„SAGUARO RUN FEST“ dňa 22.6. 2014 – aj „BEH NABOSO“ na 6 km

 „SAGUARO RUN FEST“ dňa 22.6. 2014 – aj „BEH NABOSO“ na 6 km

            Pravidelne sledujem všetko čo sa behu týka, aby sa náhodou nestalo, že prídem o niektorý zo super behov. Po pozornejšom preštudovaní si propozícií na „SAGUARO RUN FEST“, kde som sa prihlásila na 10 km beh, som tam objavila aj „BEH NABOSO“  a tak som sa ešte dodatočne prihlásila, aby sa nestalo, že kapacita bude naplnená a ja sa budem so „závisťou“ pozerať na bosonohých bežcov ako si to uháňajú cestou-necestou. Keby som si propozície prečítala pozornejšie, tak by som si zohnala ešte 3 bežcov a stíhala by som aj štafetový beh, nakoľko organizátori tieto behy tak načasovali, aby bežci mohli  absolvovať aj viacero behov po sebe.  

Zaujímavý bol aj TomTom kolobežkový polmaratón.  Mne sa zdalo dosť náročné „odkolobežkovať“ pólmaratón, ale k môjmu údivu to zvládli všetci. „Beh rodičov s dieťatkom v kočíku“ na 3,5 km je behom, kde súťažili medzi sebou Bratislava a Košice o Slovenský rekord. V ktorom meste sa na štart postaví viac bežcov s kočíkom, tak ten beh bude uznaný za oficiálny Slovenský rekord a všetci bežci dostanú certifikát o účasti v rekorde. Je to zaujímavé držať v určitej disciplíne Slovenský rekord a byť zapísaný do Knihy Slovenských rekordov. Mne sa podarilo získať „Certifikát Slovenský rekord“ niekoľko krát. Najcennejším je pre mňa certifikát získaný v roku 2012: „Certifikát SLOVENSKÝ REKORD“ – kniha pokrstená najväčším počtom pohladení psíka labradorky terapeutky Brii, hlavnej predstaviteľky poučnej knihy pre deti o pomoci psa rôznym skupinám ľudí – „TISÍC OČÍ-THOUSAND EYES“. To som krstila moju knihu na hudobnom festivale „Fest Dobré Bohunice“, ktorá vyšla v slovensko-anglicko-Braillovom prevedení. Bola som aj súčasťou spoločného Slovenského rekordu: „Stretnutie dvojčiat a viacerčiat na jednom mieste“, ktorého 1. ročníku vo Valčianskej doline v roku 2012 sme sa so sestrou dvojičkou a jej vnúčatkami dvojičkami zúčastnili. Pre zaujímavosť celkovo sa zúčastnilo 173 párov dvojčiat a 9 „trojpárov“ trojčiat. Ak v niečom vynikáte, stačí sa obrátiť na pána Igora Svíteka, ktorý je špecialistom v „naháňaní“ „rekordmanov“. Určite veľmi rád príde, keď sa pokúsite o prekonanie niektorého rekordu, prípadne vytvorenie nového. Odporúčam „preštudovať“ si Knihu Slovenských rekordov a mnohí z vás určite máte v sebe niečo výnimočné, čo by „zabodovalo“. Čo tak keby sme si my bežci „vymysleli“ nejaký beh, ktorý by získal CERTIFIKÁT SLOVENSKÝ REKORD – napríklad „Najväčší počet „BOSONOHÝCH“ bežcov na jednom behu.“

„BEH NABOSO“ začínal o 12-tej. Na štarte nás bolo „pomenej“. Mňa tento beh hneď ako som si prečítala v propozíciách, že „existuje“ nadchol. Mimoriadne som sa naň tešila. Nepozastavovala som sa nad tým, že sa mi môže niečo stať, že stúpim na kameň a rozreže mi nohu a nebudem môcť odbehnúť 10 km, ale rátala som, že môj čas dobehu bude určite minimálne raz aj viac krát dlhší ako beh v teniskách. Niektorí „teniskoví“ bežci mali obavu, že sa zrania, keď svoj „poklad“ – tenisky odložia bokom a tiež mi bolo povedané, že či som normálna, že idem bežať naboso. Tak v tomto ohľade sa považujem za normálnu, že som išla vyskúšať beh Indiánov – „beh naboso“. Výstrel odštartoval  pár odvážlivcov, ktorí sa rozbehli „naboso“ zdolať 6 km. Myslela som, že každým kladením pravej aj ľavej nohy na asfaltový povrch budem mať problém, čo na to povie moje chodidlo? Čo prsty, päta, klenba celého chodidla – čo povedia? Či neodmietnu poslušnosť – „nezabrzdia“ a povedia – „dosť“ čo si si to zase zmyslela?“ Ale oni ani „muk“ boli v pohodičke. A ja som si bežala a bežala a v podstate som ani nevnímala, že nemám tenisky, že bežím naboso. Za celý čas behu som naozaj asi len 3 x pocítila malilinký kamienčok na päte, ktorý hneď tak ako sa chcel vnoriť do päty, tak sa sám odkotúľal a stratil v „mini kamienkovom svete.“ Priznám sa, že som sama bola prekvapená, že beh „naboso“ mi nerobí žiadne problémy. A bolo to fantastické. A pochopila som „bosobežcov“, ktorí bežia nekonečné diaľavy …

Kniha „Stvorení pre beh“ od autora  Christophera McDougalla je úžasná a dodáva „bežeckú energiu“. Inšpirovala ma k behu „naboso“. Ja som „naboso“ bežala len 6 km  a Tarahumarskí Indiáni behávajú bežne desiatky míľ – ako sa píše v knihe: „Majú neuveriteľne pružné chodidlá. To preto, že až do sedemnástich rokov nikdy netrénujú v topánkach.“ Hartmann je dodnes presvedčený, že najlepšiu radu na predchádzanie zraneniam vyslovil istý tréner, ktorý odporúčal: „Behať trikrát do týždňa naboso po zarosenej tráve“. „Bosý chodec dostáva neprerušovaný tok informácií o povrchu zeme a o svojej vlastnej reakcii naň“, tvrdí doktor Brand. „Obutá noha drieme v nemeniacom sa prostredí.“ … Takže keď som čítala takéto informácie o výnimočnosti behania „naboso“, tak som si to samozrejme chcela vyskúšať a veľmi som privítala novú disciplínu  beh „naboso“. S časom 00:45:22 som si dobehla pre „striebro“ a samozrejme, že som aj bez tenisiek vyskočila na stupienok víťazov a prevzala som si krásnu medailu a 50,- eurovú zľavu na nákup obuvi Vivobarefoot. VIVOBAREFOOT spolupracuje so svetovo uznávaným expertom na beh naboso. Lee Saxby sa venuje biomechanike behu, atletickej príprave, výžive. Tak takéto „botičky“ s patentovanou ultra podrážkou ponúkajú výnimočné bosonohé zážitky.

Moderátor podujatia bol fešný mládenec, ktorý vtipne a mimoriadne zaujímavo zvládol celý deň komentovať čo kde sa deje. Ponúkol pre zúčastnených aj „nábojček“, ktorý už bol samozrejme nefunkčný, ale bol vzácny, nakoľko ním primátor mesta Bratislavy odštartoval niektorý z behov. Komentoval to slovami: „Kto by chcel tento náboj? Alebo ho dám do tomboly?“ Nakoľko som bola od miesta „rozdávania“ vzácneho talizmanu vzdialená niekoľko metrov, tak som sa priblížila bližšie a hľadela som na to „malé čudo“, ktoré by som rada vlastnila. Vtom bežecký moderátor vraví: „Sonička chce tento náboj?“, len som tak kývla hlavou, že áno, ak by to náhodou bolo možné  a on na to: „No dobre, tak ho dostáva Sonička.“ Je to taký príjemný pocit, keď vás na pretekoch oslovujú krsným menom a všetci organizátori sa správajú veľmi priateľsky. Ja sa vždy divím, že odkiaľ ma poznajú a oni, že veď chodíte na všetky bežecké preteky. Pekným zvykom na pretekoch býva, že z čísiel pretekárov sa losuje tombola. Mala som opäť šťastie a odnášala som si aj milú pozornosť mesta Bratislavy.

            Beh „naboso“ bol zároveň takou predprípravou na poobedňajšiu 10-siatku, čo som si už odbehla v teniskách. Bežal sa aj štafetový beh, ktorý by som stihla, ale nemala som „spolubežcov.“ Ale veľká vďaka patrí organizátorom, ktorí, keď videli ako veľmi chcem bežať štafetu, tak vyhlásili do éteru, či má niekto záujem zapojiť sa do štafetového behu a na moju obrovskú radosť ma „vtesnali“ do jednej štafety, nakoľko prihlásená dievčina sa nedostavila. Niekoľko minút chýbalo do štartu a tak som sa vytešovala, že si ešte pred desiatkou odbehnem cca 3,5 km. Napokon ale dievčina prišla a ja som jej „moje“ v podstate jej štartovné číslo odovzdala. Je to pre mňa poučenie do budúcna poriadne si prečítať propozície a absolvovať všetky behy (ak je to možné), ktoré sa tam nachádzajú.

Organizátorom Bežeckého festivalu boli Quinta Essentia, spol. s.r.o. a Mesto Bratislava. Veľká vďaka patrí všetkým, ktorí sa spolupodieľali na úspešnom podujatí.  Je chvályhodné, že spoločnosť Lídl vysadí za každého bežca 1 stromček a teší ma pocit, že tam niekde hlboko v lese bude rásť strom, ktorému som svojim behom „darovala život“.          

   Autorka: Soňa Macejáková

Foto: https://www.facebook.com/photo.php?fbid=910256078990076&set=pb.420967027918986.-2207520000.1404583985.&type=3&theater

https://www.facebook.com/MojEvent.sk?fref=photo&sk=photos