Vravím si, že teda pôjdem ďalším letom. Letuša v tej spoločnosti čo mám letenku sa pýtam (bol to Slovák, alebo Čech, tak sme si dobre rozumeli). Pozerá do počítača a o chvíľku mi podáva pre mňa radostnú správu: Ja Vám môžem túto letenku za 100 € prehodiť na iný let. A o chvíľu mi oznamuje, že ráno 28.4.môžem odletieť. Tak 28.4. sa ráno v Madride beží, takže takéto riešenie neprichádza do úvahy. No ale nič voľné do Madridu nie je. Potom mi oznamuje, že je tu jedna cestovka, otvárajú o 9-tej, tak tam sa môžem spýtať.

Nakoľko som sa „nestihla“ naučiť anglicky, tak volám „priateľovi na telefóne“, môjmu najsamlepšiemu zaťkovi a oznamujem mu, že mi lietadlo uletelo a nech to oznámi tomu v cestovke, či niečo do Madridu letí. A tak podávam telefón prísnemu človeku v cestovke (neusmeje sa a neusmeje) a zaťko mu vysvetľuje situáciu. Po dosť dlhom rozhovore sa dozvedám, že ešte je jedno miesto voľné, ale v biznis triede za 650 €. Ách jáj, hlavou mi prebleslo, vrátim sa z Viedne domov a preplačem celý vikend? Ale to len na sekundu, veď je to môj 160. polmaratón, na ktorý som sa prevelice tešila.

Oznamujem zaťkovi, že teda nech mu oznámi, že OK letím. A nastal problém s platením. V hotovosti toľko peňazí nemám. Na jednej karte som mala asi 200 €, našťastie som mala aj druhú platobnú kartu a tak platím a dostávam letenku do biznis triedy na poobedňajší let. V biznis triede som bola obsluhovaná ako kráľovná.Bolo to úžasné a vravím si, aké by to bolo perfektné, keby som si mohla takto lietať po celom svete a odbehnúť si prekrásne polmaratóny.

S ubytovaním bol tiež problém, lebo som si to nevyriešia doma. Napokon som si v jednom „hoteliku“ zabukovala posledné miesto. Ale keď som tam prišla, tak dievčina krútila hlavou, že je všetko obsadené. Ukázala som jej, že mám izbu zabukovanú a „priateľ na telefóne“ môj najsamlepší zaťko, jej to tiež anglicky vysvetlil. Napokon ma ubytovala v izbietke pre 5 osôb, ale bola som tam sama.

Z môjho ubytka som sa v pohode dostala na miesto štartu, kde som sa bola samozrejme pozrieť deň pred behom, aby som ráno neblúdila. Prevzala som si krásne štartovné čísielko 39.128 a pod ním „MY 160TH 21 M.“ V zahraničí som vždy „nahodená“ do takého bežeckého outfitu, že všetci vidia, že som zo Slovenska. Zrazu pribehla ku mne dievčina a oslovila ma po slovensky. Zlatá bežkyňa, ktorá žije už niekoľko rokov v Madride. A tak mám novú bežeckú kamošku.

Dňa 28.4. 2024 sa staviam na štart niekoľko tisícoveho davu s pocitom, že predsa len bežím, hoci to vyzeralo hrôzostrašne, že do Madridu neodletím. Užívam si každý meter behu. Čas dobehu do cieľa bol zaujímavý, 36 sekúnd pod tri hodiny. Tak sa teším, že to nie je nad tri hodiny, pretože po korone sa mi časy dobehu do cieľa o hodinku zvýšili, ale pomaličky sa to zlepšuje. Rada by som to dotiahla bližšie k času 02:30:00 hod. Užívam si pobežeckú atmosféru a úžasný pocit, že som si odbehla môj 160. polmaratón. A foto s najrýchlejšími bežcami sveta nesmie chýbať. Kde sa vzali, tu sa vzali, dvaja bežci z Kene sa zrazu pri mne ocitli a tak sa fotíme. Vraví sa: „S kým sa stretávate, takým sa stávate.“ A ja dodávam: „S kým sa fotíme, takým sa stávame.“ A tak sa rada fotím s úspešnými ľuďmi.

V súčasnej dobe vlastní mobil snáď každý obyvateľ našej planéty počnúc deťmi v kočiariku. V Madride by ste veľmi ťažko videli človeka bez mobilu. V metre každý ťuká do mobilu, v uliciach Madridu, na ceste všetci telefonujú. Akurát, keď som šla večer do ulíc, tak tam na námestičku ľudia sledovali fantastické akrobatické vystúpenie mládencov, ktorí si takto privyrábajú na živobytie a obecenstvo so zatajeným dychom sledovalo ich vystúpenie, tak nebol čas telefonovať. Vtom, keď už dochádzalo k vyvrcholeniu vystúpenia, prifrčalo policajné auto a zrušilo vystúpenie.

Beh Madridom bol prekrásny. Madrid ma očaril. Určite sa tam niekedy vrátim. Soňa Macejáková | Pôvodný text autora, neprešlo jazykovou korekúrou

Slávnostné otvorenie podujatia bolo organizátormi naplánované na 9:00, avšak kvôli veľkému záujmu o dodatočnú registráciu bežcov na mieste, boli otvorenie podujatia a štart detských behov posunuté. Po uzavretí štartovných listín nič nebránilo tomu, aby tesne po pol desiatej vybehli prví detskí bežci na trať. Detské trate si mohli vyskúšať detičky staršie ako 3 roky, pričom dĺžka tratí bola odstupňovaná a prispôsobená veku a schopnostiam od 150m až po 1200m. Vo všetkých kategóriách sa nádejní bežci pustili do behu s veľkou vervou a nadšením, pričom pri starších deťoch bolo vidieť, že niektorí sa už aktívne venujú športovaniu. Ktovie, koľko budúcich atlétov bolo medzi nimi. 🙂

Po vyhodnotení a odmenení detských kategórií sa pomaličky priblížil štart behov na 5km a 10km, ktorý bol naplánovaný na 11:30. Pred štartom sme si dali ešte spoločnú rozcvičku a krátko po pol dvanástej vybehli na trať bežci, ktorí si zvolili 10 kilometrovú trať a medzi ktorými som bola i ja. Pár minút po nás odštartovali aj bežci na 5 kilometrov. Bola to moja premiéra na tejto trati a keďže som si trasu vopred pozrela, vedela som, že ma čaká rovinatá, ale za to veľmi kľukatá trasa plná zákrut, ktorá viedla ulicami Ružinova a parkom Andreja Hlinku. Časť trasy v parku sa zaradila medzi moje obľúbené, keďže sme tam vďaka stromom boli chránení pred slnkom, ktoré na poludnie naberalo na sile. Organizátori pripravili okruh dlhý 5km, čo pre bežcov, ktorí si zvolili dlhšiu trať, znamenalo absolvovať 2 okruhy. Cieľ pretekov bol na atletickej dráhe, pričom ako prvý na 5km trati dobehol medzi mužmi Matej Macho a medzi ženami bola najrýchlejšia Zdenka Hezká. Dlhšiu trať ovládol medzi mužmi Federico Lecourtois a prvou ženou v cieli bola Kristína Doricová. Po vyhlásení výsledkov a odovzdaní cien nasledovala štedrá tombola, kde sa losovalo o skvelé ceny, ako napríklad ročné členstvo v Retro sport & welness, 2-dňový pobyt v hoteli na Donovaloch, či tanečný kurz v škole tanca Smiem prosiť. Po poslednom bode programu sa bežci vrátane mňa tešili už na dobrý a zaslúžený obed po výkone.

Rada by som záverom vyzdvihla charitatívny a ekologický rozmer podujatia. Jedno euro z každého štartovného bolo venované občianskemu združeniu RATA centrum o.z., ktoré sa venuje starostlivosti o detičky s poruchami autistického spektra, ADHD a inými vývinovými poruchami. Výslednú sumu zaokrúhlil organizátor na 1000 eur. Retro run bol taktiež eko run – každý bežec si v štartovnom balíčku našiel vlastný pohárik a cieľová medaila bola vyrobená z recyklovaného plastu.

Retro run je krásne, rodinné podujatie, ktoré je určené tak začínajúcim, ako aj skúseným bežcom. Verím, že o rok sa uvidíme opäť na štarte a podarí sa mi tú zemiakovú medailu z tohto roka vylepšiť.  🙂

Na začiatku, pred asi 10 rokmi, väčšina z nás poctivo trénovala v bežeckom klube Run For Fun na ovále na Lanfranconi a v hale Elán, takže jadro tímu sa skladalo najmä z hobby bežcov Run For Fun. Ale postupom času sa naše bežecké cesty tak trocha rozišli, počas covid epidémie sa väčšina naučila trénovať individuálne alebo v malých skupinách, takže beh Od Tatier k Dunaju je aj vítanou príležitosťou znova sa po dlhom čase stretnúť a spolu si nielen zabehať ale aj stráviť 48 hodin spolu na jednom veľkom bežeckom teambuildingu. Team sa každý rok trocha mení, niektorí bežci ubúdajú, ďalší zas pribúdajú. Niektorí bežci, nechcem menovať, aby som na niekoho nezabudol a neurazil, sa stali postupne veľkí pomocníci pri organizovaní teamu a bez nich si už ani neviem tím predstaviť. „Kapitánovanie” tímu na OTKD ja tak trocha aj stres všetko zorganizovať, ale najmä vždy na poslednú chvíľu niekoho zháňať, pretože je viac menej pravidlom, že niekto z tímu určite na poslednú chvíľu vypadne. Písať všetkým svojim bežeckým kamarátom, či nechcú ísť last minute na štafetový beh OTKD a ako vždy polovica kamarátov už beží v inom tíme a druhá polovica práve ten víkend niečo má a nemôže ísť.

Veľa ľudí porovnáva štafetový beh Od Tatier k Dunaju s inými štafetovými behmi napr. s Vltava Run, na ktorý tiež ako tím pravidelne chodíme. Porovnávať štafetové behy, je tak trocha ako porovnávať hrušky s jablkami, každý má svoje čaro a každý je jedinečný. OTKD robí jedinečným krásne prostredie Nízkych Tatier, pohostinnosť miestnych ľudí v noci v polovici behu zo soboty na nedeľu na futbalovom štadióne v Brehoch a úmorné teplo v nedeľu počas behu Podunajskou nížinou až do Bratislavy.  Kto nezažil predposledný 35. úsek po hrádzi z Hamuliakova k bufetu Jamaica celý po rozpálenom asfalte na hrádzi bez tieňa v 30 a viac stupňovej horúčave, nevie, čo je teplo. Pre nebežca je tiež ťažko opísateľný pocit, keď už máte všetky 3 behy za sebou a môžete si vychutnávať ten pocit šťastia z behu pre celý tím zmiešaný s únavou a vyčerpanosťou, to proste musíte zažiť, aby ste to pochopili. Hovoríte si, že už len kvôli tomuto pocitu sa oplatí behať a tráviť stovky hodín tréningom za každého počasia. Zážitok je taký silný, že sa už tešíte na ďalší ročník o rok.

Takže kamaráti bežci, poctivo trénujte, o 9 mesiacov sa znova uvidíme na už 12. ročníku štafetového behu Od Tatier d Dunaju.

Váš kapitán Čerko!

Zobral som si týždeň dovolenky, že pred behom s rodinou spoznáme Julské Alpy a aspoň aj rodina z toho bude niečo mať. Kranjská Gora je centrom tejto oblasti a okrem zimy je tu aj v lete čo robiť. Ideálne miesto na bicykel (cestný aj horský), turistiku (vysokohorskú aj feraty).

Štvrtok som si prebehol posledných 5km nášho závodu, aby som vedel čo ma čaká. Ak mám čas, veľmi sa mi to v minulosti osvedčilo. Na konci behu je človek unavený, príp. je dobeh v noci a poznanie trate je výhodou.

V piatok som si dal dvojitú porciu špagiet, nech je na druhý deň čo páliť a išiel som sa schladiť do neďalekého jazera Jasná. Niečo ako naše Štrbské pleso (menšie plochou ale podobné počtami turistov). Jazero je napájané z miestnych horských potokov, takže akurát na regeneráciu. Neviem, prečo som sa kúpal sám a ostatní ostávali na brehu. Voda bola priezračne čistá.

Večer som išiel ešte pozrieť na odchod autobusov s bežcami na 100km trati. Pretekári na 170km už boli od obeda na trati. Počasie hlásili teplé, preto sme si aspoň nemuseli zobrať dlhé nohavice, tričko a rukavice… Aj tak som mal najväčší batoh zo všetkých. Ale to ja vždy. Pre istotu, veď čo keby som sa na hrebeni stratil, na občerstvovačkách došiel proviant, prepadol ma medveď, bolo treba na hrebeni bivakovať, predsa len nasnežilo… Minulý rok po 3-dňových dažďoch sa v deň závodu ochladilo, hore začalo snežiť  a premrznutých pretekárov sťahovala horská služba z hrebeňa a zrušili závod.

Ráno v sobotu som už  čakal s ostatnými bežcami na autobusy, ktoré nás zobrali z Kranjskej Gory do Žirovnice, malej dedinky kde miestny DJ už všetkým obyvateľom dával najavo, že dnes sa dlho spať nebude, lebo tu sa deje niečo veľké. Problémom boli len WC, ktorých bolo ako vždy málo a nás predposratých veľa. Ale všetci to nakoniec stihli, aspoň si myslím a 5 min pred štartom som sa dostavil aj ja. Rozklus bude prvých 2km po dedine.  Zaradil som sa do zadnej časti a vybehli sme. DJ ešte pridal decibely, nech už naozaj nikto nespí.

Po 2 km asfaltu sa terén trochu zdvihol, nech sa nenudíme, bohužiaľ sa bežalo po lúkach nad dedinou, kde sa pasú kravy a 3x sme museli prechádzať cez prechody plotov, kde sa zmestí len 1 človek. Tak sa vytvorili zápchy, ale hovoril som si, pohoda, stále máš čas.

Po 8km sme mali výškových 800m a kontroloval som si, že prvá občerstvovačka je 11km a 1700m nastúpaných metrov. To mi nejako nesedelo, až kým sa terén nezodvihol. Teda, ak ste bežali Ultra Fatru, predstavte si Sidorovo a na 3km sme dali 900m. V niektorých častiach mi boli paličky nanič, nakoľko som sa musel pridŕžať skál rukami.

Ale išlo sa mi dobre, až na to, že aj tu sa rozvinul taký nešvar a tam kde sa nedá predbiehať, tvoria sa rady kráčajúcich a prvý v rade neuhne a neuhne. Takže všetci idú ako najpomalší vedúci vpredu. Keď sme ho postupne predbehli a prišiel rad na mňa, zasyčal som Scusi, sinistra, lebo som videl jeho vlajku na štartovnom čísle – zelená biela červená. Uhádol som farby, ale pomýlil som si ich otočenie a z Taliana sa vykľul Maďar. Ale tak sa preľakol, že ma pustil pred seba.

Aby čas rýchlejšie prešiel, snažím sa podľa národnosti (vlajky na štartovom čísle) s bežcami prehodiť pár slov alebo aspoň pozdraviť v ich rodnom jazyku. Takto som sa zoznámil aj s Gabikou, Slovenkou, ktorá pekne rýchlo kráčala hore (ešte som netušil ako sa mi táto známosť bude neskôr hodiť) .

Na prvej občerstvovačke pod vrcholom Stol 2236mnm, (11km/1700m) som sa dlho nezdržiaval, v stúpaní bolo dosť času dať si gély, tyčinky. Doplnil som len vodu a bežal ďalej. Dozvedel som sa, že som na 142.mieste z 546 štartujúcich a v TOP 10 v kategórii dôchodcov 50+. Nasledoval krátky 300m zbeh nepríjemnou suťou, ale potom prišiel dlhý nádherný beh hrebeňom. Terén ako Malá Fatra s výhľadmi vľavo na Slovinsko a vpravo Rakúsko, nakoľko hrebeňom ide štátna hranica.

Prišli sme na ďalší kontrolný bod, chata Golica vo výške 1500mnm (24km/2000m). Chata je tesne pod kopcom, takže 300m stena bola priamo nad nami. Bolo treba dobiť baterky – polievka, cola, tyčinka. Hlavu dole a ísť, nepozerať sa hore. Z vrcholu znova krásny výhľad, ale kto pozná zbeh zo Suchého do sedla (aj na stranu Magury aj chaty pod Suchým) takýto nepríjemný a strmý terén na nás čakal. V mojom veku so slabými kolenami, pudom sebazáchovy a posratosťou som si to nepustil ako všetci okolo mňa. Takže so stratil veľa pozícií, ale prudké zbehy ja nemusím a neviem. Za chvíľu sme boli o 700m nižšie. Tu sa terén narovnal  a širokou zvážnicou s miernym klesaním sme dobehli do dedinky Dovje (40km/2500m).

Keď sme vyšli pred dedinou z lesa, teplota stúpla o 100  ͦC. Hlava si povedala, ak chceš prežiť, musím začať chladiť telo a na trávenie neostane energia. Takže si poraď a trp! Ostal som v stave keď pohľad na pitie a jedlo mi spôsoboval napínanie žalúdka. Skúsil som aspoň trochu piva, ale žalúdok sa ozval, že naposledy, lebo…  ako hovorí skvelý ultra bežec Vladko C. – Keď  si nevracal, nebol si na ultra preteku. Tak je to tu, ešte síce nie úplne, ale asi začína Ultra.

Tak som sa vydal na posledných 18km v horúčave, dehydrovaný, bez energie a možnosti ju doplniť. Tento úsek by som v tréningu dal za max. 1,5 hodiny. Ale nie teraz. Za občerstvovačkou sa hneď  začalo stúpať, aspoň trochu v lese, ale keď som dokráčal dole, nasledoval  8km úsek po otvorenej rozpálenej cykloceste.  Skúsil som pobehnúť, lebo nohy by išli, ale žalúdok nedovolil, tak som pajdal a paličkami sa snažil udržať vo vertikálnej polohe.

Nebol som sám. Kolegovia zombíci čo išli so mnou nevyzerali lepšie. Tak sme aspoň začali s Arpádom z Maďarska rozprávať o Tatrách, veľkom točenom v cieli a podobných fatamorgánach. Spomínal, ako ho minulý rok z hrebeňa sťahovala horská služba s omrznutým lícom a teraz táto Sahara.

Došuchtali sme sa na poslednú občerstvovačku Gozd Martuljek (50km/2700m). Tam som si sadol a nevedel čo ďalej. Už som nič nechcel, len sedieť a sedieť. Zrazu ma zbadala Gabika, Slovenka, ktorú som spoznal na prvom kopci a snažila sa mi prihovoriť. Mala tu svoj support (manžela Maťa a syna) a tí, keď Gabika odišla sa vrhli na mňa. Schladili mi hlavu asi litrom ľadovej vody, dali magnézium, čipsy, naplnili do fľašky kolu. Cítil som sa ako kráľ Killian keď ho obskakujú počas UTMB.  Maťo mi povedal, že už len 8,5km a 300m kopček hneď za občerstvovačkou. Rozlúčili sa so mnou s vedomím, že ma už asi nikdy neuvidia a išli do cieľa povzbudiť Gabiku.

Dopil som pivo a povedal si, že limit je až 15 hodín a ja si po tie 2 kamene na UTMB prídem. Vstal som a snažil otestovať životné funkcie, dokonca som spravil aj pár krokov, vydal som sa teda na cestu. Začal som stúpať na posledný 300m kopček, celkom to išlo a keď sme sa so zombíkmi na seba pozerali, smiali sme sa. Zo zúfalstva. Na to sme nemuseli ani nič povedať a prekladať si to. Každý prežíval svoj ultra stav.

Na vrchu kopca som zrazu spoznal miesto, kde som sa vo štvrtok bol prebehnúť a vedel som, že mám do cieľa posledných 5km, ktoré už poznám.  Rozbehol som sa (teda tempo neviem, ale pripadal som si ako Usain Bolt).  A dobehol som až do cieľa, kde na mňa Gabika s Maťom čumeli ako na zjavenie. Ty si dobehol? Však len 7 min. za Gabikou? Na to, že si bol pred chvíľou polomŕtvy, tak paráda.

Veľmi som im poďakoval za záchranu. Vedel som, že fyzicky na to mám, len to teplo a nemožnosť dopĺňať tekutiny a energiu ma odstavilo. V cieli som sa ešte chvíľu triasol, ale po sprche a jedle som rýchlo ožil a znova fungoval.

Celkovo hodnotím tento závod ako nádherný svojim prostredím a organizáciou. Náročný bol hlavne strmým stúpaním a technickým klesaním z Golice a v neposlednom rade veľmi teplým počasím na záverečných 18km. Vrelo odporúčam, ak by ste chceli spoznať túto časť Álp. Z Bratislavy je to cca 5 hodín autom.

Chcel by som poďakovať beh.sk za možnosť bežať v týchto nádherných horách. V neposlednom rade Run For Fun, za to že behám, vďačím ich bežeckým kempom a radám Štefana, Vladka a Renátky. A ešte raz ďakujem Maťovi za záchranu na poslednej občerstvovačke a klobúk dole, keď som sa dozvedel aký super ultra trailový bežec ma obsluhoval.

Miro Franko | foto Miro Franko, (red.)

  Júlske Alpy TRAIL RUN | UTMB Slovinsko

  Očakávania od trás Julian Alps Trail Run by UTMB?

Prvá zástavka smerovala k soche Malej morskej víly predstavujúcej postavu z rovnomennej rozprávky Hansa Christiana Andersena, ktorý ju literárne stvárnil spolovice ako ženu a spolovice ako rybu. Socha bola vytvorená Edvardom Eriksenom a odhalená bola 23. augusta 1913.

Cestou k soche prejdete nábrežnou, kanálovou a zábavnou štvrťou zo 17. storočia – Nyhavn, ktorá je lemovaná pestrofarebnými mestskými domami zo 17. a začiatku 18. storočia a barmi, kaviarňami a reštauráciami.

Pozrel som aj Rundetårn, teda „guľatá veža“, je zavŕšená kopulou, v ktorej sa nachádza najstaršia doposiaľ funkčná hvezdáreň v Európe. Kastellet je jedna z najlepšie zachovaných pevností v severnej Európe. Je postavený v tvare päťuholníka s baštami na jeho rohoch. Kastellet. Zámok Rosenbork bol postavený v 1606 a nachádzajú sa tu Dánske korunovačné klenoty a kráľovské šperky.

Piatok a sobota teda patrili mestu. Nedeľa prirodzene maratónu. v Kodani bolo skutočne letné počasie (19-20 °C). Zamračenému nedeľnému ránu som sa teda potešil. Pretek začínal o 9:30, s ubytovaním to bolo tentokrát komplikovanejšie, musel som prejsť 5 km.

Stresy som mal hneď ráno, pri prevzatí štartovného som si neskontroloval obsah, a samozrejme v deň preteku som sa dozvedel, že nemám spinky na upevnenie čísla. Fajn, rýchly nákup tento problém vyriešil. Myslím, že som stihol prísť aj v dostatočnom čase na štart, asi 45 minút. Postavil som sa hneď do rady na WC. Rada bola taká pomalá, že som sa na štart dostal 5 minút pred výstrelom!!! No ani vstup do mojej sekcie nebol jednoduchý, doslova som sa prebil cez množstvo ľudí, skrátil si cestu, ako ostatní cez kríky, bicykle (aj tu boli nezmyselne uložené), ktoré zavadzali. Napriek všetkému odštartoval som.

Prvých 25 km bolo ideálne počasie, bez slnka a príjemná teplota. Potom už na všetkých bežcov začalo pražiť. Výkon šiel dole. No nezastavil som sa. Myslím, že čas 3:10:51 bol adekvátny mojím silám. Nebojujem vždy, aby som vyhral. Bojujem, aby som sa nedal.

Klasika po maratóne je u mňa hodinka, dve v posteli pri dobrom filme, nastupuje poriadna várka hamburgera s hranolkami a kolou. Treba si spraviť radosť. A potom ešte obhliadka mesta. Po maratóne som bol schopný pozrieť len Dánske národne centrum pre rozvoj a povedomie o architektúr. Mali tam parádnu šmyčku. Boj s vekom a gravitáciou nemá šancu, akurát si človek narazí kolená.

V auguste ma čaká môj 24. maratón v hlavnom meste, tentokrát Islandu, Reykjavík.

Ján Raclavský

Skvelý parťák na behanie

Nikdy by mi nenapadlo behať s ním. Aj na jeho lásku k behaniu sme prišli úplnou náhodou. Bol vonku s mojím mužom Ondrejkom a ja som bežala okolo. Olikovi viac nebolo treba, pripojil sa ku mne a márne volanie Ondrejka odignoroval. Odvtedy bol mojím parťákom na behanie. Doma stačilo prejsť s bežeckými vecami okolo neho a už bol nachystaný pri dverách. Nemala som silu ho nechať doma, najmä keď som videla tie jeho „psie“ oči , ale niekedy som fakt musela. Nebudem predsa brať von psíka, keď je vonku počasie, že „psa nehodno vyhnať“. Behával so mnou na voľno, aj na vôdzke. Podľa miesta a okolností. Keďže som stále ako korytnačka v arašidovom masle, mal čas aj na svoje potreby, a niekedy som pomalé – a ešte pomalšie – behy ospravedlňovala jeho potrebami. Nehneval sa na mňa za to. ☺ 

Úžasné štyri roky

Tak so mnou prebehal asi štyri roky, posledné dva roky jeho života už nevládal, bol to už psí senior. Ale na behy s ním spomínam rada a s láskou, ako aj na Olika samotného. Keď sa pobral za „dúhový most“, dlho sme nevydržali bez štvornohého kamoša, máme Aidu, ale tá zatiaľ so mnou nebeháva. To je skôr vodník ako bežec. Každopádne, psíky sú na behanie super parťáci, ale to asi psíčkari vedia a tí, čo váhajú, nech skúsia. Budem držať palce!

Jarka Vráblová Mišková | foto archív autora

Takže pri balení na dovolenku, sú najdôležitejšie veci na behanie. Nech zabudnem čokoľvek – okuliare, tenisky, tričká, kraťasy a šiltovky majú pevné miesto na dovolenkovom zozname.

Ak je v Bystrici teplo na behanie a predsa idem, tak pri mori (posledné roky v Chorvátsku) je to znásobené vlhkým prímorským vzduchom. Takže aj počas dovolenky mám nastavený budík na 5:45, aby som sa nemordovala celý čas po teple, ale iba prvých 20 minút. No na skapanie. Ale ideme. Aby bolo jasné, „zmagorila“ som aj moju sestru, neviem, akým činom. Je jasné, že nebudeme behať naše klasické 12-kilometrové trate, to by sme tu fakt nedali. Beháme len 8 km. Je potešiteľné, že nie sme samy. Stretávame kopec podobne „postihnutých.“

Dovolenkové behanie má svoje výhody. Okrem toho pocitu, že sa nemusím báť, že na dovolenke priberiem, preskúmame zákutia miest, v ktorých dovolenkujeme, porobíme si fotky ako dôkaz, že sme behali v zahraničí. A nakoniec – dobrý pocit z behania ostáva v nás celý deň.

Je jasné, že sa na dovolenku teším celý rok. Aj na behanie popri mori. To prepotené tričko až na spodné prádlo je toho dôkazom. Takmer vždy, keď niekam ideme na dlhšie ako tri dni, beriem veci na behanie.  😊

Jarka Vráblová Mišková | foto archív autora