MOJE NERVY, BEDNILA SOM! M-SR VETERÁNOV DO VRCHU

O čom to vlastne „točím?“ Nooo, že som sa na moje veľké prekvapenie slovenskou veteránskou vicemajsterskou na M-SR z Pruského na Vršatec stala .

Môže za to 12-minútovka

Ako hokejová rozhodkyňa každoročne behám na testoch aj 12-minútovku. Pamätám si úplne presne ten moment ako mi pred desiatimi rokmi kolegyňa Zemka dohovárala: „Michaela, Ty začni behať súťažne. Máš na to.“ A ja som fakt začala . Z „cestárky“ sa časom zo mňa „vrchárka“ a crossárka stala.

Vnútorne som cítila túžbu posúvať sa opäť inam a vďaka spoznaniu môjho manžela už tri roky spolu brázdime ultramaratóny ako dvojica M&M RUN (Miško&Miška).

Mať manžela, ktorý je nielen mojim naj kamošom a divákom na mojich zápasoch, ale aj bežeckým sparingom, supportom, koučom a vnímavým psychológom, je mojou najväčšou výhrou.

Čo nás fakt, že rozdeľuje je horčica, ktorú Miško naozaj nemôže ani cítiť .

Dedinské behy a kamoši mi začali chýbať

Precitla som a zažiadalo sa mi znova zažiť atmosféru „dedinského“ behu. Mala som ich rada. Vedia byť veľmi srdečne zorganizované . Zároveň som túžila stretnúť niekdajších kamošov, ktorých už na ultra nestretávam. No a Miško mi vybral z termínovky na Beh.sk rovno M-SR veteránov v crossovom behu do vrchu z Pruského na Vršatec (9km/+531m).

Keď som chcela vydržať na 100-kilometrovom ultrabehu, musela som sa vnútorne vysporiadať s myšlienkou, že kopce bude treba kráčať. Toto bola pre mňa najväčšia prekážka a totálna frustrácia.

Pre niekdajšiu vrchárku, ktorá kopce prosto bežala, to bolo neprípustné. Priam zločin . Občas mi však hlavou prebehli slová kamaráta Milanka Furára: (vďačím práve jemu, že mi ukázal krásu behov do vrchov) „Nie je hanbou prejsť do kroku.“

Nuž, a tak na M-SR veteránov na Vršatec som sa odhodlala kopce s viac ako 500-metrovým prevýšením opäť bežať .

S manželom sme tentokrát bežeckú dvojicu nevytvorili. Čakal ma so štichmi po znamienku a hecoval bežcov v najprudšom stúpaní tesne pred cieľom.

Výpeky na lúkach? Ďakujem, neprosím!

Miško, ktorý si pretek vyskúšal pred šiestimi rokmi a tiež zobral bronz, mi celkom neprezradil, že je na trati aj dosť otvorených lúčnych pasáží, ktoré totálne neznášam. (štart o 10,30 h).

„Poopaľovaná“ vo výpeku som sa fyzicky aj psychicky „pozbierala“ na ďalšom úseku, ktorý viedol cez les a vzápätí som skutočne zbierala zo zeme „zakopnutého“ bežca.

Neviem, čo pomáha na pretekoch vám, no mne napríklad aj pomyslenie, že úsek po ktorom práve bežím sa podobá na niektorý z tých, ktoré behávame doma alebo na niektorý z predošlých pretekov.

Tým si beh ešte viac zvnútorňujem a udomácňujem sa v ňom. Stávam sa jeho súčasťou až do takej miery, ako keď pískam hokej a nemám potuchy, či cez prerušenú hru hrá na zimáku hudba .

Áno, na „bedni“ tak trochu trapoším 🙂

Bola som zmätená. Stála som na treťom stupni, no na krku mi visela strieborná medaila. Šla som preto „upratať“ sama v sebe pocity prostredníctvom delegáta zo SAZ Marcela Matanina, že ako to vlastne je (prvá pretekárka bola Češka a tá sa do M-SR nepočíta).

A toto bol snáď „najväčší“ problém, ktorý som vrámci preteku zažívala .

Ísť či neísť (cikať)?

Netajím sa tým, že ma na trati často prepadne tento pocit  Počula som mnoho historiek o tom, že ak niekomu „o niečo ide“, neváha potlačiť/zaprieť svoju potrebu alebo naopak.

Nepotlačí ju a „vybaví“ ju za pochodu (stále bežiac). Už dávno takú „nehrali“, aby som potláčala samu seba a svoje potreby, hoci ide „o niečo (?)“ . Neváham preto kedykoľvek zastaviť. Ani v Pruskom tomu nebolo inak.

To máte ako v živote. „Niečo potlačíte teraz, ale „tlačiť“ vás to bude zanedlho ešte viac.“

Tepy ani tempo nevidím, no cítim

Hodinky? Nepoužívam, lebo ich nemám . Viem kedy mi je mizerne a kedy mi to ťahá. Signály tela mi neklamú. Verím im.

A čo ma vlastne z M-SR veteránov teší najviac?

Jediný a najsilnejší tlak, ktorý vie človeka odstaviť, je tlak vytvorený na seba samého. Presne tomuto som sa chcela vyhnúť.

Niekedy je fajn prerušiť vzorec myslenia a nemyslieť na beh, hoci vás čaká práve ten. A nie hocijaký.

Do pohody ma dostalo čítanie knihy cestou do Pruského. Vďaka tomu som odpútala svoju pozornosť na niečo iné ako beh. Priebežne som Miškovi z nej čítala a rozoberali sme súvislosti učenia a pohybu detí v ranom detstve .

A rozcvička? Odkedy som videla kanadské hokejistky končiac rozcvičku tancovaním, poskakovaním a tešením sa na zápas, nerobím to inak 🙂

Michalka Stehlíková