Rozhovor s Miroslavom Bôžikom o výchove mladých atlétov v Brezovej pod Bradlom

Miroslav Bôžik: „Taký talent ako je Jozef Repčík, sa narodí raz za pätnásť rokov“

Miroslav Bôžik, prvý tréner slovenského rekordéra Jozefa Repčíka, tvrdí, že atletika je predovšetkým veľká tréningová drina a dobrovoľné obetovanie sa svojim snom a ambíciám

K pravidelným účastníkom tradičných školských atletických halových pretekov pre žiakov základných a stredných škôl a gymnázií pod názvom „Zo školských lavíc do atletickej haly Elán“ patria aj malí atléti z Brezovej pod Bradlom a blízkej Cerovej. Výprava školákov z týchto obcí chodí do bratislavskej športovej haly Elán v podstate od úvodnej série tohto podujatia. Ako na margo ich aktivity povedal počas pretekov 18. série vedúci atletického krúžku a dlhoročný tréner mládeže Miroslav Bôžik, žiaci spod Bradla patrili k priekopníkom bratislavského školského mítingu. Pod strechou haly Elán sa formoval aj veľký talent súčasného slovenského reprezentanta a rekordéra v behu na 400 a 800 metrov Jozefa Repčíka, ktorého k atletike priviedli učitelia telesnej výchovy Miroslav Bôžik sa Miroslav Mosný. Oni ho v Brezovej pod Bradlom ako žiaka tunajšej základnej školy objavili a pod ich dohľadom a taktovkou vyrástol vo výborného bežca na stredné trate.

Koľko detí ste v marci priviedli na preteky do haly Elán – a v ktorých disciplínách súťažili?

– My to vždy robíme tak, že keď nám organizátori zaplatia autobus, zoberieme deti z Brezovej pod Bradlom a cestou do Bratislavy tiež aj deti zo Základnej školy v Cerovej. Našou ambíciou vždy bolo naplniť celý autobus. Takže do Bratislavy od nás chodí okolo 40 – 43 detí. Presne toľko, koľko je miest na sedenie. Sem – tam niekto na poslednú chvíľu odriekne účasť pre nejakú chorobu alebo zranenie. Pri deťom nikdy neviete, čo sa môže za deň – dva stať. Výpočet disciplín, v ktorých sa naše deti v Eláne predstavili, by bol dlhý, našou snahou je obsadiť všetky disciplíny, ktoré organizátori tohto mítingu pre chlapcov a dievčatá vypíšu. Dáva nám to šancu, aby si naši žiaci priamo na pretekoch vyskúšali všetko, o čo majú záujem. Možno sa im niektorá disciplína zapáči a budú sa jej seriózne ďalej venovať (smiech).

Koncom marca 2012 sa skončila už 18. séria školských halových pretekov „Zo školských lavíc do atletickej haly Elán,“ dá sa teraz povedať na koľkých z nich ste sa zúčastnili?

– My na tieto preteky chodíme už pravidelne dlhé roky. Ak sa dobre pamätám, možno to už bude aj tých desať rokov. Nechodíme pravidelne, lebo sem – tam nám do toho niečo príde… Napríklad, tento rok vo februári sme zostali doma pre veľkú snehovú kalamitu. Už sme boli vychystaní, no zostali sme doma. Nechceli sme riskovať, aby sa po ceste deťom niečo nestalo, tak sme našu účasť tesne pred podujatím odvolali… Predsa len, bezpečnosť a zdravie detí sú pre nás prvoradé veci. Všetci by sme si veľmi vyčítali, ak by sa cestou do Bratislavy niečo zlé na zasnežených a neupravených cestách stalo…

Chcú malí atléti ísť súťažiť do Bratislavy? Robíte na vašej škole nábor, alebo výber tých žiakov, ktorí chcú súťažiť v hale Elán?

– Naši žiaci chodia na preteky do Bratislavy veľmi radi. Nemusíme medzi nimi robiť žiadny nábor, lebo na preteky sa hlásia najmä tí, ktorí sú už registrovaní v Slovenskom atletickom zväze. Oni už normálne súťažia v kategóriách mladších, starších žiakov i dorastencov a juniorov. Sú to všetko žiaci, ktorí sú členmi nášho atletického krúžku, a preteky v hale Elán berú ako možnosť dobre si v zime pod strechou zatrénovať a zároveň si aj otestovať súperov z iných škôl a oddielov. Preto určite pred pretekami robíme výber pretekárov, ktorí budú našu školu reprezentovať. Nie nábor! V žiadnom prípade. Tak ďaleko, sme našťastie, ešte nedospeli – alebo presnejšie povedané – neklesli (smiech).

Máte vo výprave nejaké výrazné atletické talenty, alebo žiaci tieto preteky berú skôr ako vítaný oddych od ich bežných každodenných školských povinností?

Aj teraz sa určite medzi nimi nájde výrazný talent, no určite nie takého formátu ako bol voľakedy už v žiackom veku súčasný slovenský reprezentant v behu na 800 m Jozef Repčík. On na týchto pretekoch pod mojím vedením prakticky začínal. My sme ho s Mirom Mosným v Brezovej pod Bradlom vychovali. To bol však naozaj na naše pomery výnimočný talent. O jeho bežeckom umení najlepšie svedčí fakt, že pred štyrmi rokmi v Ostrave na Zlatej tretre ako 21-ročný dokázal prekonať rekord Jozefa Plachého na 800 metrov, ktorý platil neuveriteľných 39 rokov! Taký bežec a atlét sa na Slovensku narodí raz za pätnásť alebo možno aj za dvadsať rokov! V súčasnosti takého špičkového atléta v Brezovej pod Bradlom nemáme. Možno časom niečo v našom krúžku vychováme z týchto detí, ktoré teraz behajú za našu školu na rôznych atletických pretekoch. V našom atletickom krúžku máme schopné deti, ale nový Jožko Repčík z nich asi nebude. To sa už teraz dnes urobiť nedá. Dnes majú deti už iné priority. Už ich zaujímajú iné, predovšetkým menej náročné a namáhavé veci (smiech).

Čo vám tieto halové preteky v Bratislave dávajú? Pomáhajú vám pri dôkladnejšom mapovaní potenciálnych atlétov a budúcich pohybovo zdatných a nadaných športovcov?

 – Halové školské preteky v Bratislave sú pre nás veľmi dobrou príležitosťou, aby sa naši žiaci mohli priamo na športovisku porovnávať so svojimi rovesníkmi z celého Slovenska. Navyše toto je jediná hala na Slovensku, v ktorej môžu deti športovať aj vtedy, keď je vonku zima a zlé počasie. Sme radi, že nám organizátori týchto školských halových pretekov takúto možnosť aspoň štyrikrát za pol roka dávajú… Patrí im za to veľká vďaka. Robia veľmi záslužnú robotu. Osobne som rád, že deti si môžu v Eláne overiť úroveň svojho talentu. Počas normálnych pretekov sa môžu presvedčiť, v čom sú dobrí, kde majú ešte rezervy, čo treba zlepšiť. Môžu sa presvedčiť, ako na tom výkonnostne sú… A samozrejme, je to tiež motivácia do ďalšieho tréningu. Prípadný úspech na takýchto prestížnych pretekoch je totiž veľmi veľkou vzpruhou do ďalšieho trénovania.

 Čím si vás tieto preteky, ktoré sa v Bratislave organizujú už takmer desaťročie, získali? Kto bol iniciátorom toho, že ste z Brezovej pod Bradlom začali na ne pravidelne chodiť?

 – Tak ako iné školy, ani my nemáme šancu dostať sa do atletickej haly. Nemáme šancu v zime pretekať v takýchto ideálnych podmienkach. Preto hneď ako sa tieto súťaže pre školákov začali robiť, boli sme medzi prvými z mimobratislavských škôl, kto sa na ne prihlásil.

Ja som bol iniciátorom našej účasti v Bratislave, ale to by som nejako extra nezdôrazňoval. Základ je v tom, že deti môžu robiť atletiku aj v zime, keď je vonku sneh a ľad. Keď budeme mať šancu prísť do Bratislavy, vždy prídeme… Nám ako trénerom a učiteľom podobné podujatia veľmi pomáhajú a deťom tiež. Navyše, dnes nám deti od pravidelného športovania čoraz viac odťahujú počítače, pohodlnejší život, iné oveľa ľahšie aktivity. Medzi nimi aj menej náročné i populárnejšie športy – futbal, tenis, hokej, florbal… Atletika, ak ju chce človek robiť naozaj poctivo, je drina. V podstate je to minimálne až šesťdesiat – sedemdesiat percent driny, dobrovoľného odriekania a obetovania sa. Až ten zvyšok je nadanie a talent, dobrý koučing, či športové šťastie. Všetci vieme, že atletika je ťažká rehoľa, ktorá súčasnú generáciu školákov nie veľmi láka. Dnešná mládež radšej bude počúvať hudbu, alebo od rána do večera sedieť za počítačom, respektíve  pred televízorom… Školská mládež vďaka týmto technickým vymoženostiam spohodlnela. Preto si treba vážiť každého atléta, ktorý sa na tento šport dobrovoľne dá. A treba s ním najmä zodpovedne a poctivo robiť. Aby sa jeho talent zbytočne nestratil… Musíme si dávať pozor aj na to, aby sme ho tvrdým tréningom neodradili od ďalšej športovej prípravy. Atletický talent treba pestovať ako vzácnu kvetinu (smiech).

 Zhováral sa Štefan Žilka