Warum – SÚŤAŽ

shutterstock_13384516

Som žena, ktorej sa život prehupol (ani neviem ako) za istý medzník, o ktorom sa nahlas v slušnej a vychovanej spoločnosti nediskutuje, nepolemizuje, nekonverzuje. Iba sa taktne toleruje. Je fakt, že ešte nemám toľko, aby som odišla do snehovej búrky a už sa nevrátila ako nejaká eskimácka babizňa… no.

KAMILA ULMANOVAPred časom som si uvedomila, že môj syn je veľký (nepotrebuje ma) a manžel tvrdo pracujúci (tiež ma nepotrebuje). Stála som pred dilemou, čo so svojím životom, čo so svojím časom, čo bude náplňou mojich dní… neviem si predstaviť, že by som štrikovala, vyšívala a vôbec – ručné práce sú pre trpezlivých, nie pre také šidlo (i keď za medzníkom) ako som ja.

Šport mi nebol nikdy cudzí , ale rutina a život ma tak unavovali, že nezostávala energia. Až teraz… povedala som si, že musím so sebou niečo urobiť, nemôžem predsa pestovať papučovú kultúru a časy, keď som tu bola a dýchala iba pre druhých sú fuč. HOWGH

Začnem behať, pomyslela som si, to predsa nemôže byť také ťažké, veď každý bežec, ktorého stretávam sa buď usmieva, alebo (a to prinajmenšom), netvári sa trpiteľsky. Toto boli prvotné dôvody, to prvotné WARUM. Každý nejaké warum má, každý niečo rieši… to som ale ešte netušila, že k týmto takpovediac sebeckým individuálnym dôvodom pribudnú ďalšie…

Netušila som, že beh sa mi stane drogou, životnou potrebou, šťastím, krásou, radosťou. Netušila som, že som schopná kvôli behu skoro vstávať, všetko mu prispôsobiť, obetovať sa, a ak treba stíhať aj iné veci, urobiť ich na úkor spánku, oddychu, lebo to, čo zažívam na trati, je čistá radosť, eufória, šťastie, krása. Iba ty a tvoj rytmus, pravidelné kroky, švih rúk, tvoje myšlienky, tvoja čistá hlava … tak. Toto je to pravé warum, ktoré ťa poháňa ako palivo, čo sa nikdy neminie. Moje méty a ciele spred roka sa mi zdajú malé, chcem sa zlepšovať, s každým odbehnutým kilometrom posunúť svoje limity.

Som žena, ktorej sa život síce prehupol za istý medzník, ale môžem a musím a chcem ísť po tejto ceste, ktorú som si našla sama, nik mi ju nenanútil, je to moja voľba a moje DARUM.

AAA

Písmeno A, nie je len také obyčajné písmeno. Je to prvé písmeno! A celkom pekné… Je to skoro symbol – je to to prvé, čo sa učia malí žiačikovia. Je to niečo, čo označuje kvalitu na výbornú (dokonca dnes už ani jedno A nestačí – aby si si bol úplne istý, že máš to najlepšie z najlepšieho, majú napríklad chladničky označenie obsahujúce až tri Áčka). Takže, ak nosím na bežeckom tričku z recesie označenie AAA, nie je to preto, že by som bola najlepšia z najlepších, ale preto, lebo je to skratka AKOŽE ABSOLÚTNY AMATÉR. Mám rada veselých ľudí a urobiť si trochu srandy aj zo seba je veľmi zdravé…

Jedna vec ale je, keď si strieľate sami zo seba a druhá, keď sa stávate terčom posmechu a pohoršených pohľadov, kútikov úst prikrytých rukou a šepkajúcich do nedočkavých uší niečo, čo VY nemáte počuť. A to niečo navyše vyvoláva škodoradostný úškrn.

Dávno som sa naučila, že keď športujem vo „svojom veku“ (hiii, preboha) nikoho som neokradla, nezabila, ani nespôsobila svetovú hospodársku krízu. Nebudem sa zaoberať tým, čo si o mne ľudia myslia, lebo by som nerobila nič iné, a bola by som pravdepodobne nešťastná. Takto som slobodná ako vták – i v mojom veku! A odmietavé krútenie hlavou pomyselných moralizátorov sa ma nedotýka. „Čože? Čo si robila cez víkend? Behala? Ty nie si normálna! Ja neznášam beh. A vôbec nešportujem“. Pohoršenie však nevyvoláva len môj vek (asi by som podľa všetkého mala sedieť pri krbe a hrčatou rukou hladkať vlásky vnúčat). Často však počúvam aj „čože? Ty beháš? Ty s tvojou výškou?(184cm). Viem, nie je to zrovna atletická výška a iste by sa mi behalo lepšie, keby taká nebola, ale ja inú nemám – nemôžem si vyberať. Váha je ďalší rozmer, ktorý vôbec nie je v mojom prípade ideálny. (nechám si ho však pre seba a uchovám si aspoň posledné zvyšky dôstojnosti). Poprípade (a to poočúvam od mojej starostlivej maminky veľmi často) – milé dieťa, čo sa tak nivočíš? Ty, ktorá môže byť rada, že po dvoch absolvovaných ortopedických operáciách a zlomenej panve ešte ako tak stojíš na nohách…Pravda – nie je deň, kedy by ma niečo nebolelo, ale práve preto si ohromne vážim a to nie sú iba prázdne reči, každý ubehnutý kilometer, každý deň na trati, každý dobehnutý závod, ktorý nie je víťazstvom pre poradie, ale víťazstvom nad sebou.

Behajte ľudia! Beh je krásny, aj keď som stará, vysoká a pri tele a podľa všetkých kritérií nevhodná na beh, JA BEHÁM NAOZAJ RADA.

Kamila Ulmanová

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.