Z „denníka“ nízkotatranského kopca – SÚŤAŽ

_DSC3001SmrekovecVJeseni

Som Baba. Lesopark vedľa podtatranského mestečka, kopec s vrcholom rovnakého mena. Čistý vzduch a neuveriteľné ticho, v ktorom môžete zreteľne počuť, ako povetrím svištia krídla vtákov a ako sa so šuchotom a praskaním naspäť vystiera tráva, na ktorú ste práve šliapli.

Koľko párov nôh už prešlo po mojom chrbte? Každý z nich má svoj príbeh a históriu omotanú nitkami tajomstiev. Ostávajú vo mne ako spomienky zaliate v jantári.

Jednou z mojich „ prechodných obyvateliek“ je už dlhé roky útla dlhovlasá dievčina.

Keď do môjho lesného kráľovstva zavítala prvý raz, práve jej minulo trinásť. Akoby sa mi chcela vyžalovať a otvoriť cestu do hlbín svojej duše.

Volajú ma Ivana. Žijem v malom jednoizbovom byte spolu s rodičmi a batohom problémov. Druhým domovom mi je ôsma C na našej základke. Darí sa mi ako na hojdačke. Moje známky sú verným odrazom toho, ako sa otec práve vyspal. Presnejšie toho, čo a koľko toho do seba nalial. Veď to poznáte…Nevyspatá jednotka usilovnosti je slabšia ako oddýchnutý darebák.

„Bifľoška je dnes zase dutá!“ škodoradostne sa teší Boris pri mojej odpovedi.
„Vyzeráš akoby na teba padla ťarcha Einsteinovej teórie relativity.“
Táto veta sa mi zabodla do mozgu ako šíp. Hrdlo sa mi sťahuje a okolo mňa sa šíria studené vlny zúfalstva.

Keby tak vedeli o nočnom Waterle v našej kuchyni…Okrem oplzlých nadávok od steny k stene lietali nielen taniere a lyžičky, ale i smaltovaný hrniec plný držkovej. Akákoľvek snaha o zažmúrenie očí sa ukázala naivná a zbytočná. Závidím každému, kto sa v noci nemusel pasovať s príšerou nespavosti. Tučný muž naložený v alkohole s prejavmi ako zviera. Chodil po izbe ako bezradný väzeň, ktorý si nevie udržať nervy pokope. Mal nepokojné oči, svedkov zlého svedomia. Žiaľ, môj otec. A tých si nevyberáme. Odmieta zodpovednosť voči mne i mame a hĺbi tak vlastnými rukami priepasť, čo ho oddeľuje od nás.

O tomto rozprávať učiteľke? Pred celou triedou? Nikdy! Veci, ktoré by mali ostať medzi stenami domova alebo štyrmi očami. Hanba mi pridáva na líce ďalšiu facku. Cítim sa ako sirota žijúcich rodičov, narodená na nesprávnej strane plota. Akoby ma poštípali osy. Spolužiaci mi nestoja za to, aby som kvôli nim robila duševný striptíz. Radšej ostávam pod maskou pretvárky, hoci i pod ňou sa ťažko dýcha.

Príchod domov so smútkom v očiach a nádielkou najhoršieho hodnotenia. V chodbe zlomená stolička, ohorky od cigariet, črepy z bývalého zrkadla, vysypaný a rozbitý kvetináč….V kútiku duše aspoň malá úľava – mama je celá! Snaží sa tváriť pokojne, i keď o jej vnútornom svete by som si to tvrdiť netrúfala. Očividne je otcovi stále oddaná ako pes, aj napriek tomu, že jeho najlepším kamarátom je alkohol. Spája ich už len spoločná podlaha.

Človek nie je živý iba chlebom. Potrebuje aj duševnú stravu, lásku, nádej, istotu… Ako nájsť kľúč od tajnej priehradky v jeho srdci? Debata s ním je rovnako zbytočná ako rozhovor s kameňom. Pochopenie nemôže byť len jednosmernou cestou. Z jeho strany nevidím ani len náznak iného vzťahu. Je chladný ako ľadovec. Mám pocit, že v našom domácom ovzduší je niečo ťaživé, mátožné ako v márnici. Prečo mám v sebe toľko zúfalstva? Prečo sa môj svet zmenil na pustatinu? V krátkom živote som dostala viac úderov, ako by sa patrilo. V tichosti trpiaca mama sa mi vzďaľuje a stále viac ponára do ulity svojho trápenia. Stavala palác šťastia na piesku, ale celý jej súčasný život pripomína ničivú choleru.

„Potrebujem príspevok na školský výlet,“ prosíkam so sklonenou hlavou, i keď splneniu mojej požiadavky sama neverím.

„Otec potrebuje nové nohavice. Nevšimla si si, že opäť pribral? Staré sa donekonečna prešívať nedajú! A tie diery od ohorkov cigariet! Zaplátať ich? Nie som čarodejník!“

O rok neskôr

Opäť stojím pred tabuľou plávajúc vo svojich smutných myšlienkach. Na mihalniciach mi visia slzy. Nie je ľahké rozuzliť klbko problémov. Myšlienky mi ďalej krúžia hlavou ako kŕdeľ splašených vtákov…Nad ránom som sa zobudila ako omámená po narkóze. Cítim, že tam, kde v mojom rannom detstve prebývala istota a blahá spokojnosť, sa zahniezdila neznesiteľná úzkosť, ktorá sa podobá hŕbe črepín a tie drásajú moje vnútornosti. Údy mám stuhnuté, perami mi pošklbáva vzlykot vychádzajúci zo stiahnutého hrdla.

Chcem sa vyhnúť tomuto trápnemu divadlu – pýtam si guľatú. Priznať sa k ďalšej prebdenej noci by bolo také bolestné, ako zvliekať sa z kože.

„Po vyučovaní sa porozprávame,“ oznamuje učiteľka láskavým hlasom odmietajúca vziať na vedomie, že v mojej žiackej knižke sa vyskytujú iba dva druhy známok – výborné a nedostatočné. Možno si všimla, že v ústach mám len horkosť jedu a vnútro rozbité na kusy.

„Nie, dnes nie! V noci odviezla sanitka otca do nemocnice. Chcem stihnúť návštevné hodiny. Vidieť ho ešte…“Akoby som mala dve srdcia – jedno, ktoré trpí, a druhé, ktoré dúfa. Treba snívať, pretože sny sa plnia.

Keď otca odviezla sanitka, lebo jeho alkoholom preplnený žalúdok tancoval čaču a matka bola služobne v zahraničí, mala som tragický dojem, že celý svet postihla akási katastrofa, že všetci ľudia vymreli a ja som ostala osamotená, slabá a bezradná.

Uvedomujem si, že osamelosť, čo sa mi uhniezdila v duši, nie je stav závislý od okolia. Je ako…ako sivý plášť , z ktorého sa nemožno vyzliecť. Mám ho nielen na sebe, ale aj v sebe za každého počasia a okolností. Som osamelá v kruhu spolužiačok, susedov i známych, osamelá v púšti zvanej svet. Hoci tak rada by som prekročila kruh osamelosti, v ktorom sa pohybujem a ktorý ma tak tiesni.

Návšteva nemocnice. Pohľad na otca. Živého! Napätie vo mne znenazdajky spľasína ako prepichnutý balónik.

Počas otcovej hospitalizácie môj školský život plynie ako rieka v plytkom koryte. Bez zákrut, bez vírov. Nijaké nebezpečenstvo, nijaké vzrušenie. Z odpovedí mi pribúda jedna výborná za druhou.

Doma mi otcova posteľ, na ktorej spával, pripomína jednotlivé zážitky s ním, niektoré nejasne, iné tak zreteľne, že pociťujem akúsi náhlu triašku. Samota ma znepokojuje ako dotieravá mucha.

Po štyroch mesiacoch

Sťahovanie do nového domu v našom horskom mestečku. Trojizbový byt na druhom poschodí a v ňom usmievavý muž s prívetivým pohľadom. Chlap ako vymenený. Ako strom v lese paradoxov. Môj otec. Túži chytiť druhý dych, „upgradovať“ svoj starý život a zbaviť sa všetkých príťaží. Chce svoju chorľavú dušu uzdraviť čarovnou vôňou domova, pookriať a naplno znovu žiť.

„V novom byte nový život!“ oznamuje dvojčlennému zvyšku rodiny.

„Ak niečo neurobíte vtedy, keď na to máte, už to neurobíte nikdy! Rozhodujeme sami o svojom šťastí. Nesmieme sa na svoj život dívať ako na bezvýchodné trasovisko. Naše neblahé zážitky sa časom ošúchajú a zapadnú do podvedomia. S pribúdajúcimi rokmi vidíme, že problém života nerieši len úspech, ale i nezdar, zápas, víťazstvo a trápenia. Záleží na tom, ako si usporiadam svoju myseľ.“
Nepátram po tom, či tento jeho obrat o 180 stupňov spôsobuje rozloha nového príbytku, skúsenosti z nemocnice – „narušenie prázdnin jeho mozgu“, rady lekárov, či strach z opakovania hrôzostrašných zážitkov. Skôr si v duchu kladiem sama pre seba otázku: „Dokedy mu tento prístup k životu vydrží?“ Nie, nechcem byť hračkou osudu! Nedám sa unášať udalosťami a okolnosťami ako slepé mača búrlivým prúdom.

Spriaznenú dušu odteraz nachádza otec v maratóncovi Jánovi. Vysielajú a prijímajú na jednej vlne. Vzťah s ním je ako trampolína, z ktorej sa môže odrážať, ako pevná sieť, ktorá ho zachytí, nech by padal či skákal kamkoľvek.

Otcova každodenná cesta po skončení pracovnej šichty elektrikára už nevedie do neďalekého pohostinstva, ale do blízkeho lesoparku Baba. Akoby podľa cestovného poriadku. Mama je celá bez seba a v jeho záľube ho podporuje všetkými desiatimi. Ba nezabúda sa pochváliť susedkám v okolí, ani kolegyniam vo fabrike: „Mirko už prebehol celý kilometer. Mirko schudol tri kilá. Mirko nevyfajčil ani jedinú cigaretu. Mirko sa ani nedotkol alkoholu. Mirko…“ Celé dni samý Mirko, ale chápem ju, i keď stále vo mne vŕta červ pochybností. Radšej počúvať tieto vety aj stokrát ako prežiť čo len jediné nočné Waterlo.

Po troch rokoch

Do našej školy nastupuje nová učiteľka. Bežkyňa. Prišla z hlavného mesta, hľadá kamarátov – vytrvalcov. Ocko sa stáva jedným z nich. Za tri roky sa prepracoval na jedného z najlepších veteránskych bežcov Slovenska, rýchlejší je iba kamarát Ján. Spoločne absolvujú bežecké tréningy v lesoparku Baba i preteky po celom Slovensku. Súťaže nie sú všeliekom, sú však príležitosťou. Príležitosťou niečo dokázať, prekonať seba samého i súperov.

Pre novú učiteľku je ocko stále vzorom. „Keby tak poznala jeho minulosť! Nemá ani tušenia o problémoch našej rodiny žijúcej v minulosti v jednoizbovej v sardinkárni, ani o dôvodoch mojich nedostatočných a náhleho zlepšenia školských výsledkov. Ostali za dverami nášho starého bytu, ktorý sa pre mňa stal zakázanou trinástou komnatou. Prečo ju otvárať? Nie, ja to nikdy neurobím!“

O dva roky neskôr

Majstrovstvá sveta veteránov v atletike. Miesto konania: Juhoafrická republika. V nominácii Slovákov sú aj dvaja bežci z nášho mestečka – Ján a môj ocko. Obaja pobežia maratón. Ja bežím tiež. Kde? K pani učiteľke. Oznámiť jej túto skvelú novinu! Som naňho hrdá. Zbúral bariéry a vpustil ma do svojho srdca. Konečne sa môžem vyrozprávať. Vysloviť myšlienky, ktoré som v sebe ukrývala ako vo väzení. Moje tajomstvá sa z hlbín vedomia vynárajú na povrch a pristávajú na jazyku. Už nemám dôvod držať bobríka mlčania.

Slová o ockových premenách, o ktorých mnohí ani len netušia.Život nie je len o lietaní v oblakoch, ale práve nešťastia a prehry naučia stáť nohami pevne na zemi. Radosť a smútok – dve vedrá z tej istej studne.

Takto po rokoch uzatvára Ivana jednu kapitolu svojho života. Po rokoch prechádzok lesoparkom Baba.

Danica Božová, Svit

PS: Napísané podľa skutočnej udalosti spred vyše dvoch (takmer troch) desaťročí. Zmenila som iba krstné mená.

Zámerne som použila iba ilustračnú fotografiu, hoci fotografií z bežeckých podujatí mám toľko, že najskôr som potrebovala nový harddisk a neskôr i nový počítač…

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

Komentáre 30

  1. Libuša Puškárová

    Bežecký príbeh Z „denníka“ nízkotatranského kopca ma zaujal hneď od začiatku. Hoci „vďaka“ rôznym povinnostiam som si ho dočítala na viac krát, konštatujem, že ma veľmi zaujal. Vcítila som sa do príbehu tak, že aj slzy mi tiekli. Byť učiteľkou dávam jednotku s hviezdičkou Gratulujem, držím palce.

  2. jedná sa o veľmi silný príbeh, ktorý je hodno nasledovať. Článok je napísaný pútavo, odporúčam ho publikovať.

  3. Ozaj, niečo úžasné. Príbeh ma veľmi zaujal. Určite je to jednotka s hviezdičkou. Odporúčam ho publikovať.

  4. hlasujem za publikovanie tohto článku

  5. pekny clanok

  6. pridavam hlas.:)

  7. Erika Petrašková

    Krásny, emotívny príbeh, nesmierne pútavo napísaný, veľmi ma zaujal. Odporúčam jeho publikovanie.

  8. Janka Vnenčáková

    Hlasujem za publikovanie tohto článku s radosťou.

  9. Páči, treba zverejniť knižne.

  10. Iveta Vastušková

    Z „denníka“ nízkotatranského kopca – SÚŤAŽ. Zaujal ma tento článok, odporúčam jeho publikovanie. Ak je to aj skutočný príbeh, je dôkazom toho, že keď už je človek na samom dne, je šanca sa postaviť a ísť ďalej, urobiť nesmiernu radosť nielen sebe, ale najmä svojim najbližším, ktorí už stratili nádej,
    že sa niečo zmení. Opäť sa ukázalo, že beh je vlastne všeliek, čistí myseľ.
    Gratulujem a držím palce!

  11. Krásny, dojemný, ale i poučný príbeh. Dôkaz toho, že keď človek padne na dno, má stále možnosť postaviť sa a začať odznova.
    Hlasujem za príbeh.
    Autorke prajem “ tvorivé pero“ pri písaní príbehov.

  12. Uverila som, že je príbeh pravdivý, dávam hlas za jeho uverejnenie.

  13. Gabriela Svoreňová

    Krásny príbeh, pridávam hlas a prajem ešte veľa chuti autorke do písania príbehov

  14. Dávam hlas 🙂

  15. Som za publikovanie príbehu, ktorý bude určite pozitívne motivovať a priaznivo vplývať na všetkých čitateľov. Bojovať sa vždy oplatí.
    Veľa úspechov Danka

  16. Krásny, silný príbeh. Dávam mu svoj hlas.

  17. Pekny clanok

  18. Najkrajší zo všetkých prečítaných príspevkov. O to silnejší, že úspešná bežkyňa nepíše príbeh o sebe, ale o svojom otcovi…

  19. Pekny pribeh, davam hlas.

  20. Rád pridávam hlas.

  21. Aj ja by som chcela zahlasovať za tento článok. Naozaj sa ho oplatí dočítať do úplného konca 🙂

  22. Veľmi pekne napísaný príbeh. Autorka má talent a citlivú dušu.

  23. Vlasta Lackovičová

    Sila života. Výborné. Určite zverejniť knižne.

  24. Hlasujem za uverejnenie. j.

  25. Krásny príbeh, hlasujem za uverejnenie.

  26. Pekný príbeh a žijem v okolí, kde sa to cele odohralo, takže dávam hlas.

  27. Krásny článok, silný príbeh!

  28. Perfektný a pútavý článok. Je z neho cítiť atmosféru a dej.