Cesta – SÚŤAŽ

Kútikmi očí zachytávam mihavú nádheru hádam všetkých odtieňov tej najkrajšej zelenej farby, ktorá lemuje okraj úzkeho chodníka. Dokonca ani netuším, či rýchlo kráčam, bežím alebo letím, sem-tam sa odraziac nohou od zeme. Letím. Povedľa chodníka zelené kríky, nad hlavou koruny stromov, modré nebo… všade okolo vonia sloboda. A srdce? Srdce už dávno vyskočilo od radosti z hrude. Letí vedľa mňa a dáva mi pocítiť svoje šťastie z tej slobody, ktorá tvorí jednotu so všetkou tou nádherou dookola.

Ak sa mi v tomto momente usadí v hlave pesnička, mám po chlebe. Nejde z hlavy von, otáča sa stále dokola ako verklík alebo perpetum mobile. Je jedno aká, dopomáha monotónnosti, poháňa ma stále ďalej. „Cesta je prách a štěrk a udusaná hlína…“ ešte aj Krylovu gitaru počujem niekde v hlave. Chodník, ktorým bežím, dáva tušiť, prečo práve táto pesnička, tieto slová.

Každý máme svoju cestu, ktorou kráčame životom, až tam na jej koniec. Cestu slávy, cestu bohatstva, cestu moci… jeden môj priateľ sa rozhodol ísť cestou humoru a smiechu. Koľko je vlastne ciest? Koľko je vlastne pesničiek o cestách. Napríklad tá, ktorá hovorí:

„Je milión ciest, ako prežiť život, milión ciest ako byť blázon.

Na konci každej zistíme, že nikto z nás nešiel tou správnou…“ 

Áále, veď to je jedno. Toto je príbeh o ceste, nie o jej konci. Možno existuje niekde koniec ciest, možno raz dobehneme tam, kde spája sa nebo a zem… možno. Zatiaľ som jej koniec nenašiel. Nuž, bežci (tzv. „oválnici“) v tom majú jasno. Môžu behať dookola celé hodiny, dni, … koniec svojho behu nikdy nenájdu. Niekedy si s nimi zabehnem, ale cítim sa pritom trochu ako laboratórna myška behajúca v kolotoči. Moja cesta je skôr chodník. Úzky lesný chodníček. Cesta, kde nestretnem výstrednú slávu, kde na mňa nepozerá nadutá moc a bohatstvo. Je to cesta, kde sa ticho usmieva – šťastie.

Mám rád chvíle, keď sa môžem znovu stretnúť so svojim obľúbeným chodníčkom, nech je to kdekoľvek. Zamiloval som sa do behu, milujem prírodu, ktorá ma vždy s radosťou víta. Hnať sa pomedzi stromy, cítiť vlastný tep na spotenom čele. Vychutnávať si každý dúšok čistého vzduchu prúdiaceho do pľúc, dôverovať vlastnému telu, vlastným nohám. Vychutnávať si pocit číreho šťastia pri pohľade na záblesk vychádzajúceho slnka roztriešteného v miliónoch kvapkách rosy. Na listoch, ihličí, pavučine. Počuť trilkovanie vtáčikov, buchot zobáka ďatľa o kôru stromu, na jeseň krákanie vrán. Hľadieť do očí začudovanej srnky, ktorá nemôže pochopiť, prečo predo mnou nemusí utekať. Počkať kým prejde rodinka diviakov vrtiac svojimi malými chvostíkmi. Nadchýňať sa kĺzavým letom volavky, bociana, labute. Vychutnávať si vôňu lúky, jahôd a Materinej dúšky, dotyk hustej trávy na bosých nohách. Otočiť hlavu k nebu a cítiť kvapky dažďa na tvári. Cítiť v srdci tú krásu, keď na tvár ešte padajú kvapky a pritom ju už zohrieva slnko vykúkajúce spoza mrakov…

Snažím sa v tomto príbehu zachytiť to zvláštne, to čo nedokáže zachytiť žiadna HD, FullHD alebo 3D kamera. Ten okamih, merateľný len srdcom. Okamih, keď mimovoľne vyletí z úst: „Ďakujem, Bože.“ Okamih, keď cítim presne to, čo hovorím.

Snažím sa zoznámiť vás aspoň takto, na diaľku, so svojou cestou. Vlastne bežeckým chodníkom. Chodníkom šťastia a radosti. Snažím sa pozvať vás k sebe na návštevu, aspoň na chvíľu sa podeliť s tým, čo mi je tak drahé. Ukázať, že to, čo má pre mňa skutočnú hodnotu, sa nedá kúpiť za peniaze. Ak ste alebo raz budete na podobnej ceste, len dajte vedieť, či sa vám páči tak ako mne tá moja.

Pali Sovič

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.