Ako ma zas raz nesklamal môj orientačný nezmysel – I. časť

image_82

Na úvod zopár vedeckých poznatkov, ktoré môžete preskočiť, ak Vás to nezaujíma.

Takže toto je vedecky dokázané:

Majú ho ženy iný ako muži?

Rozdiely medzi mužmi a ženami nie sú len tie, ktoré vidno na prvý pohľad. Líšime sa aj v myslení a nazeraní na svet okolo nás i v nás samotných. A podľa vedcov siaha pôvod týchto rozdielov až do ďalekého do praveku. Príčinou rozdielnosti pohlaví je odlišný vývoj mozgu. Súvisel s tým, aké roly na úsvite veku ľudstva vykonávali muži a aké ženy. Muži tým, že lovili zver a starali sa o obživu, neustále sa pohybovali v teréne, čím si trénovali aj priestorovú orientáciu a museli čeliť riešeniu nečakaných situácií.

Ženy zasa trávili väčšinu času v jaskyniach, kde udržiavali oheň, pripravovali potravu a starali sa o deti. Na rozdiel od mužov sú preto lepšie v oblasti emócií i konverzácie. Podľa vedcov vraj ženy hovoria trikrát viac ako muži, muži denne vyslovia v priemere okolo sedemtisíc slov, ženy až 20-tisíc! ( no ale to neplatí pre také introvertné introvertky ako som ja – alebo výnimka potvrdzuje pravidlo) 

Väčší nie je lepší

Pomerne dlho boli mnohí presvedčení, že muži majú väčší, a preto aj „lepší“ a výkonnejší mozog.Je to omyl – veľkosť mozgu nepodmieňuje veľkosť inteligencie. Harvardskí vedci prišli v roku 2001 so zistením, že najmä niektoré časti mozgu u oboch pohlaví sa veľkosťou líšia. U žien sú napríklad vyvinutejšie časti čelového laloku, ktoré majú na starosti riešenie problémov a rozhodovanie, ako aj časti mozgu, ktoré zodpovedajú za emócie.

Muži zasa majú vyvinutejšie tie časti mozgu, ktoré majú na starosti priestorovú predstavivosť a ovládanie sexuálneho a spoločenského správania. Podľa výsledkov americkej štúdie, zverejnenej v roku 2012, ktorá sa zaoberala rozdielmi medzi pohlaviami, ženy i muži odlišne využívajú aj vizuálne centrá v mozgu, na základe čoho nielen vidia predmety inak, ale nevedia ani pochopiť vnímanie opačného pohlavia. 

Rolu hrajú aj hormóny

Iní výskumníci zasa prišli na to, že muži na rozdiel od žien majú lepšie oko na vnímanie detailov, ale aj rýchlo sa pohybujúcich predmetov. Spôsobujú to mužské pohlavné hormóny, ktoré sa navyše aj podieľajú na vývoji neurónov v tej časti mozgovej kôry, ktorá súvisí so zrakovým vnímaním.

Korene tohto rozdielu podľa vedcov tiež siahajú do pradávnej minulosti, keď muži – lovci – museli číhať na korisť a dokázať ju veľmi rýchlo zaregistrovať a identifikovať aj na veľkú diaľku. Ženy sú zasa lepšie vo vnímaní farieb, majú viac buniek, ktoré umožňujú farebné videnie, takže sú schopné rozlišovať aj viac farebných odtieňov.

 

Ani naši vedci nezaostávajú za americkými a dokázali nasledovné:

Podľa slovenských vedcov schopnosť orientovať sa v priestore ovplyvňuje citlivosť receptora pre testosterón.

Orientácia v priestore u chlapcov je vrodená a závisí od citlivosti receptora pre testosterón v ich tele. Potvrdila to štúdia fyziológov z Univerzity Komenského v Bratislave, ktorú slovenskí vedci publikovali v časopise Neuropsychologia. Ako v nej napísali, schopnosť orientovať sa v priestore nezávisí od množstva testosterónu, ale od citlivosti receptora (tzv. androgénový receptor) pre tento mužský pohlavný hormón.

Vedci z UK súčasne zistili, že veľmi citlivý androgénový receptor negatívne ovplyvňuje priestorové schopnosti. Čím je receptor u jedinca slabší, tým je jedinec v priestorových schopnostiach lepší. Odborníci predpokladajú, že pre optimálne priestorové schopnosti je nevyhnutná určitá optimálna miera účinku testosterónu na bunky v mozgu.

Cieľom projektu realizovaného Jaroslavou Durdiakovou pod vedením Daniely Ostatníkovej a Petra Celeca z Lekárskej fakulty UK bolo odhaliť biologickú podstatu intelektového nadania a jedinečných kognitívnych funkcií ako je aj priestorová orientácia. Výskum sa uskutočnil na vzorke 147 chlapcov vo veku od 10 do 18 rokov s IQ vyšším ako 130.

Zdroj: internet

 

A teraz nasleduje môj príbeh:

V skratke zhrnuté a podčiarkunté: Normálna žena sa nevie orientovať v priestore. (a niekedy ani v čase)

Z toho vyplýva, že som normálna žena. A „každá normálna“ žena trávi nedeľné popoludnie buď kávičkovaním u susedky alebo návštevou príbuzných, prípadne riadi kredenc alebo špajzu alebo ide len na takú ľahkú prechádzočku po mestečku, prípadne v nákupnom centre  alebo sedí doma a venuje sa ručným prácam a popritom pozerá na televízor a šomre, že zase v tej telke nič nie je.

No ale ja už dávnejšie nepatrím k „normálnym“  ženám v tomto zmysle .

Víkendové popoludnia zvyknem tráviť von buď v blízkom okolí alebo sa od rána vyberieme na nejakú túru.

Tak som sa aj vybrala jedno pekné októbrové nedeľné popoludnie na krátky výbeh do okolia. Z domu som vypadla až okolo 16:00, nebrala som si so sebou nič, len hodinky a krokomer. Už dávnejšie som chcela prejsť trasu od obecnej chatky k cigánskej osade. Vraveli, že odtiaľ treba ísť lesnou cestičkou, potom lúčkou a trasa končí nad osadou a trať je dlhá približne 6 km.  Za hodinku sa to dá stihnúť aj chôdzou, takže načo brať so sebou zbytočnú záťaž.  Potom sa ešte pôjdem prejsť so psom, našu klasiku, okolo Hrona, cez 2 mosty. A krásnu nedeľu máme za sebou.

Tak som sa vybrala klasickou cestou, cez Driekyňu. Ako to v jednej povesti napísali? „Dolinka úzka ako driek  mladej dievčiny- Driekyňa. Oj, veru pekná je. Z jednej strany vysoké kopce, z druhej strany tiež, cez dolinku preteká potôčik zvaný takisto  Driekyňa. Vyviera pod Povrazníkom a ústí do Hrona. Niekedy vytvára spolu so slnkom a tieňmi nádherné zákutia. A ako zurčí, žblnká…  Na začiatku dolinky stojí Driekynská skala. Pri určitom uhle pohľadu a pri určitom svetle sa zdá, že skala je živá, vidno na nej oči, nos ústa. Cez Driekyňu vedie vyasfaltovaná cesta pre chatárov, lesákov a iných návštevníkov.  Keby sa tak položil nový asfalt, bolo by to ideálne miesto aj pre  inline korčuliarov.  Je tam fantastický vzduch, stále vlhko, pri ceste rastú stromy, je tam veľmi príjemne.  Niektorým stromom som dala aj mená,  ako „Tancujúci strom“,  „Milenci“, „7 statočných“   V začiatkoch to boli také moje oporné body, že dobehnem po  „ 7 statočných“, a podobne.  Bežkala som si svojím tempom, a v pohode som dobehla po odbočku, zabočila som doľava smerom k tej našej obecnej chate, a tam ma čakal kopček. Doteraz sa mi ho nikdy nepodarilo vybehnúť, ani teraz nie, ale vybehla som podstatne ďalej ako som bola zvyknutá.  Cestu k chate mám teda zvládnutú, je 16:30. Doteraz som nikdy nešla ďalej, od chaty som sa vždy vracala tou istou cestou domov.  Čakala ma teda neznáma cesta. No ale čo by sa mi mohlo stať pár (kilo)metrov od domu.  Mala by som teda pri najbližšej príležitosti odbočiť doľava a tak sa otočiť smerom k tej osade. Od chatky viedla zase cesta hore kopcom a po pár metroch som zbadala lesnú cestičku. Po nedávnych dažďoch tam bolo veľa blata a mláky, nechcelo sa mi tade brodiť. Hádam to nebude táto cestička, idem ja ďalej.  Po ďalších pár metroch som objavila ďalšiu, a vydala som sa po nej. Na križovatke som sa zatočila doľava, tým smerom by mala byť osada. Ak tam neprídem do 17:00, vrátim sa tou istou cestou. Občas v lístí pri ceste niečo zašuchotalo, jašterička alebo myška?  Stromy vytvárali svojimi korunami pestré brány, nad tým jesenné slnko, a to ticho a ten vzduch, mala som pocit, že nebežím ale lietam, ako tie motýle, čo ma občas prišli pozrieť. Cestička viedla stále lesom, až zrazu zmizla. Ja som sa ocitla pred nepriechodnou horou a vedľa mňa lúčka. To je asi tá lúčka, po ktorej treba zísť a už budem v osade. Bolo viac ako 17:00, mala by som sa teda vrátiť, aby som nezablúdila. Ale zlákala ma tá lúčka, veď za ňou by už mala byť osada. Cez lúčku som nebežala, lebo bola dosť strmá a neistý terén, tak som len tak vykračovala a vdychovala jej vôňu. Zmes trávy, kvetov,  húb, machu a lístia.  Žiadny voňavkár takúto krásnu vôňu nenamiešal.  Lúčka končila pri lese, tu by mala byť nejaká cestička , ktorá ma dovedie do tej osady.  Cez les presvitala cesta, to je určite ona, len sa na ňu dostať. Čakala ma strmina.  Bol to krásny zostup, vidno, že tade už dávno nikto nešiel. Na žiarivo bielych skalách rástol nádherný hustý vysoký zelený mach ozdobený popadanými listami, lístie pod nohami šuchotalo, musela som si samozrejme dávať pozor. Bolo počuť aj vodu. Ale to sa mi určite zdá, lebo som smädná, kde by sa tu vzala? Tu predsa nemá byť aký potok. Tak som zliezla tou strminou, ocitla som sa na cestičke a na druhej strane naozaj tiekol potok. Čo ten tu robí? Veď tu predsa nemá byť, tu nikdy netiekol potok. A možno to tečie len teraz po dažďoch.  Bola som nasmerovaná, že mám ísť doľava, a nájdem tam tú osadu. Lenže všetky poučky tvrdia, že treba ísť po prúde potoka a dostaneme sa k ľudom. Aj môj starký mi to prízvukoval.  Ale ja by som mala ísť proti prúdu potoka aby som sa dostala do tej osady. Tak som sa vybrala tým smerom.  Povedala som si, až ak ju nenájdem do 17:30, tak sa vrátim a pôjdem po prúde potoka a niekde sa už len dostanem.  Lebo hore tou strminou a lúkou sa mi vôbec nechcelo štverať. Tak som sa rozbehla proti zdravému rozumu proti prúdu. Po niekoľkých metroch som zbadala maringotku s úľmi. Čo tá tu robí??? Kde som to? Kde som???  Včelín býva predsa v úplne inej doline a tam som sa nemala ako dostať. Alebo áno????  Kde som??? Chcem ísť domov, ale kadiaľ??? Kde som???? Kde som???

Pokračovanie …

Autorka: Zuzana Jandurová