Rok sa ešte nekončí a maratónska sezónna vrcholí. Tí zdatnejší, menej zdatnejší a aj maratónski panici sa tešia na jesenné behy. V jesennom období si väčšina trúfa zabehnúť svoj prvý maratón (ja som nebol výnimka) alebo životný výkon. Viacerým sa podarí splniť svoj cieľ a sú motivovaní pokračovať ďalej. Presne tak ako u mňa pred rokom v Košiciach. A dnes je za mnou už piaty odbehnutý maratón a pokorené 4. hlavné mesto Európskej únii. Tento raz Budapešť.

Cesta autobusom z Bratislavy do Budapešti trvá 3 hodiny a nebola vôbec únavná, čo bola výhoda. Budapešť ma privítala chladným a daždivým počasím. Koniec koncov najviac mi pri behu vyhovuje daždivé a sychravé počasie.

Zaspávanie pred pretekmi

Pri zaspávaní si predstavujem priebeh preteku od samého začiatku po nasadenie medaily na krk. Intenzívne prežívam chvíľu štartu a spustenia hodiniek, ten burácajúci dav, ktorý vás ženie vpred. Predstavujem si prvú zákrutu, hrbolce na ceste, ako sa postupne vyhýbam všetkým pretekárom, pletúcim sa mi pod nohy.

Sám seba si predstavujem v polovici preteku ako sa motivujem do druhej dvadsiatky. Kalkulujem občerstvovačky, ktoré sú dôležité pre dobitie energie. Takto sa mentálne pripravujem večer pre pretekom, nebolo to iné ani v Budapešti a mohol som spokojne zaspať.

Každý z nás ho má – ranný rituál

Každý športovec ma zaužívaný svoj ranný rituál, ktorý mu pomáha prekonať zmes radosti, starosti a odhodlania pred športovým výkonom. Ten môj rituál je jednoduchý a pozostáva z dvoch banánov, 50 g aspoň 80% horkej čokolády a 3 dcl čistej vody na raňajky. Až potom sa mi vo vnútri tela rozhostí pokoj a môžem vybehnúť na štart.

Prvé, či posledné? Všetky sú dôležité

Na štarte nás stojí pár tisíc (organizátori hovoria o 20 000 účastníkoch), maratónci, polmaratónci, špeciálny beh – 30 km, štafetári, sponzorské behy, títo všetci netrpezlivo čakajú, kým to vypukne.

Nad hlavami sa nám vznáša vzducholoď, skandujúci diváci všetkých nabíjajú energiou a dodávajú silu. Je odštartované. Začínam dumať či sú náročnejšie prvé alebo posledné kroky. Nemenej dôležité je aj to čo sa deje medzi nimi. Maratón skúša vaše odhodlanie vytrvať, formuje nielen vaše telo, ale aj myseľ.

Potvrdilo sa mi to aj teraz, na mojom štvrtom maratóne v hlavnom meste. Na 42,195 kilometroch musíte prekonávať množstvo prekážok. Raz je to zatúlana staršia pani, ktorá sa rozhodla križovať cestu bežcom, rozčuľujúca sa prečo sme jej nedali na prechode prednosť. Inokedy kameraman, ktorého si všimnete na poslednú chvíľu v strede trate. Je to aj bolesť, ktorá vás určite zastihne a vy ju musíte prekonať. No ak sa nevzdáte, príde ten vytúžený moment cieľovej pásky. A vašim telom lomcujú pocity hrdosti, šťastia a odhodlania.

V závere nesmiem opomenúť poďakovať dvom slovenkám so slovenskou zástavou na 37 km, ktoré ma na záver nakopli a potešili. Bol to vynikajúci moment, ktorý som mohol vďaka nim prežiť.

V Budapešti som si zabehol čistý čas 3:20,59 a už teraz sa teším na Viedeň 10. 04. 2016

S pozdravom váš Boxer 🙂

https://instagram.com/boxer111/
https://www.facebook.com/Boxerov-beh-418692351559137/?ref=bookmarks