesto je však vždy lepšie ako figurovať v druhej stovke. Stihla som to, no hlava mi ide prasknúť od bolesti, tak som sa vyčerpala.“
Amatérka medzi profesionálkami. „Evidujú ma na úrade práce ako inžinierku ekonómie. Neviem, čo na mňa čaká, kde sa zamestnám, alebo či sa mi umožní profesionálne behať. Teraz som dokonca musela na úrade práce dokladovať, že som olympionička, pretože by som sa nestihla povinne v termíne hlásiť úradníčkam. Pripraviť sa na olympiádu nebolo jednoduché, mesiac pred štátnicami som bežala maratón a hneď po nich som sa presunula na sústredenie. Žiadne úľavy som nemala, len individuálny plán, s povinnosťami rovnakými ako všetci študenti.“
Na olympijskú atmosféru Katarína Berešová nezabudne, veľa fanúšikov ju hnalo vpred. „Len mi je ľúto, že som takto dobehla. Aj trénera Gabriela Valisku som na trati vnímala, kričal na mňa, na druhom okruhu vraj či vládzem a ja som mu odkývla, že áno. Ku koncu som len počula – vydrž, dobehni do cieľa.“
Zdroj: http://sportky.topky.sk/c/91616/beresova-po-maratone-minimalne-polroka-ho-nechcem-vidiet
Napíšte komentár