Maximálna srdcová frekvencia a výkon

Ovplyvňuje pokles maximálnej srdcovej frekvencie s vekom maximálny výkon?

Predovšetkým – neviem o tom, že by existoval nejaký výskum presne na túto tému v súvislosti so starnutím. Takže toto je len môj názor. Niečo súvisiace, na čo výskum máme, má dočinenia s krátkodobými zmenami HRmax v dôsledku zmien vo výkone (Zavorsky 2000). Svojím spôsobom je to obrátená odpoveď na túto otázku. Vieme napríklad, že so zvyšujúcou sa VO2max (aeróbnou kapacitou) klesá HRmax – podľa niektorých výskumov až o 7 %. Čím viac rastie aeróbna kondícia, tým viac klesá HRmax. A druhou stranou tej istej mince je, že s poklesom aeróbnej kondície stúpa HRmax. Inak povedané – nie je vopred jasné, že zníženie HRmax znamená pokles výkonnosti. Ide o veľmi bežný ale nepodložený názor športovcov, ktorí nemajú správne informácie o vedeckých poznatkoch týkajúcich sa srdcovej frekvencie. Predpokladajú, že vysoká srdcová frekvencia znamená vysokú úroveň výkonnosti. To nie je pravda. Svojho času som napríklad trénoval cyklistu po šesťdesiatke, ktorý mal HRmax tesne pod 150. Napriek svojej relatívne nízkej srdcovej frekvencii zlomil americký rekord v 40 km časovke.

Ale táto otázka sa týka poklesu výkonnosti v súvislosti so zmenami HRmax. Predovšetkým – nevieme, prečo sa HRmax s vekom vôbec mení. Zdá sa, že sa naozaj mení, ale príslušné štúdie sa uskutočnili takmer výlučne na aeróbne netrénovaných subjektoch. Menila sa nielen ich HRmax, ale pozorovali sa na nich aj mnohé iné zmeny súvisiace so starnutím, napríklad úbytok svalovej hmoty. A keďže jediné, čo srdce robí počas telesnej aktivity je to, že reaguje na požiadavky svalov (predovšetkým na O2 a palivo), ak dôjde k úbytku svalového výkonu, požiadavky budú nízke, takže bude nízka aj HRmax. Možno. Znova – žiadny výskum.

Takže klesá výkonnosť s vekom? Určite. Čo presne je príčinou, je však predmetom dohadov. Jedným z najbežnejších vysvetlení je zníženie VO2max v dôsledku poklesu systolického objemu srdca (objemu krvi vypudeného jednou srdcovou komorou pri jednom srdcovom sťahu). Prečo k tomu dochádza? Naisto to nevieme. Jedným z mnohých možných vysvetlení je, že to možno má niečo dočinenia s postupnou zmenou spôsobu života v priebehu starnutia. Športovec možno v mladom veku absolvoval veľmi intenzívny tréning. Ale v priebehu starnutia často dochádza k posunu k pomalým, dlhým tréningom nižšej intenzity. Vieme, že takýto posun spôsobuje zníženie systolického objemu (spolu so znižovaním svalovej hmoty – znova tá vec s požiadavkami na srdce). Takže fyziologický proces starnutia vôbec nemusí byť na vine. Môže to byť jednoducho spôsob života.

Niečo mi hovorí, že HRmax nemá s výkonnosťou nič spoločné. Žiaľ, túto myšlienku úplne odmietajú športovci, ktorí vidia svoju srdcovú frekvenciu ako jediné meradlo tréningu. Je to to jediné, čím si ho vedia zmerať („keď máte v ruke kladivo, všetko vyzerá ako klinec“). Takže s týmto postojom ťažko budete obľúbení, ak chcete niekoho získať pre iný spôsob tréningu – napríklad silový tréning, tempový tréning a podobne.

Čo by mala žena napríklad po päťdesiatke zvažovať v súvislosti s tréningovými zónami podľa firmy FITBIT (ktoré vychádzajú z pevne stanovených percent maximálnej hodnoty 220 mínus vek), v porovnaní s tridsiatničkou (s prihliadnutím na fakt, že vzorec môže byť trošku mimo v dôsledku individuálnych rozdielov – sú tu aj rozdiely súvisiace s vekom)?

To s tými vzorcami je naozaj tak. Výskum ukázal, že vzorec 220 mínus vek môže byť mimo o +11 až -11 (Robergs 2002), čo robí tento vzorec do značnej miery nepoužiteľným. Rozmedzie 22 úderov za minútu je obrovské. V mojom prípade je vzorec mimo o približne 33 úderov za minútu. Odhad by bol prinajmenšom rovnako presný – pravdepodobne aj presnejší.

Som presvedčený, že je oveľa lepšie stanovovať zóny na základe srdcovej frekvencie anaeróbneho (laktátového) prahu [3], pretože sa oveľa ľahšie určuje a jej zisťovanie je menej nebezpečné. Okrem toho tiež lepšie odráža kondíciu človeka (Faude 2009) než jeho HRmax. To, aký rýchly alebo silný je človek pri stálej prahovej HR, veľa vypovedá o kondícii tohto človeka. Rozdiel medzi prahovou a maximálnou HR tiež veľa hovorí o aeróbnej kondícii. Ak máme rovnakú HRmax, ale ty dosahuješ prah (prechádzaš do anaeróbneho režimu) pri 85 % HRmax a ja doň prechádzam pri 65 %, potom si v oveľa lepšej aeróbnej kondícii. Pri 75 % ja už budem trpieť, kým pre teba to bude pohodové tempo. Preto som presvedčený, že prah je lepším meradlom na stanovenie zón než HRmax.

Okrem toho skutočná HRmax vyžaduje motiváciu na úrovni pištole priloženej k hlave. Väčšina ľudí (vrátane športovcov) nie je schopná vyburcovať sa dostatočne na to, aby videli skutočnú HRmax. Je to príliš bolestivé. Po pár minútach utrpenia sa dopracujú k mierne vysokému číslu a predpokladajú, že je to ono. Takmer vždy sa mýlia, keďže sa takto bežne dopracujú k oveľa nižšiemu číslu, než aké sú fyziologicky schopní vyprodukovať za správnych okolností, napríklad pri krátkych pretekoch „na doraz“ alebo možno pri klinickom teste. A nielen to – je tiež nebezpečné chcieť od netrénovaných ľudí, ktorí si chcú určiť zóny srdcovej frekvencie, aby podali výkon na maxime srdcovej frekvencie. To by som nikdy neradil.

Nakoniec – neexistuje absolútne žiadny dôvod na porovnávanie zón srdcovej frekvencie. Nepovie nám to nič o nikom v súvislosti s kondíciou, zdravotným stavom ani výkonnosťou. Ako keby ste chceli zistiť, akú majú ľudia kondíciu, porovnávaním veľkosti topánok. Sotva existuje niečo, čo by sa dalo považovať za absolútny a priamy vzťah medzi nimi.

 Autor: Joe Friel, www.joefrielsblog.com

Z anglického originálu Max Heart Rate and Performance preložil Milan Hudeček