4. Bathory cross 2019 – Báthoričkyn krvák, dňa 24.11. 2019

Na FB  som oslovila bežcov, či ide niekto z Bratislavy, lebo spojom sa tam nedá dostať včas. Napokon mi jeden bežec dal info, že  ráno 6.13 hod. ide vlak s prestupom v Novom meste nad Váhom na autobus. O 7.43 hod. ma víta Čachtické námestie, na ktorom sa prechádzala krvavá grófka Alžbeta Báthory, na ktorom upaľovali bosorky – nevinné dievčence tej doby, na dereši bičovali neposlušných sedliakov, námestie, na ktorom je v súčasnej dobe nadživotná drevená Čachtická pani.

 Dostávam čarovné číslo 500 a všetky výhody bežca. Samozrejme si vyberám trasu 21 km, hoci už pred 3-mi rokmi mi bežci vraveli, že trať je veľmi náročná a mala by som račej bežať tú kratšiu. Ale to by som neprežila bežať len 11 km, keď je tam aj  21 km. Stretávam bežeckých kamošov a jeden, že dáme foto. Vravím OK, ale aj s mojim krásnym číslom. A tak sa hrabem v ruksaku, vyhadzujem celý obsah  a čísla nikde. Lenže kde sa mohlo stratiť?  Tak sa vypytujem kade-tade. Zavítala som aj do stánku GEKON, kde som sa predtým stavila  a pýtam sa, či som si tam číslo niekde nepoložila. Nikto nič nevidel. Do štartu je pár minút. Odchádzam od stánku a vtom na mňa niekto volá, otočím sa a najväčší fešák z GEKON-u máva na mňa s mojou „päťstovkou“. Ako na každý beh aj sem som priniesla našu bežeckú knižôčku „NAJKRAJŠÍ BEŽECKÝ PRIBEH“ a ako som do knihy vpisovala venovania, tak som to číslo do jednej knižky vložila, aby sa mi nepokrčilo. A práve túto knižku som darovala Gekon Marošovi Meškovi, ktorý mi podaroval  krásnučku čelenôčku krikľavo rúžovo-červenej farby, po ktorej behajú čierne aj biele jašteričky. Išla som si oči vyočiť nad farebnou dúhou, ktorá sa zniesla na bežecké čiapky a čelenky, ktorým vdýchla dušu dizajnérka bosobežecká kolegyňka Sue Nagyová.

     O 10 hod. sa bežci  rozbehli v ústrety hôr. Bežím si bežím a zrazu  predo mnou Čachtický hrad – fantázia. Všetci bežci sú už kdesi vdiaľ a mňa doprevádza „anjel strážny“, ktorý ma má na starosti, aby som nepoblúdila do tajomného čachtického podzemia, do katakomb, ktoré sa rozprestierajú pod celými Čachticami. A už to začína, prvý stupáčik. To sa moje nôžky automaticky dajú do chôdze. Ak chcem nedajbože trošku pobehnúť, tak odmietajú so slovami: „Zase si zabudla na rok svojho narodenia a správaš sa akoby si sa narodila o 30 rokov neskôr?“ A že behať môžu akurát tak po rovinke. A tak kráčam smerom ku hviezdam najrýchlejšie ako len vládzem. Takýchto strmých briežkov bolo na trase niekoľko. Po nich nasledovali samozrejme briežky prudko nadol. Tak nohy by aj bežať chceli, ale hlava vraví: „Nebež – lístie, kamene, korene stromov, môže nasledovať pád.“ A tak dole kráčam ešte pomalšie ako nahor. A zrazu prišiel môj očakávaný úsek – mierne naklonená rovinka, úzky chodníček rozprávkovým lesíčkom. Rozbieham sa, keď po pár metroch nastal povel: „Stop“. Najprv som nevedela čo sa deje, keď zrazu zbadám, ako sa oproti mne rúti bežec. Tak rýchlo skok do lesíčka, kým bežec prebehol. A znovu sa snažím bežať, ale po pár metroch zase skok do lesíčka a uvoľňujem cestu ďalším a ďalším bežcom. Tak údel nás posledných, že sa tým lepším musíme  uhnúť. Tešila som sa, že keď pôjdem tento niekoľko kilometrový úsek naspäť, že si ho budem užívať a nikomu sa nemusím uhýbať, lebo všetci už budú dávno v cieli. A tak bežcom mávam a vravím: „Ja som tu na mávanie“. Táto lesná cestička vážne nemala konca kraja. Stále som len stála, objímala stromeček, aby som sa nezošmykla zo strmého briežka pod nohy bežcom, ktorí šli raketovou rýchlosťou smer cieľ (no minimálne 20 minút by mi mali organizátori odrátať od výsledného času). Napokon som sa konečne dostala na behateľný úsek a nasledoval vrchol behu – Veľký Plešivec s prekrásnym výhľadom na miniatúrne domčúriky. Chvíľku som sa kochala a behom cez lesnú cestičku, na ktorej som sa už nemusela nikomu vyhýbať. Konečne sa dostávam von z lesíčka na asfaltku v Čachticiach. Mobil sa mi vybil hneď na začiatku, takže nemám trasu ani zaznamenanú a ani neviem koľko je hodín. Pýtam sa prvého človiečika, že koľko je ešte na námestie kilometrov a koľko je hodín. Odpoveď, že také 2-3 kilometre mi moc nepomohla. Je asi pol tretej, takže by som do tretej mala stihnúť dobehnúť do cieľa v časovom limite do 5 hodín. Napokon môj čas dobehu je 4:41:34, takže som to stihla. Svojim dobehom som ukončila preteky a od riaditeľa pretekov Miroslava Bitarovského z  OZ Čachtické podzemie dostávam krásnu medailu v podobe dráčika s nápisom: „Stretol som svojho hrdinu a bol som to ja“. Podľa legendy zabil Báthoryčkin predok v močiari draka a tak mali v erbe tri dračie zuby, ktoré sa tiež objavili na výnimočnej medaile.

   Veľmi rada sledujem vyhlasovanie víťazov a tiež tombolu, ktorá je väčšinou zo štartovných čísiel, ale dobehla som až príliš neskoro a zákon bežecký vraví, že tombolu dostane len bežec, ktorý sa tu práve nachádza. Veľa bežcov bude na najbližších pretekoch pobehovať s prekrásnymi čelenkami GEKON, ktoré vyhrali v tombole. Poľnohospodárske družstvo dalo do tomboly Báthoryčkinu krv, ktorú som si vždy, keď som bola v Čachticiach kúpila. Niežeby som sa v nej chcela kúpať, aby som omladla (hoci by sa to zišlo, aby som rýchlejšie behala), ale je to blahodárna tekutina, ktorá sa rozplýva na jazyku, vínko cviklovo-fialovej až tmavočervenej farby, kde chuti dominuje čierna ostružina, ktorá sa na konci javí ako chuť sušenej šípky. Za Báthoryčkinu krv získalo Poľnohospodárske družstvo Čachtice v roku 2012 zlaté medaile.

   Čachtice sú v mojom bežeckom živote veľmi čarovným mestečkom, nakoľko som si dňa 23.8.2014 nad tajomným čachtickým podzemím odbehla  môj prvý polmaratón a v roku 2019 som si polmaratón odbehla dokonca NABOSO. Samozrejme, že sa behu zúčastním aj v roku 2020. Veľká vďaka organizátorom Miroslav Bitarovský, Marek a Peter Dlhý a spol., že sa o mňa postarali priam kráľovsky – aj  z Čachtíc do Nového mesta nad Váhom ma viezli rýchlosťou blesku, aby som stíhala vlak do Bratislavy. Som neskutočne rada, že už viem čo je to BATHORY CROSS – Čachtický krvák, ktorý je pre mňa bežeckým klenotom v horskom behu.

Soňa Macejáková