Premeny knihomoľa – SÚŤAŽ

Odkaz Emila a Dany Zátopkovcov

Pohľad o štyri desaťročia späť. Ako v spätnom zrkadle vidím samu seba. Chudučké dievčatko s dlhými vlasmi. Dvanásťročný knihomoľ. Prečítané všetky knihy doma v rodných Košiciach i na Gemeri u starých rodičov. Primerané veku. Snáď až na jednu. Práve tú „osudnú“. V klincovkách a s oštepom. Memoáre najslávnejšieho manželského športového páru dvadsiateho storočia Emila a Dany Zátopkovcov. Zážitky z ich detstva na Morave, prvé súťaže po druhej svetovej vojne, vzájomné spoznávanie sa, cesty k olympijským vavrínom i svetovým rekordom. Príprava v lone prírody na lesných chodníkoch, vzlety i pády. Čítanie na jeden dúšok, deň i noc.

Pre mňa podnet pre zásadnú zmenu v doterajšom živote. Obrat o 180 stupňov v priebehu pár dní. Začínam sa venovať atletickým bežeckým disciplínam. Najskôr sama, neskôr k tejto činnosti priťahujem i pár rovesníkov. Na Gemeri u starých rodičov organizujem atletickú olympiádu. Pre kamarátov vyrábam medaily zo sadry, kreslím diplomy. A súťažím. V bežeckých súbojoch spočiatku pozerám ostatným z diaľky na chrbát, ale nevadí, snažím sa ďalej. Veď ani Emil nezískaval prvenstvá hneď.
Dokonca sa rozhodujem i pre zmenu základnej školy. Klasická trieda na ZDŠ Popradská mi nevyhovuje, „pátram“ po špecializovanej atletickej. Do tejto činnosti zapájam celú rodinu. Nakoniec sa k hľadanej informácii dostávam úplne náhodou – o rok starší brat mojej spolužiačky Beáty do takej triedy chodí… A budem aj ja!

Na prijímacích testoch do atletickej triedy na ZDŠ Trebišovská v Košiciach mi moja individuálna príprava prináša úspech. Som prijatá. V kolektíve detí s rovnakými záujmami sa cítim výborne. S neustálym kolobehom „do školy – na tréning – domov“ som spokojná. Na bezcieľne vysedávanie pred panelákom na ulici ani nepomyslím.
Môj elán naberá väčšie rozmery s príchodom nového trénera Martina. Bývalý vytrvalec. Každú bežeckú trať v rámci tréningu absolvuje spolu s nami. A nielen na štadióne. Čoraz častejšie mimo neho. Na okolitých lúkach i v lesoch. Drinu negatívne nevnímam, i keď v skupine niektorí začínajú frflať.

_DSC8641AtletickaTrieda

Naša atletická trieda 7.A (+niekoľko žiakov 8.A ) ZDŠ Trebišovská 10 v Košiciach v marci 1977 Moja maličkosť v strede s dvoma dlhými vrkočmi

Prichádzajú zlepšenia, prvé medaily i víťazstvá. Žiaľ i úraz – neúmyselné šliapnutie na pätu klincovkou súperky v zápale boja na halovom slovenskom šampionáte. Nútená pauza, ale i návrat. Čudujú sa mi. Väčšina by po takejto skúsenosti s atletikou prestala, ja sa však nevzdávam.
Naopak, snažím sa ešte viac ako predtým. Snáď to niekomu môže pripadať až prehnané. Všetko hodnotím podľa podmienok a vzťahu k vytrvalostnému behu. Lesy v okolí miest a dedín, ale i mladých mužov – mojich potenciálnych nápadníkov.

Vzťah manželského atletického páru Emila a Dany Zátopkovcov je pre mňa dlhodobou inšpiráciou. Krásnym snom. Snívam s otvorenými očami. Mám necelých sedemnásť. V Prahe na Behu Rudého práva stretávam Jeho. O rok staršieho pretekára – vytrvalca z podtatranského mestečka, vedľa ktorého je lesopark s bežeckými chodníčkami. „S tebou chcem zostarnúť…“

Sen zo študentských čias je niekoľko desaťročí realitou, pravidelné športovanie v blízkej prírode mojím životným štýlom. Nelámem svetové rekordy, nezískavam olympijské medaily. Som však spokojná, lebo medzi bežcami nachádzam spriaznené duše. Kamarátov v dobrom i zlom.
Niekedy sa až sama čudujem, že v bežeckých súťažiach stále stačím držať krok i so súperkami o generáciu mladšími. Veľkou mierou k tomu prispieva i On. V súčasnosti síce už nepreteká, na väčšine bežeckých podujatí sa však zúčastňuje spolu so mnou ako tzv. „komplexný servisman“ – masér, vodič, fotograf, nosič občerstvenia i oblečenia. Bez neho by som si účasť na niektorých súťažiach nevedela ani predstaviť. Vynesenie teplého oblečenia do cieľa na Chopku, „osobná“ občerstvovacia stanica s čajom v termoske Kline – jednom z vrcholov Západných Tatier…

Môj svet nie je vždy ružový, niekedy prichádzajú i zdravotné problémy. Vždy sa však snažím „odraziť od dna“ a opäť sa vrátiť do rodiny športovcov. Som rada, že každý z takýchto návratov doteraz dopadol úspešne. V takýchto chvíľach opakovane siaham po „osudnej“ knihe. Je mojou pomocnou rukou, nachádzam v nej rady i pohladenie duše.

A hlavne „zátopkovské poučenie“ – rozumieť nielen svojmu tréningu, ale i svojmu telu. Umenie pretekať sa, podávať výkon v správny čas, na správnom mieste (nesnažiť sa rozšíriť rady tých, ktorí pretekajú na tréningoch). Nemíňať zbytočne energiu  natriasaním sa pred súpermi pred štartom – „Trať je dosť dlhá na to, aby vytrvalec ukázal, čo vie.“

Uvedomenie si potreby oddychu pred súťažou i významu maximálneho tréningového zaťaženia po určitú hranicu. Slovami Emila presne povedané: „Vytrénované telo je ako oceľová pružina. Stlačíte ho a ono potom vyskočí. Stlačíte ho ešte viac a ono vyskočí vyššie ako predtým. Len ho nesmiete stlačiť natoľko, aby ste ho zlámali alebo zdeformovali.“

Jedna z najcennejších zásad pre úspešné zvládnutie zvolenej atletickej disciplíny, výstižne opísaná Emilom Zátopkom je: „Začínať v prízemí. Do desiateho poschodia sa ešte nikto jedným krokom nedostal. To však neznamená, že sa tam nevyškriabe i celkom priemerný začiatočník, ak bude postupovať po jednotlivých schodoch. Každý tréning je takýmto stupienkom. Nemusí byť veľký, ale musí ich byť dosť….Ináč si totiž mladý nerozvážlivec vôbec neuvedomí, že sa má niekde škrabať.“

Takýchto poučných viet na stránkach knihy nachádzam oveľa viac. Zásady sú nadčasové. Ponaučenia aplikovateľné nielen v bežeckom športe, ale v mnohých oblastiach bežného života.

Viac ako dve stovky strán textu i fotografií. Kniha, ktorá zmenila môj život viac ako čokoľvek iné. Ani nie preto, že jej autormi sú mnohonásobní svetoví rekordéri a olympijskí víťazi, ale pre spôsob, ktorým dokázali svoje príbehy i časť života zdokumentovať. Fascinujúce rozprávania, dynamické opisy s citovým nádychom, symbióza človeka a jeho pohybu v prírode. Ich úprimné vyznanie v závere poukazuje nielen na skutočnosť, že športu venovali takmer všetok voľný čas, ale ako hovoria: „Atletika obohatila náš život o viac ako o radosť z pohybu a telesnej zdatnosti. Umožnila nám precestovať takmer celý svet, zoznámiť sa so zvláštnosťami cudzích krajín a spoznať mnoho nových priateľov. Šport je však krásny aj bez vrcholných výkonov. Vždy sme mali veľkú úctu k ľuďom, ktorí si svoje športové sklony udržali až do staroby. Je to aj naším cieľom.“

Po ich vzore sa snažím športovať až dodnes.

_DSC0028CAdcaKysuckyMaratonBozova2012 _DSC342PodtatranskyPolmaraton2DanicaBozovaTretia _DSC3005NaTratiVDazdiJa _DSC5775KLin09Bozova

Moja maličkosť na Kysuckom maratóne (jún 2012),, Podtatranskom polmaratóne (september 2015), na cestnom behu z Lučenca do Rapoviec (júl 2015) a na vrchole Klina (september 2009)

Víťazstvá a pekné umiestnenia v súťaži tešia, dopredu ma však paradoxne posúvajú prehry a situácie typu „už to nikdy nechcem zažiť“. Vyššie spomenutá kniha je pri ich prekonávaní mojím spoľahlivým pomocníkom už vyše štyri desaťročia.

Údaje o vyššie spomenutej knihe:

Názov: V klincovkách a s oštepom
Autori: Dana a Emil Zátopkovci
Preložené z českého originálu Dana a Emil Zátopkovci vypravují, vydaného v nakladateľstve Naše vojsko, Praha 1960. Preložil Imrich Horňáček. Obálku navrhol a publikáciu ilustroval Otakar Mašek.Fotografie z archívu Otakara Maška. Graficky upravila Jolana Mišurová. Vydanie prvé. Vydalo Šport, vydavateľstvo SÚV ČSTV, Bratislava roku 1960. Počet 220. Zodpovedná redaktorka Nora Jedličková

Počas viac ako štyroch desaťročí môjho „kamarátstva s behom“ som zažila množstvo bežeckých príbehov. Jeden z nich dostáva priestor v nasledujúcich riadkoch.

Sila snehových polí

Nedeľné ráno, prvé v druhej septembrovej dekáde 2010. Slnko škrabe žltými pazúrmi písací stôl. Ležím pod páperovou prikrývkou a prsty nôh mi ohrieva elektrický vankúš. Duchom som však stále o deň pozadu, v Západných Tatrách. Moje myšlienky preletujú medzi Račkovou dolinou a vrcholom Klin. Klin, vrchol rôznych tvárí. Jeho i môj príbeh…

Jedenásty september 2010. Hodiny o pár sekúnd ukážu 9:30. Autocamp v Račkovej doline, tesne vedľa reštaurácie namaľovaná štartovná čiara. Pred ňou tri desiatky účastníkov vysokohorského behu cez Klin a moja maličkosť. Tridsaťjeden statočných? Odvážlivcov, či bláznov? Takéto prirovnania mi víria hlavou, keď sú moje dolné končatiny pripravené vybehnúť na trať.

„Berieš si i vodu?“ takéto sú posledné otázky súperky Anky pred štartom.

„Mne netreba, Vladimír už vyrazil pred dvoma hodinami, v batohu má i termosku s teplým čajom,“ upokojujem sa pomyslením na môjho nosiča. Vraj dva v jednom – nosič i fotograf, všetci bežci sa už tešia na zábery z vrcholu. V minulých rokoch zožali obrovské uznanie, Anku dokonca motivovali, aby sa teraz na štart postavila i ona.

Keď si predstavím jeho batoh s nákladom (nielen) fotoobjektívov, ktorého čo len nadvihnutie je pre mňa z kategórie nemožných, tak si v plnej miere uvedomujem, o koľko ľahšie je pre mňa iba bežať – premiestňovať moju telesnú schránku bez záťaže po trati.

Ešte predstavenie všetkých bežcov, ktorých mená sa nachádzajú v štartovnej listine. A konštatovanie, že niekoľko pôvodne prihlásených neprišlo…Asi ich odradili tohoročné tvrdé podmienky. Sneženie v úvode septembra? Možno celonočný lejak… Na rovnakej štartovnej čiare stojím už po piaty raz, ale dnes mi je jasné, že medzi štartujúcimi isto nebude nikto, koho by bolo v mojich silách zdolať. Škoda, že výkonnostne slabší pretekári sa neobjavili a moje rovesníčky s výnimkou reprezentantky Anky chýbajú tiež.

Počasie na štarte je však celkom fajn. Dokonca po rannom popŕchaní prestalo pršať úplne. Pre niektorých pretekárov to je podnet na krátke nohavice a tenké tričko. U  mňa však pri rozhodovaní o oblečení vyhrávajú neblahé skúsenosti zo súťaží v teréne v minulosti, a tak je mojou spoločníčkou okrem dlhých elasťákov, termotrička, čiapky a rukavíc i priateľka vesta.

Takmer ihneď po štartovom výstrele uzatváram štartovné pole, snažím sa však aspoň dovidieť na jeho koniec. Po prvom kilometri, na konci ktorého môj pohyb pripomína poskakovanie medzi blatom a kalužami vody sa mi však vzďaľuje i Anka a pán bežiaci vedľa nej.

Aj keď ortuť teplomera nevystupuje vysoko nad nulu, kopec zahrieva. Chvíľu si i vyčítam zbytočnú prítomnosť vesty, ale po hodine behu lesom a prechode trate do otvoreného terénu, kde vietor začína vyčíňať ako rozzúrený tiger, sa presviedčam o jej potrebe.

Pri prvej kontrole mi šéf horolezcov inžinier Milan dáva nielen občerstvenie vo forme teplého nápoja, ale i otázku: „ Pokračujete ďalej?“

Nechápem, prečo by som sa mala vrátiť, som v pohode.

Stručné „O.K“ svedčí o mojich bezproblémových pocitoch, i keď na súperov už nedovidím.

Otázke pána Milana začínam rozumieť až po prebehnutí ďalších stoviek metrov v pásme kosodreviny. Chodník vedúci medzi kríkmi čučoriedok sa mení na potok stekajúcej vody, na nohách mám odrazu namiesto bežeckých topánok malé bazény. Môj pohyb vpred pripomína opitého slimáka, ale stále sa utešujem: „Nezúfaj! Posúvaš sa stále dopredu,“ pripomínam si slová kolegu maratónca Františka, ktorý pred dvoma rokmi absolvoval túto trať tiež. Dnes v štartovom poli chýba – odradilo ho počasie a obava z možného zranenia.

So stúpajúcou nadmorskou výškou sa chodník začína z povrchu strácať, pokrývajú ho snehové polia. Nabádajú ma k obchádzaniu, keď ich však pribúda čoraz viac, začínam v duchu uvažovať, či je toto moje rozhodnutie rozumné: „ Okrem predĺženia trate neustále hrozí i riziko straty smeru chodníka, čo by pri mojom orientačnom nezmysle nebol jav nezvyčajný.“

Nepatrím však k tým, čo sa vzdávajú!

Na križovatke pod Gáborovým sedlom mi silu do nasledujúcich kilometrov dodáva prítomnosť a povzbudzovanie ďalšieho z organizátorov, i keď podmienky na trati sa neustále zhoršujú. Pribúdajúce snehové polia už obísť nedokážem, navyše svoju moc začína ukazovať i ďalšia vládkyňa HMLA. Jej silná mliečna podoba spôsobuje, že o pár metrov v Gáborovom sedle neregistrujem ani Vladimíra. Nečakala som ho na tomto mieste…Doteraz vždy vyšiel až na vrchol, nad príčinou dnešného jeho výskytu na tomto mieste však v tejto chvíli neuvažujem. Môj súkromný horský nosič mi podáva plastovú fľašu s teplým čajom, ktorý mi do takmer dvojkilometrovej nadmorskej výšky niesol doteraz v termoske. Cítim akoby z jeho dlane prechádzal do mňa prúd energie, dobré srdce mu presvitá i cez niekoľko vrstiev premočeného oblečenia…Slová z jeho úst ma však prekvapujú: „Ďalej som už nevládal. Už len po hrebeni hore na Klin a bude to v pohode.“

Ostáva mi necelých dvesto výškových metrov smerom hore…K dodaniu ďalšej sily o niekoľko desiatok metrov prispievajú i pokriky organizátorov čakajúcich na vrchole, ktorými povzbudzujú bežca predo mnou. Pôsobia na mňa ako katapult. Teším sa: „Predsa len nezaostávam tak veľa!“

O pár sekúnd sa objavuje vrchol!

Rednúce snehové polia smerom na západ od neho opäť nabádajú k obchádzaniu, najmä keď vedľa nich priam láka mäkučký trávnatý koberec. Dokonca mi umožňuje užívať si pohyb po hrebeni. Opäť som spokojná ako v krásnom sne. Predlžujem krok a nechávam sa unášať ľahkosťou behu v horskom kráľovstve – v kráľovskej ríši Klina. Zažívam nádherný opojný pocit plný eufórie…Stále bežím po trávnatom koberci, z ktorého vyčnievajú iba červenobiele kolmé hranoly označujúce štátnu hranicu s Poľskom. Paráda…

Až! Opäť sa k slovu dostáva vládkyňa HMLA. Kde som to? Turistický chodník je minulosťou…Bežala som za vidinami fantázie a dopadla som do prepadliska trpkej skutočnosti. Rozbitá čaša ilúzií…

Samota ma začína znepokojovať ako dotieravá mucha. V hrdle mám hotovú Saharu. S mučeníckym výrazom v tvári ignorujem zúfalé výkriky o pomoc, ktoré vydáva môj vyhladovaný žalúdok. Vydaná napospas krútňave rôznych pocitov, ohradená kruhom osamelosti. Otriasam sa hnevom i ľútosťou. Až teraz si uvedomujem dôsledky môjho chybného rozhodnutia. Myšlienky mi krúžia hlavou ako kŕdeľ splašených vtákov. Moje druhé ja mi našepkáva: „ Buď pokojná, aj pri potope sveta sa podaktorí zachránili… Keď sa nedajú využiť oči, pomôže logika!“

Len neprehrať boj s vlastnou psychikou! Snažím sa ju naladiť správnym smerom ako huslista struny pred koncertom. Veď život nie je desaťboj, v ktorom musím zvíťaziť vo všetkých disciplínach! Stačí mi „iba“ nájsť správnu cestu…

Viem len jediné – v Račkovom sedle by som mala odbočiť doľava. Po niekoľkých neúspešných pokusoch, pri ktorých čas tečie iným korytom, sa konečne vraciam na značkovaný turistický chodník. Kladiem si však otázku: „Stihla som sa vrátiť včas? Alebo som už okľukou minula Račkovo sedlo?“

Nádej vzbudzuje skupinka turistov idúcich oproti mne: „Isto mi poradia!“

Tvária sa však ako hluchonemí. Na moje otázky o polohe Račkovho sedla vôbec neodpovedajú.

No, čo už? V duchu spriadam plány o použití angličtiny pri nasledujúcom stretnutí, veď možno mi predchádzajúca partia iba nerozumela. Alebo ma pokladali za krepovú mátohu? Veď vyzerám akoby na mňa padla ťarcha Einsteinovej teórie relativity!

Hanba mi pridáva na líce ďalšiu facku. V hlave mi víri chumelica, hrdlo mám akoby stiahnuté slučkou. Úpenlivo si želám, aby mi opäť niekto prišiel do cesty. Bol by ako lepší prísľub osudu. Ako lampa zavesená na temnej klenbe oblohy. Pred rokom tento chodník pripomínal ľudské mravenisko, žiaľ teraz sa ďalšie živé bytosti akoby naschvál neobjavujú. A tak realizácia mojich myšlienok ostáva iba vo forme želaní.

Prichádza však niečo iné. Od žalúdka cítim chvenie a v hrudi s každým vdychom a výdychom rastie čosi ako špongia. Je to pán STRACH. Nechty si zarývam do dlaní a uvažujem: „Teraz skladám skúšku. Ak neobstojím, padnem do mdlôb. Zlé jazyky začnú klebetiť…“

„Len nestrácaj nádej! Lebo ak ju stratíš a niekto ju nájde, myslíš, že ti ju vráti ?“ snaží sa moje druhé ja odvrátiť vážnosť situácie.

Nádej, posledný raj, z ktorého ma nemôžu vyhnať…

Pán STRACH spolu s vládkyňou HMLOU ma nútia k voľbe medzi pokračovaním smerom na západ alebo sa návratom späť. Rozhodovanie – náročná duševná disciplína…Volím prvú možnosť. O niekoľko minút ma realita presviedča o jej správnosti. Dvojica členov Horskej služby vo funkcii organizátorov je mojím príchodom viditeľne potešená (už nemusia viac na hrebeni mrznúť…), čo dáva i patrične najavo slovami: „Už len dva úsmevy do fotoaparátu a potom iba dole.“

Ich milú požiadavku s radosťou plním, i keď o pár minút sa slovo dole dostáva u mňa na listinu neželaných. To, čo sa spočiatku zdalo byť malinou, sa ukazuje byť tvrdšie ako kokosový orech.

Na vlhkej sutine kombinovanej s blatom nedobrovoľne trénujem školu šmykov.

Vlhká tráva vedľa chodníka priam volá po použití klzáka. Mať tak so sebou aspoň igelit…

HMLA sa so mnou lúči, predstavujú sa však ďalšie snehové polia menších rozmerov. Kľučkovanie medzi nimi je spočiatku úspešné, aj keď nadbytočné metre pribúdajú ako huby po daždi. Pohľad na chodník v diaľke však neveští nič dobré. Ako sa k nemu dostať?

Ako obísť obrovskú snehovú plochu, ktorej okraje zľava, ani sprava nevidím?

Opäť sa mi sťahuje hrdlo a okolo mňa sa šíria studené vlny zúfalstva. To, čo ma teraz sprevádza po ceste nadol, slovami iba ťažko opísať, studený vietor a pribúdajú dážď však patria k tým príjemnejším stránkam. Jesenná pľušť, keď sa slnku neoplatí ani len svietiť…
Organizmus prestáva spolupracovať s mojou vôľou a búri sa…Prichádza tsunami negatívnych emócií…Vyzerá to, že mozog hrá so mnou čudnú hru, ktorej pravidlá pozná iba on sám a takmer umožňuje iracionalite opäť skórovať.
Sila mojej vôle a „ pomocník“ CHLAD však nakoniec nútia mozog vydať príkaz unaveným svalom, ktoré sa už chystali odpočívať a odmietali registrovať okolie.
Slovo „nemôžem“ škrtám zo svojho slovníka. Cítim sa ako šofér autobusu, ktorý musí dôjsť do cieľa, nech sa deje čokoľvek. Povzbudzuje ma moje druhé ja: „ Zabudla si? O porážke či víťazstve nerozhoduje samotný útok, ale reakcia naň!“ Nie, nechcem byť hračkou osudu, nedám sa unášať okolnosťami ako slepé mača prúdom. Snažím sa nasledovať stopy predchádzajúcich bežcov, ale…pravá dolná končatina sa mi zabára do snehu až po stehno a bežecká topánka na jej spodnom konci sa ocitá v novovytvorenom chladnom jazere. Jazere pod vrstvou snehu. Pád na zadnú časť tela ma núti k vykonaniu spôsobu presunu, ktorý som doteraz zaraďovala do ríše rozprávok. Hladina adrenalínu stúpa do nebeských výšin. Spodok mojej zadnej časti síce dostáva poriadnu nakladačku chladu, ale odhliadnuc od tohto faktu rýchlo zisťujem, že tento nezvyčajný a teraz pre mňa jediný možný spôsob pohybu vpred je celkom pohodlný a časovo výhodný. Priateľka vesta dokonca zabraňuje preniknutiu snehu do blízkosti obličiek…Až si vyčítam, prečo som takýto pohyb neaplikovala skôr. Koľko času som mohla ušetriť, keby som sa vyhla obchádzaniu snehových polí!

V závere môjho kĺzavého snehového letu si pripadám ako na tobogane, už len z neho v správny čas a šikovne vyskočiť.

Želanie sa stáva skutočnosťou a môj akrobatický skokanský prvok oceňuje i ďalší z organizátorov, ktorého po prekonaní najväčšieho snehového poľa stretávam. Slovami: „Dnes boli veľmi náročné podmienky,“ akoby chcel rozohnať mračná mojich ďalších obáv.

Dokonca z termosky v jeho rukách dostávam dúšok teplého čaju a môžem pokračovať plnou parou vpred. Vlastne, nie celkom. Kamarátky rukavice sa počas môjho kĺzavého pohybu snehovým poľom zmenili na nepriateľky a začínajú pôsobiť vo funkcii mokrého závažia.

„3:25,“ ukazujú hodinky na zápästí mojej ľavej ruky. Pred rokom som v takýto čas bola už v cieli a teraz? Ani len na rázcestí pri kolibe! Z tejto výšky sa javí ako zápalková škatuľka.

Po niekoľkonásobnom preskakovaní chodníka fungujúceho ako potôčik opäť stretávam Vladimíra, ktorý sa na rázcestie pri kolibe vrátil z Gáborovho sedla. Ponúka mi teplú bundu, tá mi však ku šťastiu nechýba. Pohľad na neho je balzamom nielen na moje unavené telo, ale najmä na skleslú dušu.
O niekoľko metrov ďalej  inžinier Milan a jeho kolegovia. Všetci sa usmievajú a povzbudzujú ma ako keby vedľa nich bežala víťazka. S teplým nápojom akoby mi podali letenku do raja, radosť zo života. Vyhrala som nad snehovými poľami!

Na širokej lesnej ceste vedúcej smerom dole sa snažím šliapnuť na plyn: „ Hore som tadiaľto bežala viac ako hodinu, dole sa posnažím za tretinu…“ Jej profil mi sedí ako správne sako. Dlhý rýchly finiš si vychutnávam nielen ja, ale predĺžený bežecký krok zrejme lahodne pôsobí i na hŕstku turistov, ktorí mi dokonca signalizujú: „Krásne tretie miesto!“, nevediac, že viac žien sa v týchto podmienkach na trať nevydalo.

…mám už len pár metrov, snažím sa na nich vypľuť dušu, aj keď o umiestnení je už dávno rozhodnuté a nevisí nado mnou ani Damoklov meč uzávierky výsledkovej listiny. Vo vnútri si však želám, aby sa môj výsledný čas začínal trojkou…

V cieľovej rovinke aplauz, uzimený kamarát Tomáš a na tabuli čas 3:58…

…a vracia sa i môj súkromný horský nosič: „Zablúdil som. Pri obchádzaní snehových polí som zišiel z chodníka a potom mi jeho nájdenie trvalo pridlho.“

Už mi je jasný dôvod, prečo nevyšiel na Klin tak ako v minulosti. Jeho turistické topánky pripomínajú vodou nasiaknutý mach…

Krotenie slov skončilo. Myšlienky uväznené v hĺbke duše ako vo väzení sa z hlbín vedomia vynorili na povrch a poukladali na papier. Prsty nôh zabudli na chlad. V teplej vyhriatej izbe pod páperovou prikrývkou zo mňa spadli nielen všetky kusy oblečenia, ale i starosti. Ostali iba zážitky v záhrade spomienok. Opakovane mi ich pripomína pohľad na medailu v tvare klina, tyrkysové tričko s motívom vysokohorského behu a malý červený batôžtek – odmena za absolvovanie trate.
Snehové pole – slovo, pri ktorom mi ešte i dnes naskakuje husia koža.

Po tejto skúsenosti chápem, že hory sú rovnicou o mnohých neznámych. Ešte viac si uvedomujem námahu horských záchranárov v teréne, pracujúcich takmer za vatikánsku menu, často vo svojom voľnom čase, na vlastné náklady…Zvláštna kombinácia krehkosti a sily. Ja som bojovala iba počas niekoľkých desiatok minút, oni sa však do náročného terénu vracajú opakovane. Môj boj o umiestnenie v súťaži bol sprevádzaný starostlivosťou na trati, oni bojujú  často o životy iných, niekedy ohrozujúc i svoje vlastné. Romantika pri ich práci v horách je iba tenká vrstva nátierky na poriadne tvrdom chlebíku…

Obdivuhodné postavenie v mojich očiach má i každý horský nosič. Oceňujem i obetavosť Vladimíra, môjho súkromného horského nosiča a fotografa. Je ako plece, o ktoré sa dá v pravej chvíli oprieť. Jeho úsilie teraz nebolo také úspešné ako v predchádzajúcich rokoch, i keď sa snažil o zachytenie každého pixelu okolia. Fotografie zhotovené necelé dve stovky metrov pod vrcholom však vzbudzujú uznanie (nielen) zúčastnených pretekárov.

_DSC3909 _DSC3915 _DSC3939 _DSC3943

September 2010 – Vysokohorský beh cez Klin – asi 200 m pod vrcholom

_DSC9616-01 _DSC9624-01 _DSC9637-01 _DSC9649-01

September 2008 – počasie na vrchole Klin umožnilo vznik (aj) takýchto záberov a motivovalo viacerých bežcov k účasti

RNDr. Danica Božová, Svit

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

Komentáre 38

  1. Všetky 3 Vaše príbehy sa mi veľmi páčia. Stratená v hmle som bola už aj ja, úplne chápem Vaše pocity. Strach, bezmocnosť, pokora, hľadanie cesty a úľava, keď všetko dobre dopadlo.

  2. článok sa mi páči, téma ma zaujala.

  3. Obdivujem Vás ako úžasnú učiteľku a športovkyňu a teraz už aj ako majsterku pera. Vaše príbehy nie len pohladia srdiečko, ale sú aj poučné. Určite odporúčam uverejniť. Super.

  4. Veľmi pekný príbeh, ktorý povzbudí a  zabaví každého bežca.

  5. Pačilo sa mi to — je to odkaz ppre dalšie generácie atlétov

  6. hlasujem za uverejnenie tohto článku

  7. Krásne napísané, inšpirujúce! Z textu je jasné oduševnenie autorky, s tendenciou vyjadrovať svoje emócie doslova poeticky. Prijemné čítanie, určite hodné zverejnenia!

  8. pekny clanok

  9. Erika Petrašková

    Klobúk dolu – podmaňujúci, majstrovsky napísaný športový príbeh. Cítiť z neho obrovský entuziazmus autorky. Jednoznačne odporúčam jeho knižné uverejnenie.

  10. Veľmi krásny článok.

  11. Vytrvalosť, obetavosť, pevná vôľa – autorka je zároveň skvelá učiteľka, ktorá ide svojim zverencom príkladom. Odporúčam príbehy uverejniť.

  12. marcela pavlovičová

    Prajem pekný deň všetkým. Naozaj je to obdivuhodné ako človek dokáže siahnuť až na dno svojich síl. V dnešnej dobe majú mladí ľudia možnosť rozhodnúť sa či venujú svoj čas aj prírode, v spojení s ňou si uvedomujeme ako veľa pozitívneho nám do života vráti

  13. Vrelo odporúčam pre knižné vydanie

  14. Páči, treba zverejniť.

  15. Pekne spracované. Dávam hlas.

  16. Odporúčam uverejniť.Je to pravdivo napísané a pre mladých ľudí poučné a motivujúce.

  17. Klobúk dole pre Danicou. Odporúčam zverejniť.

  18. velmi dobry a putavy pribeh

  19. Nielen dobrá bežkyňa, ale aj majsterka pera. Bolo by škoda nezverejniť takýto článok.

  20. Ja verím, že existujú ľudia, ktorým to nič nepovie. Ale viem, že existuje množstvo ľudí, ktorí takéto články vedia aj prežiť.
    Doporučujem a keď boh dá, tak vytvoriť aj ďalšie.

    Šterbák

  21. Danicu poznam osobne, ved sme sa niekedy ( pred mnohymi rokmi to bolo veru ) stretavali na pretekoch, Kym Danica este vladze a nic ju neboli ( asi ) ja som kvoli roznym zdravotnym tazkostiam uz davno s behom prestala. Clanok sa mi velmi paci a preto si zasluzi, aby bol zaradeny medzi tie, ktore vyjdu aj knizne. Drzim palce!

  22. Myslím, že by bolo veľkou škodou nepublikovať tento článok. Preto hlasujem za 🙂

  23. Naozaj klobúk dole pred Danicou. Taktiež sa pripájam k hlasovaniu .

  24. Veľmi pekný, splnený, životný sen.

  25. Naďa Kumorovitzová

    Obdivujem silu akú ste ukázali pri behu v takých podmienkach. Veľmi inšpirujúce, skláňam sa pred takým výkonom. Hlasujem za príbeh Sila snehových polí.

  26. Veľmi inšpirujúce, skláňam sa pred takým výkonom. Sám behávam tak viem o čom to je. Hlasujem za príbeh Sila snehových polí.

  27. Pani doktorka Bozova neustale prekvapuje a odkryva dalsie a dalsie svoje skryte talenty, super! LIKE!

  28. páči sa mi to

  29. Je to vemi dobra turistika

  30. Je to naozaj super. Každé ráno idem na bicykel do Popradu a vrátim sa späť naozaj super.

  31. Vlasta Lackovičová

    Danica, obdivuhodné, len tak ďalej. A žiadna „maličkosť“ (to jediné sa mi nepáči), ale „velikosť“! Držím palce.
    Pridávam hlas. Príbeh treba knižne zverejniť.

  32. páči sa mi to

  33. Je to krásne a zároveň obdivuhodné. Prajem pevné zdravie a ďalšie úspechy. S úctou O.M.

  34. Mnoho rokov sa s Danicou stretávam ako organizátor Lesného behu v Hybiach. Tiež som niekoľko krát vystúpil na Klin (nie ako pretekár) ale za priaznivejších poveternostných podmienok. Podobné myšlienkové pochody ako ich opisuje Danica sa odohrávajú v hlavách nejedného človeka, ktorý sa ocitne v horách a zhorí sa počasie. Zažil som ich viackrát. Pred silou a krásou prírody v horách treba mať rešpekt a úctu zároveň, aby sme sa z nich a do nich mohli vracať pokiaľ budeme môcť. Článok popisuje osobné pocity, krásu (aj nevľúdnu) a zároveň varuje pred prílišným hazardovaním so šťastím…Aby všetci, ktorí chodíme do hôr sme mali na pamäti: „Dôležitejší, ako všetko iné v horách je šťastný návrat ku svojim blízkym“ a preto mu dávam svoj hlas.

  35. Obdivuhodný výkon, veľmi pekný článok. Gratulujem!

  36. Je to až neuveriteľné, koľko sily a energie vychádza z tohto článku. Takto krásne sa prejavili hlboké korene, založené v nedávnej histórii.

  37. Pekný príbeh. Hlasujem za článok.