Srdce i kvapky potu – SÚŤAŽ

3-cvicime-pred-behom-petoja

Ona sa mi rehoce, Soňa, múza, ktorá mi hovorí: „toľko máš spomienok a Ty stále nič napísať nechceš.“ Sedíme si na pive a ona s prekvapením pozerá. Zobral som si papier, lepšie povedané servítku z wc a začal písať v hospode svoj príbeh.

8-csob-marathon-2016Spomienka z vojny ako som zabehol po pár mesiacoch v erárnych teniskách päť kilometrov za pol hodinu až po mojich deväťdesiatpäť kíl fešnej váhy. V hlave mi beh rezonoval už dávno, atletiku, maratón v telke či povzbudzovanie na pretekoch som vnímal s radosťou, ktorú som nevedel pomenovať, bolo to lákavé, no nevedel som prečo. Túžba ísť prebehnúť mosty na Silvestra, tá bola motivujúca, ale nič platná, keď som odkladal zas túto nádej – o rok už pôjdem. A bolo to tak.

Bolo jaro, krásne teplo a ja som šiel v krátkych bermudách cez mesto a zrazu ma napadlo, čo sa môže stať, keď sa rozbehnem. Neriešil som laicky, že v civile a obyčajných topánkach. A tak sa rozbieham, ale zistil som, že to nie, to nie je pre mňa, to nie je možné. Som myslel, že horšie už môže byť len porodiť, bolo mi skoro zle, udýchaný, pred očami sa mi mihali hviezdičky. Dni ubiehali a ja som to skúsil znovu. Dal som si tepláky a povedal si, že dovtedy budem behať, kým neodbehnem jeden celý kilometer, bolo to ťažké a priďaleko. S úsmevom môžem povedať: neskutočný problém. Až jedného dňa som to dokázal, odbehol som ho a aj dva. Behal som po uliciach s vyplazeným jazykom max. pár kilometrov a vždy som sa celý zničený vracal autobusom naspať.

Začalo ma to akosi opíjať. Vedel som, že sa potrebujem niečo dozvedieť o behu. Niečo mi trebalo o tom naštudovať, literatúru a popozerať sa po teniskách, ktoré by boli vhodné na beh. Aj začal som chápať čo je to mať boľavé kosti – typický začiatočnícky zápal okostnice, bolo to veľmi nepríjemné. Prekonal som tento problém a povedal som, si, že chcem ísť v zime na prvú Zimnú desiatku. Toto rozhodnutie bolo prekvapením aj pre mňa a hovorím si, že ak to neurobím, že to nemá zmysel v tom ďalej pokračovať. Rozhodol som sa! A tak začala moja reálna anabáza nových zážitkov, skúseností, prekážok, ale aj nových úspechov spojených s novými priateľstvami a zaujímavými miestami, na ktorých som nikdy nebol.

Dá sa povedať že v skutku ma to ovládlo. Začal som na Zimnú desiatku myslieť každý deň, koľko zabehnem, ako rýchlo. Hľadal som na nete ľudí, ktorí behajú. A takto som spoznal celú skupinu, celé osadenstvo bežcov, dobrodružne naladenú partiu niektorých až fanatikov, ktorí verili v to fluidum, čo sa nedá pomenovať, ale je to pravda – tá vec sa volá pravda o nás, čo je v nás, čo dokážeme, prečo to robíme, čím všetkým sme si prešli, boľačkami i prekážkami. Nočné behy, lesné či cestné behy v horúčave, či daždi mi rozvinuli nevyčerpateľnú vlnu zážitkov, ktoré beh v sebe skrýva, tajomstvo alebo to radšej nazvem vášeň?

Jedno ráno si tak bežíme s našou sympatickou ultráčkou Blaženou lesoparkom lesnými chodníčkami po kopoch a ona mi hovorí: pozri sa vidíš ich? Kde? Čo myslíš? A v tom som zbadal medzi stromami tri malé srnky ako ochutnávali rannú trávu. Beh má aj takú silu, že dokáže potešiť na duši, keď vidíš obyvateľstvo lesa ako si žije svoj bezstarostný život v prírode, ktorá rozvoniava kvitnúcimi kvetmi pod lúčmi jarného slniečka.

Spomínam si na Kolárovský maratón, ktorý sa koná v januári na Tri krále. Fúkalo, zima, vody všade, blato, mrzlo, na poliach sneh, bol to vtedy jeden z mojich odvážnejších polmaratónov. Nekonečná monotónna trať po hrádzi s ľadom a snehom od vidím do nevidím až na vytúženú otočku, ktorá prišla ako spasenie, že konečne je väčšina za nami a naspať tou dlhou hrádzou po kolárovský most až do dediny do cieľa. Celý mokrý, unavený, premrznutý, ale radosťou, že som aj túto skúšku psyché zvládol a oslávil som to teplým čajom a palacinkami s jahodovým lekvárom, na ktoré keď myslím, tak viem, že si polmaratón v Kolárove odbehnem aj o rok. Veď kvôli tým palacinkám sa tam určite vrátim...

hudecMal som niekoľko tvrdých zážitkov či to bolo na jednom zimnom Pajštúne, kde som mal ostrý pád na šutre pred Borinkou, kde som si zasekol do kosti po ľavým kolenom alebo na beh cez Hubalovú. Vtedy sa bežalo necelých dvadsatpäť kilometrov cez kopce, bahna nad kotníky a kaluže studenej vody skoro po kolená krížom cez rákosie a sneh na hrebeni hory. V botách dve kilá blata a vody. No paráda! Ťažké preteky veru, na ktorých mi vtedy takmer odišli baterky a pomaly aj rozum. Síce bežal som aj dlhšie trasy, ale na túto srandu mám zvlášť zážitok, kvôli tomu čo tam na mňa čakalo. Dnes si na to rád spomeniem s úsmevom a prižmúreným okom. Viem, že ide sa zas. Atmosféru malých dedinských behov si rád užijem a precítim v priateľskej debate pri vôni štipľavého kotlíkového guláša či domácej kapustnice.

Zaujímavým zážitkom, ktorý vie preveriť človeka do morku kosti bol veľký štafetový beh Od Tatier k Dunaju. Vrelé privítanie – Jasná v Nízkych Tatrách a nová banda bežeckých nadšencov. Boli sme perfektná partia, stretol som sa s nimi po prvý krát. Bol to tím Čechov a Slovákov žijúcich v Čechách – sadli sme si v hoteli do reštaurácie, riešili stratégiu, pivo tieklo spoľahlivo ešte dlho a šla zábava. Bola aj uvítacia borovička, ako inak. Odporúčam ráno zažiť tú neopakovateľnú atmosféru na štarte. Bolo tam veľa tímov a ja som na odovzdávkach každú chvíľku niekoho zdravil, tak sa môj tím divil, že: Ty si tu s každým kecáš, to vážne sa ty s každým poznáš? Jasné, ja som všade doma, hovorím s úškrnom českej kolegyni. Bežali sme za lejaku, za chladna a potom nás čakala nedeľná horúčava na južnej zemi.. Keď sme mali dlhú pauzu, spríjemnili sme si akciu výletom na Liptovskú Maru a pohľadmi na panorámu štítov našich Západných Tatier. Na nočnej odovzdávke Brehy sa mi nedalo ani oka zažmúriť, schovaný v spacáku s malým vankúšikom po hlavou na tráve miestneho štadióna. Mobili zvonily, dodávky iných tímov jazdili skoro mi pri hlave, rušno a hluk ako na hlavnej stanici. Zaspať ani bohovi to proste neexistuje. Už som to cítil, no, to nie je dobré, že bez odpočinku ma to položí. V Komjaticiach kde som dobiehal dvadsiaty štvrtý úsek zavčasu sychravého rána, som bol mokrý neviem či od potu alebo od vody z neba čo padala. V tamojšej telocvični som ledva zaspal, už som odpadával od únavy. Taký polospánok to bol na jeden a pol hodiny najviac. Potom to prišlo, prejavil sa naplno môj boľavý zápal píšťaly v pravej nohe, ktorý som si privodil nedostatočným relaxom po tréningoch. Po ruke tabletky, magnéziá,  krémoval som si nohu a pokrivkával. Cestovali sme južným Slovenskom, úrodnou rovinou našej zeme. Nikde ani kopce a chladivý vánok tam nehrozí. Zato slnko pieklo ako sa patrí. My čo sme práve nebežali, sme sa strali o člena štafety na trati, aby mal stále k dispozícii vodu a povzbudzovali ho do boja. Inak by to ani nešlo pri tých teplotách sme boli na seba odkázaní. Posledný úsek tridsiaty šiesty bol opäť môj od krčmy Jamajka na hrádzi. O štvrtej popoludní som začínal mať toho už naozaj dosť. Pomaly som to nemohol ani poriadne rozdýchať. Nie, že by bol problém odbehnúť tých posledných desať kilometrov, ale nie a nie sa dostať do formy, zorientovať sa a k tomu tá letná horúčava. Bolo mi jasné, že na mňa spolieha moje česko-slovenské družstvo, vzal som si flašku vody čakal na kolegu, ktorý dobiehal na odovzdanie. V cieli ma všetci čakali, tešili sa, že prichádzam ako posledný člen štafety a za jasotu sme spoločne vbehli do cieľovej roviny. Ocitla sa mi medaila na krku, ale s takým pocitom zadosťučinenia, úprimnej radosti a sebarealizácie, že som to dokázal, hrdosťou až skoro dojatím. Po vyše 31 hodinách 345 kilometroch behov a nepretržitých presunov po rodnej hrudi bez spánku, nehovoriac, že nikto s nás deň pred tým nenaspal skoro nič, to bol úspech, ktorý človeka dokáže v skutku preveriť.

Prišiel tradičný Devín Bratislava, nuž, ale.. týždeň pred tým som sa snažil o osobný rekord na bratislavskom maratóne na polmaratónskej diaľke. Z počiatku to šlo fajn, nabudený a namotivovaný ako všetci hrdinovia vôkol mňa. Stalo sa, šľacha v nohe za odbehnutou polovicou ma zradila. No to sa mi snáď zdá, zastavil som sa, hovorím si: mám po chlebe, precvičil som si zoznam slovenských dokonca i maďarských nadávok, ale tie písať radšej nebudem. Osobák z Košíc sa žiaľ nekonal. Do cieľa som doskákal na jeden a pol nohe a tamojšom lazerete kam som ledva dokríval, mi nohu vzorne ošetrili. Diagnóza ma strašne potešila – natiahnutá šľacha nad kotníkom. Vy už ani nebehajte a odpočívajte“ hovorí zdravotník. Hm, toto je sen. Celý týždeň octánová masť, tlakový obväz a fičím na barliach požičaných od suseda. Suverénne som si šiel ako veľký športovec po štartovný balíček a kúpil si krásne tričko. Chalani, že: čo máš zas a čo tie barle? Ty ideš na Devín? Hovorím: no jasne! Iba krútili hlavami. Pod devínskym hradom ráno nás až nemilo prekvapila strašná zima a veterno, brrr, takto už dávno nebolo. Schoval som sa v miestnom hoteli v ktorom drkotali zubami stovky takých ako ja, bežcov, čo v mysli chcú byť prvý v cieli. Dal som si na opuchnutú nohu dva kompresné návleky, Ibalgin ako morálnu inšpiráciu a poď ho statočne do druhého sektora na štart. Zvládol som, som hrdý, nie na otrasne dosiahnutý čas, ale na seba i za cenu bolestí pri každom kroku. Vášeň ma zasiahla, inak to neviem nazvať.

Do tretice opäť. Veľké váhanie či do toho pôjdem. Cítil som, že nie som v poriadku. Po Devíne šľacha nebola na tom vôbec dobre. Tak som pred stál vážnym rozhodnutím, či mám absolvovať štreku 26 kilometrov z Pezinskej Baby až na Kamzík. Tešil som sa na tento beh, všade krásna príroda – vedel som čo ma čaká. Stúpanie na Konské hlavy, prítomnosť hôr na dotyk či výšľap na Somár k značke Štefánikovej magistrály. Odkiaľ kde je vidno údolia a horstvá našich Západných Karpát. Atmosféru tej chvíle si nechať újsť? Som tvrdohlavý a známi mi vravia: „Chceš skončiť natrvalo s jednou nohou? No a čo! Proste tam idem a hotovo. Noha zafixovaná. Dve tablety Ibalginu som zabudol položené na stole, na čo som prišiel až keď sme sedeli s kamošmi Jožom a Petrom v zrube na Pezinskej Babe. No fasa, tu mi nepomôže ani predbežné pivo. Jasne, že sme si dali jedno na energiu a náladu. Úprimne sme tam všetci potleskom vítali bežcov, ktorí už mali za sebou v nohách ich polku. To, čo celé pobežíme my. Samotný beh bol pre mňa skôr pomalým trojhodinovým utrpením, ale v duchu som si hovoril, viem, že o rok i ja zabehnem ultra. S potešením som prijal v cieli krásnu medailu, ktorej sa teším, že i ja som si ju zaslúžil. Ona mi jasne dokázala, že bojovať sa oplatí!

Beh ma zmenil, stal sa mi takým kamarátom čo ma naučil sa znova tešiť z niečoho a zároveň mi pomohol udržať si zdravší životný postoj. Behanie je mi už šiestym zmyslom, čo prečistí myseľ z nepohody a viem, že ma z nej aj v budúcnosti zachráni. Beh je príjemný šport i zábava, to je život…

Jediný spôsob, ako objaviť svoje limity je ísť za ne.

Peter Hudec

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.