Čo má v hlave bežec STEFANIK TRAIL? Je možné dať 140 km za 24 hodín?

Ako pretekár vyrážaš o siedmej večer, bežíš nocou s čelovkou na hlave. Nespíš, iba bežíš či kráčaš. Cieľ je o 140 kilometrov ďalej. To všetko stihnúť ideálne za 24 hodín. Najlepší to dal za 16 a niečo. Aj o tom je Štefánik Trail.

V jednu krásnu a slnečnú sobotu som sa vybral na Devín. Na hrad som nedošiel, ale náhodou vystúpil o dve zastávky skôr priamo v dedine. V dedine veľa ľudí, prekvapený pozerám na zelený plagát Štefánik Trail – 140 km. Pýtam sa okolo stojacich ľudí: „Čo to je? To nie je cyklomaratón? Čože? Oni celú cestu bežia?“„Dá sa prejsť táto vzdialenosť za jeden deň?“. Odpoveď organizátorov: „Áno. Pozri sa na pretekárov s hnedými číslami. Už majú za sebou cez 120 kilometrov. Pešo. Behom alebo chôdzou. Cieľ je v Bratislave o 16 kilometrov ďalej. Ale viac je štafiet – jeden štafetár prebehne od 10 do 20 kilometrov. Potom beží ďalší parťák.“ Neveriacky krútim hlavou: „Fakt? Dá sa to dať? Ako?“ Odpoveď od organizátorov: „Mať dobré informácie a vedieť, kde sú kontrolné check-pointy .“

Štefánik Trail 2017-víťaz Richard Zvolánek

Pretekári pomaly prichádzajú. S radosťou poprosia o ovocie, ionťák, alebo pohár nealko pivka. Som zvedavý, ako to môžu dať. Pýtam sa a pár odpovedí máte nižšie.

Prečo bežíš?

Eufória z prekonávania samého seba. Vypínam, zabudnem na vonkajší svet. Vnímam prítomnosť a len bežím.

Ako to dokážeš? Bežať 140 km?

Posledné kilometre už nebežím, ale kráčam. A keď niečo začnem, tak to aj dokončím.

Myslíš počas behu?

Keď bežím, občas myslím. Rozmýšľam nad behom – čo si dám na ďalšej občerstvovačke, kedy dobehnem. Keď bežím v noci s čelovkou, po chvíli vidím len tunel. Nevnímam vpravo, vľavo, vidím len pred seba. A bežím.

Myslíš, že to vzdáš?

Myšlienky, že nedám, neexistujú.

Ty ešte vládzeš?

Aj hej. Momentálne je to ešte celkom dobré.

Ako si sa k tomu dostal?

Začal som s malým behom, neskôr behal maratóny. Chcel som viac, chcel zistiť, kde sú moje hranice, čo môžem spraviť, dokázať.

Pri príchode pretekárov do cieľa o 16 kilometrov ďalej:

Čo ťa ženie, keď bežíš?

Nič. Už som v cieli.

Aké to bolo?

Paráda. Odporúčam každému.

Od iného pretekára:
Bolo to strašné. Ale keď bežíš, vchádzaš do Bratislavy a vidíš cieľ – Stojí to za to.

Mal si krízy?

Áno. Asi päť. Na 80, 90, 100, 110 a možno aj 120 kilometri.

A čo ideš po finishi urobiť?

Najesť sa 🙂

A postreh od organizátorov:
Ťažké otázky sa pýtaš. Niektorí tak bežia a sú tak unavení, že keď sa ich spýtaš, ako sa im bežalo, odvetia: „Nepamätám si to.“

Štefánik Trail 2017 medaile

Od víťaza behu Richarda Zvolánka.

Myslel si si, že skončíš prvý?

Jasné.

Prečo?

Tu na Slovensku a v Česku nemám súpera.

Mal si krízy?

Áno. Pravidelne už 100 kilometrov pred cieľom.

Čo ťa držalo pri behu?

Že to dám. Lebo ak to vzdám, nič mi nebráni v tom vzdať to častejšie.

Čo ťa potešilo?

Príroda a milí ľudia na občerstvovačkách. V noci vnímam len seba a svetlo mojej baterky. A cez deň srnky som videl, muflónov, diviakov, skrátka veľmi veľa zveri. Dokonca ma počúvali.

Čo by si poradil mne? Ako začať?

Začať pomaly, kúsok po kúsku. Hlavne svoje telo neprepínať. Počúvať svoje telo. Ale ľudia robia tú chybu, že sa zbytočne limitujú. Napríklad: „Odbehnúť 140 km? To nikdy nedám.“ Telo počúva hlavu. Keď hlava chce, aj telo si nájde cestu.

A ako začať? Mám problémy s kĺbmi. Ortopéd hovorí, že by som nemal behať.

Ale keď sa nebudeš hýbať problémy s kĺbmi budeš mať ešte väčšie. Začni pomaličky. Napríklad len 30 drepov.
Počúvaj svoje telo.

S ušami nastraženými som od pretekárov počul aj iné vety:
„Prečo som ja doma neostal. Mohol som sa na gauči vyvaľovať celý deň.“
„Bežím pre radosť. Začalo to pomaličky, pomaličky dlhšie, dlhšie, až bežím Štefánikov maratón. To nie je dobrý šport.“ „Prečo?“ „To je také návykové. To sa nedá. Človek už nevie, čo by. A to nie je dobré.“
„Maratón je dobrý. Odbehneš 2-3 hodinky a máš pokoj.“
„Najviac ma prekvapuje, čo človek dokáže. Tomu sa ani veriť nechce. A behajú aj dlhšie trate – aj 300 kilometrov.“
„Nech hovoria, že majú iontové nápoje, gély, ale rezeň je rezeň.“ (a pretekár sa zahryzol do svojej desiaty)

Keď som povedal, že mám problémy s kĺbmi:
Začneš cvičiť, začne ťa bolieť jedno miesto. Vyliečiš ho. Zosilnie. Potom začne bolieť iné miesto. Vyliečiš ho, zosilnie. Až nakoniec bežíš maratóny. Len keby tých boľavých miest nebolo tak veľa.

Na čo myslíš, keď bežíš?

Na svetový mier a dostavanie diaľnice Senec – Ivánka pri Dunaji

Na akcii #StefanikTrail dokázalo 140 kilometrov za 24 hodín odbehnúť 37 pretekárov. Do limitu 32 hodín to dokázalo ďalších 54 ľudí. Drvivá väčšina z nich sú Slováci. Podobní nám, ostatným. Len kedysi dávno začali pomaličky behať. Pre nás, ostatných, prekonávajú nemožné. Vieme to dať aj my? Možno zaujme odpoveď jedného pretekára: „Dáš mi svoje číslo?“ „Nie. Vidíme sa na štarte o rok.“


Ďakujem za odpovede a postrehy od pretekárov Eleny Jánošíkovej, Petera Mazána, Michala Vechtera, Pavla Talla, Richarda Zvolánka a mnohých ďalších.

Postrehy spísal Róbert Ďurec
Foto: Vivian „VIVAFOTO“

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.