Polmaratón Roma – Ostia 2017, alebo niečo o priateľstve

Aj sa tak stalo a synček Mário sa narodil už v Ríme. Svadba v Bratislave bola mimoriadne veselá aj vďaka skutočnosti, že viac ako polovica svadobčanov boli taliani…

Počas Vianočných sviatkov nás prišli navštíviť , teda všetci traja sa ocitli u nás ešte pred štedrým večerom. V ten deň sme sa s dcérou  a naším psom zúčastnili Vianočného behu a tak Massimo – Saškin manžel zareagoval adekvátne na to, že aby sme prišli bežať aj do Ríma…

A tak som si hneď po Novom roku skontroloval termíny a rozhodol sa, že najvhodnejším by mohol byť polmaratón Roma – Ostia. Aj z toho dôvodu, že naši priatelia bývajú práve na periférii Ríma, teda v časti Ostia, ktorej súčasťou sú aj morské pláže a ako sme sa dozvedeli neskôr, aj najväčší píniový les v Európe.

Našiel som si internetovú stránku behu, prostredníctvom ktorej som spravil tie najzásadnejšie úkony pre registráciu a úhradu štartovného.

Medzitým však uplynulo niekoľko týždňov a ja som sa v januári zúčastnil zimného MTB maratónu, ktorý už niekoľko rokov organizujú v Stupave. Túto udalosť som si všimol až keď ma na ňu upozornil kamarát pred dvoma rokmi. Ani raz sme sa však na štarte nestretli, keďže napriek našej záľube v behu, ani jeden z nás nie je uchránený pred zdravotnými problémami – najmä v zimnom období. Ale tento rok som sa na štarte kategórie „run 25“ stretol s priateľmi zo Starej Turej, čo ma mimoriadne potešilo, najmä z toho dôvodu, že táto partia z mestečka pod Javorinou sa pravidelne stretáva a aktivizuje aj ostatných amatérskych bežcov prostredníctvom skupiny „TO RUN Stará Turá“. Sympatické na stretnutí bolo, že mi kamarát Janík priniesol tričko s logom tejto skupiny. A odmenou pre mojich priateľov zasa, že jeden z nich zvíťazil v vekovej kategórii bežcov nad 40 rokov !

Do Stupavy som sa vrátil aj vo februári, presnejšie na štart behu na Pajštún. Samotný beh nebol príliš príjemným zážitkom, pretože na rozdiel od januárovej udalosti keď boli trate nádherne zasnežené, tentokrát už sneh z lesov zmizol, ale všetka roztopená voda sa vo svojom skupenstve sústredila do jarkov ciest a chodníkov a premenila sa po ochladení na ľad, čo bežcom aj našim štvornohým kamarátom z kategórie behu so psami spôsobovalo nemalé problémy. Nohy nám počas behu lietali na všetky strany a výnimkou nebola ani strata rovnováhy, alebo priam celého tela….

Tieto nepríjemné skutočnosti však vyvážili prejavy priateľstva medzi bežcami aj psíkmi, keďže sa na podobných akciách stretávame častejšie s tými istými účastníkmi, ktorí holdujú tejto záľube a vášni, keď nás počas tréningu aj pretekov sprevádzajú naši chlpáči. Navyše tentokrát sa ponúkol aj môj sused, ktorý poskytol odvoz pre mňa, svoje kolegyne a našich psov, ktorí zdieľali počas cesty priestor  za zadnými dverami auta…

Pred odchodom do Ríma som sa začítal do knihy o jednej z najvýraznejších postáv histórie vytrvalostného behu vôbec – o Emilovi Zátopkovi a jeho dobe. Mnohé mená, ktoré sa v tej knihe spomínajú, som nepoznal.

Najviac ma však upútali skutočnosti okolo tréningových metód týchto osobností, problémy tejto doby po 2.svetovej vojne so všetkými politickými aj ekonomickými súvislosťami… Emila Zátopka aj s jeho manželkou Danou sme pred rokmi stretli niekde na parkovisku motorestu pri diaľnici počas cesty do Ostravy, takže o to radšej som sa prehrýzal knihou, ktorá odhaľovala jeho život ako jedno veľké dobrodružstvo, ale aj príklad veľkého priateľstva, ktoré vzniklo počas dlhoročných súperení s francúzskym reprezentantom alžírskeho pôvodu Alainom Mimounom. Málokto vie, že austrálsky bežec Ron Clarke, ktorý Zátopka navštívil v Prahe v čase keď už Zátopek nepretekal ale práve on bol tým bežcom ktorý lámal rekordy a očakávalo sa od neho, že sa stane aj olympijským víťazom, zlatú olympijskú medailu si v ruke poťažkal iba vďaka tomu, že ju dostal do daru od Emila po tejto návšteve v Prahe…

A tak nastal deň odchodu do Ríma a nastúpili sme na vlak do Viedne, potom na nočný rýchlik do Ríma a podľa inštrukcií sme sa nasmerovali zo stanice Roma – Termini do štvrte, kde bolo možné na maratónskom expe v jednom zo športových centier v Ríme zfinalizovať registráciu a vyzdvihnúť si číslo a balíček účastníka polmaratónu. Menšie komplikácie ešte v Bratislave spôsobilo získanie lekárskeho potvrdenia o zdravotnej spôsobilosti, ale aj tu sa ukázala sila priateľstva, keď sa kamarát lekár ponúkol s pomocou, hoci k nemu administratívne nie som viazaný… Pomoc som s radosťou prijal, pretože som celkom neporouzumel, prečo mi „moja“ lekárka potvrdenie vydať odmietla napriek tomu, že má o mne a mojom zdravotnom stave dlhoročnú a komplexnú evidenciu.

Jednou z komplikácií bolo aj moje meno s dĺžňami, čo organizátorom pri registrácii spôsobilo, že ma v zozname našli až po niekoľkých neúspešných pokusoch.

Našu cieľovú stanicu nadzemného metra „Acilia“ sme však našli bez problémov a naši priatelia nás už očakávali v zostave mama Saša, papa Massimo a bimbo Mário… Prvá jazda patrila  ceste k pobrežiu a až po prechádzke prímorskou promenádou s prístavom a krčmičkami sme zakotvili v ich domčeku v zastrčenej uličke v Ostii. Medzitým sme žasli nad Massimom, ktorý bol absolútne „vyletnený“ = iba v tielku, šortkách a šľapkách na nohách. Máriovi sa podarilo zasa počas cupkania na pláži čľupnúť do vody, ako sme sa prechádzali po pieskovej pláži a vlny jemne olizovali morské brehy. Pohostinnosť našich rímskych priateľov nemala konca a okrem únavy ktorá sme cítili ešte z nočného cestovania vlakom, nám nechýbalo nič. Zoznámili sme sa s miestnou štvrťou, obchodíkom s čerstvými rybami, parkom a ihriskom.

Rím ako turisti sme mohli vnímať iba počas soboty, teda deň pred samotným behom, keď nám Saša chcela ukázať mestský park v centre Ríma, kde sa nachádza aj Villa Borghese a blízko je aj možnosť pozrieť si Rím z vyhliadky na okraji tohto parku a následne sa prejsť nad Španielske námestie, ktoré je obľúbeným miestom stretávania turistov, ale aj rimanov a mnohí si ho zapamätali aj vďaka filmu „Prázdniny v Ríme“ s Audrey Hapburn.

V nedeľu som vstával skoro, keďže treba zachovávať osvedčené rituály, ktoré bežcovi „fungujú“ a teda aby všetky ranné procesy prebehli bez zbytočných komplikácií. Tričko s logom „TO RUN Stará Turá“ už bolo pripravené ako vďaka priateľom zo Starej Turej, ktorých potešilo, že som sa rozhodol práve takto.

Massimo ma odviezol na stanicu metra, ale ďalšie vodenie za ručičku som ani nepotreboval, pretože pribúdali cestujúci s účastníckymi taškami a vo vlakovej súprave mali bežci absolútnu prevahu. Nemusel som teda rátať zastávky metra, aby som vystúpil na správnej stanici a prestúpil na smer, ktorý nás priblíži k miestu štartu v areáli EUR PALASPORT. Tam už prúdili húfy ľudí v športovom oblečení, veď účastníkov tohto tradičného 1/2 maratónu bolo okolo 10 tisíc… Ocenil som aj schopnosti organizátorov, ktorí mali všetko do poslednej bodky vymyslené. Čísla farebne rozlíšené podľa výkonnosti, tašky farebne rozlíšené podľa kategórií a všetko označené aj s číslom príslušného kamiónu, do ktorého bolo treba tašky s vecami odovzdať. Podobne označenie koridorov podľa výkonnosti, všetko za plotmi, čo nespôsobovalo žiaden chaos ani tlačenicu…

Štartov bolo niekoľko – podľa nahlásenej výkonnosti – a masa sa mohla vydať na trať smerujúcu k moru. Toto však nebudem dopodrobna opisovať, pretože všetko fungovalo na 100%. Občerstvovacie stanice na každom piatom kilometri, zdravotná služba, diváci ktorí nezavadzali a vytrvalo povzbudzovali počas celej dĺžky trate. Mimochodom trasa – tá sa odvinula zo štartovej brány cez spomínanú štvrť okolo EUR Palasport a celej tejto mestskej zóny s príbuznou modernou architektúrou a väčšina trate viedla po výpadovke k moru pod píniami, čo bolo pri teplote 16 – 18 ºC veľmi príjemné. Mne pomohla udržiavať stabilné tempo skupina „vodičov“ s balónikmi označených časom 1:40. Nie som zvyknutý behávať vyzbrojený technikou a čas si iba orientačne sledujem na obyčajných náramkových hodinkách. Trasa bola prekvapivo pomerne zvlnená, ale to mi umožnilo aspoň radosť z behu dole kopcom, pri ktorom si zvyknem odpočinúť. Behať dolu kopcom som sa naučil vďaka behom so psom. Je dobré nájsť potešenie aj z takýchto skutočností, ktoré poskytuje terén v ktorom sa bežec pohybuje.

Pohľad dopredu aj dozadu poskytoval obraz nekonečného prúdu farebného mraveniska bežcov, ktorí sa vydali na cestu k moru.

K moru sme dobehli a v zóne cieľovej brány som popri trati pohľadom hľadal manželku a priateľov, ktorí museli auto zaparkovať až ďaleko od cieľa a pobrežia v Ostii  – až za rozsiahlym parkom v píniovom lese.

Našiel som ich v blízkosti cieľa a za cieľom ma „zhltla“ mašinéria procesov s odovzdávaním čipu, vydávaním občerstvenia, pršiplášťov a prechod k zóne so zaparkovanými kamiónmi, kde už boli porozkladané tašky podľa čísel. Organizácia na „TUTTI“ a BASTA !!!

Takže už len stačilo prezliecť sa, nájsť cestu naspäť do cieľovej zóny, aby sme sa mohli zvítať a potešiť sa, že sme to všetko zvládli a môžem byť spokojný aj s výkonom… Prechádzka píniovým lesom padla vhod. Aspoň človek ostal v pohybe a „nestvrdol“ sediac niekde v autobuse alebo vlaku, ako mali organizátori zabezpečenú dopravu späť do centra Ríma. V Ostii sme sa k obedu nemohli vyhnúť stretnutiam s ďalšími členmi Massimovej rodiny, ako to už patrí k naturelu ľudí v Taliansku. Toto sa potvrdilo aj počas cesty domov, opäť vlakom zo stanice Roma – Termini do Viedne. V lehátkovom vozni sme sa stretli s rodinou, ktorá chcela byť spolu s rodičmi v jednom kupé, a tak sme im prepustili naše miesta, aby sme sa následne stretli so študentmi cestujúcimi do Viedne, ktorí sa s nami hneď dali do reči a ponúkli pomoc pri vykladaní nášho kufra, ktorý bol cestou do Ríma zaplnený okrem tých najnevyhnutnejších vecí aj pohármi so sterilizovanými uhorkami , horčicou, klobásami a hračkami pre Mária od Sašinej mamy a cestou domov kufor zaplnili aj dobroty a darčeky od našich rímskych priateľov.

Po návrate domov som pravdaže kontroloval výsledkovú listinu. Dosiahnutý čas zodpovedal tempu, ktoré nasadili vodiči a pri mojom mene bol uvedený čas 1:40:09 = spokojnosť. Prekvapilo ma však, že okrem seba som vo výsledkoch nenašiel už žiadnu slovenskú vlajočku, iba niekoľko  poliakov, rusov, maďarov, španielov, rumunov atď. A ešte jeden čech, ako to bolo uvedené aj na portáli „behej.com“

( https://www.behej.com/bezecke-tabulky/zavody/22623-roma-ostia-half-marathon )

Pravdupovediac, nebyť skutočnosti, že môžeme v Ríme navštíviť Sašu s rodinkou, ani ja by som sa na 1/2maratón neprihlásil. Ale skúsenosť to bola mimoriadne pozitívna.

Arrivederci Roma ! Arrivederci amici !

Autor:  Bíro Róbert