Beh mi vrátil chuť do života – SÚŤAŽ

fotopribeh3

Mám dojem, že v poslednej dobe beháva takmer každý, kto sa aspoň ako tak rozhodne zdravšie žiť či dožičiť si viac pohybu. Bežecké súpravy, tenisky, sporttestery, polmaratóny, charitatívne behy, maratóny, bežiace deti, bežiace celebrity, bežecké príručky a knihy. Zdá sa, akoby sa beh stával novým trendom, ba až davovou psychózou. Avšak aj v obrovskej mase bežiacich ľudí sa skrýva nespočetné množstvo ciest a príbehov, ktoré ich doviedli až k rozhodnutiu spraviť prvý krok… a ďalší, a nezastaviť sa a ísť ďalej. A toto je jeden z nich.

fotopribeh2Možno nikoho neprekvapí, že som patrila k tej väčšine, ktorá sa pre túto aktivitu rozhodla z dôvodu vlastnej nespokojnosti so svojim zovňajškom. Sú to takmer dva roky dozadu, no paradoxom je, že ručička na váhe sa mi odvtedy nepohla. Čo sa však otočilo o 180 stupňov bol môj pohľad na svet. Myšlienkou chudnutia som sa zaoberala dávno predtým ako som si prvý raz obula bežecké botasky. No práve tá ma priviedla do nekonečného kolotoču sebakontroly, porovnávania sa, odopierania si až sa nakoniec celý môj svet točil okolo jedlFOTOpribeha a diét. Ak by toto čítal ktorýkoľvek psychológ a vedel aké silné mám sklony k perfekcionizmu, označil by ma za ukážkový príklad toho, ako jednoducho sa dostať k poruchám príjmu potravy.

Možno ste sa už stretli s otázkou: „Prečo to robíš? Čo ťa na tom tak baví? To sa ti chce? “ Keď som začala, sama som neverila že o dva mesiace pobežím polmaratón. Odbehnúť tri kilometre som považovala za nadľudský výkon. A práve tu sa zrodila tá vášeň – prekonávať sa. Nemala som športtester, poriadnu bežeckú obuv, ba ani digitálne hodinky. Bolo mi jedno aké idem tempo, ako mi bije srdce, či mám svalovicu, či fúka vietor a prší. Za výkon som považovala čas – zvládla som behať bez prestávky polhodiny. O týždeň 45 minút. Ďalší týždeň to bola takmer hodina. Moje začiatky boli ako závislosť. V priebehu prvých mesiacov by som narátala na prstoch ruky počet dní, kedy som behať nešla.

Hoci som mala menej času na štúdium, všetko šlo zrazu jednoduchšie, rýchlejšie a ľahšie (zrejme model antickej kalokagatie má niečo do seba ). Behom odvtedy oslavujem dobrú náladu, zaženiem zlú, vyriešim si v hlave všetko čo ma trápi, zabudnem na všetko zlé a vytratím sa na chvíľu z reality. Nič negatívne mi do živfotobeh4ota ešte nepriniesol, práve naopak. A to je odpoveďou na otázku prečo to robím a hlavným dôvodom prečo sa mi stále chce pokračovať.

Neviem si presne spomenúť prečo som začala, no bolo to v jednom z mojich najťažších období a nebyť toho dňa asi dnes nie som tým kým som. Bulímia je svinstvo, no až vám raz pohltí mozog je ťažké z toho vyjsť. Viem, že láska k behu môj problém nerieši, ale nedovolí mi padnúť hlbšie, pomáha mi bojovať a je silnejšia ako závislosť od jedla či túžbe po vysnívanej postave. Je to práve tá motivácia, ktorá ma núti prijímať energiu, pretože CHCEM odbehnúť preteky, CHCEM vládať a CHCEM sa ďalej prekonávať.

Zároveň, ako väčšina športov, ma beh učí prehrávať a znášať prehru či zlyhania. Učí ma opäť vstať, otriasť sa a pokračovať. Učí ma zaprieť sa aj keď nevládzem a doraziť do konca aj keď z posledných síl. Športom som si prvý krát splnila nejaký sen, konkrétne odbehnutý polmaratón a odvtedy sa mi plnia ďalšie, lebo už viem, že sny sú dosiahnuteľné.

Ak dovolíte, tu by som skončila, pretože písať o behu a sedieť pritom na tvrdej stoličke to nie je nič pre mňa. Tri, dva, jedna, štart!

Katarína Bendíková

Titulka: Moje prvé umiestnenie (Malý Štrbský maratón – II. miesto)

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.