Košický maratón 2018

Dojak - palo Hrach

Už v októbri 2017 som dostal prvé vnuknutie, že by som mohol, aspoň jednorázovo, ukončiť svoje ignorovanie asfaltových maratónov a nejaký si zase dať. V minulosti som totiž absolvoval len Považský maratón v roku 1993 a Viedenský maratón v roku 2009.

Zároveň ma trochu hrýzlo svedomie, že som ešte nebol v slovenskej maratónskej Mekke v Košiciach, s čím bolo treba niečo robiť. K štartu ma motivovala aj očakávaná účasť mojich bežeckých kamarátov Dušana a Marcela, čo sľubovalo dobrú bežeckú zábavu a atmosféru. Keď mi potom Dušan pred koncom marca 2018 dal vedieť, že termín na najlacnejšie štartovné uplynie už tridsiateho prvého, tak som sa bez váhania rýchlo zaregistroval. Pár dní na to som sa prihlásil aj na svoj prvý ultrabeh Kamzík Baba Kamzík (52 km a vyše 1500 nastúpaných metrov) a bolo jasné, že rok 2018 bude pre mňa v znamení dlhých bežeckých radostí.

Kamzík Baba Kamzík sa mi vydaril nad očakávanie a miestami ma po ňom prepadával pochabý pocit, že "kde je vlastne výzva v tom maratóne po rovine"? Maratónsku vzdialenosť som totiž počas neho prebehol takmer bez povšimnutia a v relatívnej pohode. Rozum mi ale hovoril, že bežať si trailík v pohodovom tempe prekladanom chôdzou v strmých častiach, je niečo iné ako držať relatívne rýchle a rovnomerné tempo na asfalte, na ktorom som navyše zvyknutý behať menej. Od polovice augusta som preto začal nahrádzať víkendové dlhšie behy v teréne behmi po asfalte v dĺžkach od 20 do 31 km s tým, že som ich zakončoval výbehom do kopcov. Postupne som sa začal cítiť aj na asfalte lepšie, najlepšie to ale bolo asi týždeň pred maratónom :o).

MMM Košice 2018 Doják Hraško
Na trati MMM

Na výlet do Košíc som nakoniec ako psychickú podporu nahovoril aj svoju Gabiku, a tak sme z Bratislavy vyrazili štyria spolu s Dušanom a Marcelom. V Trenčíne sa k nám pridal aj ironman Rišo a cesta nám pri športových a životných zážitkoch rýchlo ubiehala. V Košiciach sme sa ešte stihli zaregistrovať a poriadne nadýchať predštartovnej atmosféry a my s Gabikou sme si  večer užili košickú bielu noc s nádherne nasvieteným Dómom svätej Alžbety.

Ráno, necelé 3 hodiny  pred štartom maratónu som si na základe dobrej skúsenosti dal na raňajky len jeden malý kúsok moskovského chleba s arašidovým maslo a čaj maté. Najradšej behám nalačno, ale skúsenosť so štvorhodinovými pretekmi na prázdnu nádrž som nemal, tak som nechcel zbytočne riskovať.  Na štarte sme sa stretli s Dušanom a Rišom, Marcel sa zaradil k bežcom vodičom na cieľový čas 4 hodiny s odhodlaním čo najdlhšie sa ich držať. Moja taktika bola bežať hladko na ľahký pocit v nohách a intenzitu si strážiť sledovaním tepov, prvé kilometre do 120, do 15-20 kilometra do 125 a potom ich pozvoľna nechať narastať. Odhadoval som, že priemerné tempo by mohlo byť medzi 5:20 - 5:30 minúty na kilometer. Viem, že základom úspechu na dlhších behoch je začať pomalšie a nechať telo aby sa postupne zahrialo. Bolo to dôležité o to viac, že sme pred štartom stáli a tuhli na mieste asi 20 minút.  Dušanova taktika zase bola držať tempo so mnou a hodný kus prvého kola pri nás bežal aj Rišo.

Vybehli sme teda na pocit pohodovým tempom, ktoré sa síce ako vždy zdalo strašne pomalé, ale ako Dušan po chvíli správne skonštatoval, presne v rámci očakávaní okolo 5:20. Na treťom kilometri sa mi stala drobná nepríjemnosť, keď mi asi nejaký pretáčajúci sa bežec vypol záznam v hodinkách, na čo som prišiel asi až po kilometri a preto som trochu stratil prehľad o čase a vzdialenosti. Kilometre rýchlo ubiehali, my sme si strážili rýchlosť a intenzitu a nezabúdali pravidelne dopĺňať tekutiny. S Dušanom sme z času na čas prehodili pár slov, najviac ma pobavil, keď mi povedal, že ho moje tempo behu upokojuje :o).  Napriek rannému chladu sa s lúčmi slnka veľmi rýchlo oteplilo a bol som rád, že som zvolil len veľmi ľahké oblečenie. Na trati bolo husto, lebo sa miešali maratónci s polmaratóncami, občas preto bolo treba pribrzdiť alebo pri predbiehaní trochu kľučkovať. Na mnohých miestach pri trati stáli povzbudzujúci diváci a niektoré detičky vytŕčali rúčky k bežcom na "high five".

MMM Košice 2018 Doják Hraško
Na trati maratónu spolu Dušanom

Mne sa bežalo dobre a ľahko v očakávanom tempe, aj keď prvý krátky náznak mierneho diskomfortu som zacítil asi na 11-12 kilometri pri napojení sa na Južnú triedu je to dlhá rovinka s otočkou na konci. Tam sme si s Dušanom tiež skontrolovali koľko pred nami sú vodiči na čas 3:30 a koľko za nami zase vodiči na čas 4:00. Keď sme bežali po druhej strane cesty a míňali vodičov na 4:00 Dušan zakričal naslepo do hlúčika bežcov za vodičmi, "Marcel", na čo sa mu Marcel rázne ozval a my sme sa potešili, že si drží svoje tempo. Pomaly sme sa blížili k cieľu polmaratónu v centre mesta, pred ním je dlhá rovná cesta s množstvom povzbudzujúcich ľudí v dave ľudí som stihol zaregistrovať aj fotiacu Gabiku. Keďže sa do toho celého miešal aj adrenalín finišujúcich polmaratóncov a síl sme mali dostatok, bolo ťažké nepodľahnúť eufórii a pokušeniu  nezrýchľovať. Našťastie sme to ale podržali a nenechali sa strhnúť. Na obrátke som vzhľadom na moju vlastnú nepresnú časomieru skontroloval oficiálny čas, ktorý bol okolo 1 hodiny 54 minút. Trochu ma to zaskočilo, lebo som si myslel, že bežíme o niečo rýchlejšie, tak som možno trochu spanikáril a neuvážene jemne pridal na čo ma Dušan po chvíli upozornil. Cítil som sa ale dobre tak som to trochu rýchlejšie tempo držal. Až potom v cieli som si uvedomil, že to bolo oficiálny čas a my sme štartovou čiarou prebehli až po vyše polminúte, takže v skutočnosti sme bežali podľa očakávania :o).

Situácia na trati sa po obrátke výrazne zmenila, ubudli polmaratónci, tak sa relatívne hustý dav ľudí zmenil na menšie skupinky až jednotlivých bežcov. Naše uvážené tempo sa nám ale začalo vyplácať, lebo sme s Dušanom začali predbiehať jednu skupinku bežcov za druhou. Od 25 kilometra som si k vode na doplnenie energie začal každých 5 kilometrov dávať aj malú datľu. Postupne som cítil, že mi dodali energiu, hoci som za ňu „zaplatil“ zvyšujúcim sa napätím v okolí žalúdka. V okolí 30 kilometra sme zase prebehli okolo Gabiky a dobehli aj niektorých bežeckých priateľov s ktorými sme prehodili pár slov. Dušan mal asi tiež dosť energie, lebo si stihol urobiť selfie s bývalým premiérom „Mikim“ a ďalším kamarátom.

MMM Košice 2018 Doják Hraško
Na trati v Petrom Polákom

Napojenie na Južnú triedu asi nebolo mojim najobľúbenejším miestom na trati, lebo aj v druhom kole sa mi tam ťažšie vybiehalo. Vtedy som si uvedomil, že už za sebou nepočujem fučať Dušana, mierne zaostal. Skúšal som miestami trochu spomaliť, ale strata sa nezmenšovala. Pri otočke na konci Južnej triedy mi Dušan kývol aby som bežal svojim tempom ďalej. Kilometre ubiehali, niektorí bežci už prešli do chôdze a ja som si uvedomil, že začínam odpočítavať koľko ich chýba do konca. Stále sa mi bežalo relatívne dobre aj keď aj moje tempo trochu pokleslo. Už som ale zvládal dýchať len hornou časťou pľúc, lebo žalúdok som mal po vypitých pohároch vody a zjedených datliach v miernom kŕči. Asi na 39 kilometri som dobehol  drobného staršieho pána, ktorý mal okolo seba zopár vodičov spolubežcov. Asi niekto významný, napadlo mi. Vtedy som ešte dokázal  trochu zrýchliť. O pár sto metrov sme už zabočili na tú dlhú rovinu do cieľa a predchádzajúce zrýchlenie sa mi nevyplatilo, lebo okolo 41 kilometra ma už naozaj bolelo celé telo a na žiadne záverečné zrýchlenie som ani nepomyslel. O chvíľu okolo mňa prebehol aj ten starší pán, ktorého viacerí diváci povzbudzovali ako legendu. Bol to Peter Polák vynikajúci bežec, ktorý bežal už svoj dvestý maratón.

Dobehol som v čistom čase 3:47:18, druhú polovicu som mal pomalšiu len asi o 40 sekúnd ako tú prvú, čím som sa po obrátke posunul v poradí bežcov dopredu o 270 miest. Asi dve minúty po mne pribehol aj Dušan a postupne aj ostatní priatelia bežci. Dušan si zlepšil osobák o vyše 7 minút! Bežeckú prípravu síce nemal ideálnu, ale veľa bicykloval, chodil na turistiku, schudol a má buldočiu povahu :o). Marcel bol tiež spokojný, síce sa neudržal v čase na 4 hodiny, ale zabehol o takmer 20 minút lepšie ako tri týždne predtým na najrýchlejšom maratóne v Berlíne. S Dušanom preto dúfame, že aspoň načas prestane s tými vyhrážkami o ďalšej tenisovo-cyklistickej sezóne :o). Spokojný s časom bol aj Rišo.

Košice sú krásne mesto, ľudia tam majú maratón radi a neváhajú vytrvalo povzbudzovať aj pomalších bežcov. Maratón som si tam plne užil, bol to skvelý zážitok a dobrodružstvo, čo bol aj hlavný dôvod prečo som tam cestoval.

Pavel Hraško